V jednom rozhovore (uverejnenom v Hospodářských novinách) Jerofejev spomína veľkú štúdiu o Encyklopédii ruskej duše, kde ho nazvali starozákonným prorokom, ktorý pri každej príležitosti hovorí o svojom národe samé ohavnosti, a tým spôsobuje, že židovský národ vôbec prežil. A pokračuje: „Naša ľudová kultúra je veľmi archaická, kloní sa k násiliu a moci – a nemám na mysli len moc v Kremli, ale pocit ľudu. (...) Čo hovorím, je, samozrejme, tvrdé, a tá kniha je tiež veľmi tvrdá. Ale napísal som ju preto, aby Rusko predsa len prežilo.“
Napriek nekompromisnému nastavovaniu zrkadla (ako vraví postava vo filme Vesničko má středisková) rodnej hrude i jej obyvateľom, z knihy sála láska k vlasti, hlboký patriotizmus, ktorý poniektorí z nás (ak nie väčšina) môžu autorovi akurát tak ticho závidieť. Patriotizmus, čo sa nerodí ľahko, lebo Rusko je komplikovaná krajina a žijú v nej Rusi. Jerofejev v hesle Opis národa svojej Encyklopédie píše: „Rus sa skladá z ‚ničoho´, ktoré do seba zahŕňa ‚všetko´. Rus si myslí, že mu nepatrí nič. Rus si myslí, že mu patrí celý svet.“ a v hesle Ruská pravda zas: „...Základnou ošklivosťou ruského života nie je chrapúnstvo, ba ani zaobchádzanie s človekom ako s hovnom, ale tichý súhlas s pokračovaním nedôstojného života a snaha zdôvodniť ho. V schopnosti všetko zdôvodniť spočíva ruská pravda.“
V jednotlivých, celkom kratučkých jednovetných, ale aj o niečo dlhších heslách Viktor Jerofejev komentuje svet, ktorý ho obklopuje, minulosť i prítomnosť svojej krajiny, jej ľudí, jej kultúru, literatúru. Neraz sa čitateľ aj nahlas rozosmeje, ale často sa vzápätí ozve v jeho hlave prekvapené „Waw!“ a po tele zbiehajú zimomriavky. To všetko je spôsobené autorovou schopnosťou nahliadať na vecí bez škrupúľ, vliezť až do morku kostí, nahliadnuť, premyslieť a vypľuť v podobe slov. „Súd. Ruský súd je strašnejší ako Posledný súd.“ Alebo: „Kristus sa pochytil s Perúnom, ostatní pohanskí bohovia sa rozutekali, lebo nevedeli, ako sa volajú.“ A ešte: „Pamäť. Zaštekal guľomet. ‚Naši?´ Všetko sa akosi pomiešalo.“ A napokon: „Oddelenie Rusov od Ruska. S korytnačkou sa dohodnete, no skúste sa dohodnúť s jej pancierom. To isté je Rusko. Rusko je radikálnejšie ako Rusi. Výtvor je silnejší ako tvorcovia. S Rusmi sa ešte ako tak dá; s Ruskom sa nedohodnete nikdy.“
Ale Encyklopédia ruskej duše, to nie sú len brilantné postrehy, úvahy, zhodnotenia. Pomedzi ne sa totiž odvíja príbeh ako v správnom románe. Príbeh o stretnutiach autora s tajomnou, silnou, nepredvídateľnou postavou s trochu indiánskych menom: Sivý.
Rodná hruda a jej „hrudníci“ sú obsedantnou témou Viktora Jerofejeva. V texte V Rusko je možné (stále) iba veriť napísal: „Rusko však už dvadsať rokov nie je ‚ríšou zla´ – vedome sa oslobodilo od komunizmu a nemá v úmysle sa k nemu vracať. Milióny ľudí v dnešnom Rusku vyznávajú hodnoty, ktoré vyznávajú aj Američania: túžia po blahobyte, dobrej rodine, budúcnosti. Problémy nastávajú vo chvíli, keď abstraktné slová o slobode a demokratickej voľbe potrebujú konkrétnu náplň. Sovietske – a cárske – dedičstvo je príliš hlboké: zdroje súkromnej iniciatívy a liberálnej akcie sú slabé a nedostatočne rozvinuté.“
Last but not least: správa o skvelom preklade z pera barda Jána Štrassera (a pekný vzhľad knižky).
Viktor Jerofejev: Encyklopédia ruskej duše. Preklad Ján Štrasser. Artforum 2011.
Napriek nekompromisnému nastavovaniu zrkadla (ako vraví postava vo filme Vesničko má středisková) rodnej hrude i jej obyvateľom, z knihy sála láska k vlasti, hlboký patriotizmus, ktorý poniektorí z nás (ak nie väčšina) môžu autorovi akurát tak ticho závidieť. Patriotizmus, čo sa nerodí ľahko, lebo Rusko je komplikovaná krajina a žijú v nej Rusi. Jerofejev v hesle Opis národa svojej Encyklopédie píše: „Rus sa skladá z ‚ničoho´, ktoré do seba zahŕňa ‚všetko´. Rus si myslí, že mu nepatrí nič. Rus si myslí, že mu patrí celý svet.“ a v hesle Ruská pravda zas: „...Základnou ošklivosťou ruského života nie je chrapúnstvo, ba ani zaobchádzanie s človekom ako s hovnom, ale tichý súhlas s pokračovaním nedôstojného života a snaha zdôvodniť ho. V schopnosti všetko zdôvodniť spočíva ruská pravda.“
V jednotlivých, celkom kratučkých jednovetných, ale aj o niečo dlhších heslách Viktor Jerofejev komentuje svet, ktorý ho obklopuje, minulosť i prítomnosť svojej krajiny, jej ľudí, jej kultúru, literatúru. Neraz sa čitateľ aj nahlas rozosmeje, ale často sa vzápätí ozve v jeho hlave prekvapené „Waw!“ a po tele zbiehajú zimomriavky. To všetko je spôsobené autorovou schopnosťou nahliadať na vecí bez škrupúľ, vliezť až do morku kostí, nahliadnuť, premyslieť a vypľuť v podobe slov. „Súd. Ruský súd je strašnejší ako Posledný súd.“ Alebo: „Kristus sa pochytil s Perúnom, ostatní pohanskí bohovia sa rozutekali, lebo nevedeli, ako sa volajú.“ A ešte: „Pamäť. Zaštekal guľomet. ‚Naši?´ Všetko sa akosi pomiešalo.“ A napokon: „Oddelenie Rusov od Ruska. S korytnačkou sa dohodnete, no skúste sa dohodnúť s jej pancierom. To isté je Rusko. Rusko je radikálnejšie ako Rusi. Výtvor je silnejší ako tvorcovia. S Rusmi sa ešte ako tak dá; s Ruskom sa nedohodnete nikdy.“
Ale Encyklopédia ruskej duše, to nie sú len brilantné postrehy, úvahy, zhodnotenia. Pomedzi ne sa totiž odvíja príbeh ako v správnom románe. Príbeh o stretnutiach autora s tajomnou, silnou, nepredvídateľnou postavou s trochu indiánskych menom: Sivý.
Rodná hruda a jej „hrudníci“ sú obsedantnou témou Viktora Jerofejeva. V texte V Rusko je možné (stále) iba veriť napísal: „Rusko však už dvadsať rokov nie je ‚ríšou zla´ – vedome sa oslobodilo od komunizmu a nemá v úmysle sa k nemu vracať. Milióny ľudí v dnešnom Rusku vyznávajú hodnoty, ktoré vyznávajú aj Američania: túžia po blahobyte, dobrej rodine, budúcnosti. Problémy nastávajú vo chvíli, keď abstraktné slová o slobode a demokratickej voľbe potrebujú konkrétnu náplň. Sovietske – a cárske – dedičstvo je príliš hlboké: zdroje súkromnej iniciatívy a liberálnej akcie sú slabé a nedostatočne rozvinuté.“
Last but not least: správa o skvelom preklade z pera barda Jána Štrassera (a pekný vzhľad knižky).
Viktor Jerofejev: Encyklopédia ruskej duše. Preklad Ján Štrasser. Artforum 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.