Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štyri omyly krízy

.jagdish Bhagwati .časopis .týždeň v ekonomike

Dvojitá kríza, ktorá v súčasnosti prebieha, kríza financií aj reálnej ekonomiky, teda toho, čo Američania nazývajú Wall Street a Main Street, ako aj nekonečné debaty o finančnej reforme a vyhliadkach na ekonomické uzdravenie splodili niekoľko omylov, ktoré je potrebné vysvetliť a zamietnuť.

.omyl prvý: Kríza vyvolá „voľný pád“.
Voľný pád je jednoducho voľný pád. No Spojené štáty alebo Európska únia – na ktoré toto pochmúrne proroctvo aplikoval aj Joseph Stiglitz, napríklad vo svojej knihe Voľný pád, sa rozhodne nerútia k zemi ako Newtonovo jablko. Živé debaty o tom, či tieto ekonomiky očakáva recesia v tvare L alebo V, postupne ustúpili realite, a tou je značná volatilita príjmových aj finančných ukazovateľov okolo mierne stúpajúceho trendu.

.omyl druhý: USA prostredníctvom menovej expanzie manipulujú s výmenným kurzom dolára tak, ako podľa nich Čína manipuluje s výmenným kurzom renminbi (jüanu).
Tieto dva prípady sú úplne iné. Ak človek pristúpi na predpoklad, že celkový svetový dopyt nie je dostatočný, tak potom sa dá údajná čínska politika podhodnocovania renminbi naozaj považovať za spôsob, akým Čína ožobračuje svojich susedov, pretože nepomernú časť svetového dopytu nasmeruje na čínske tovary, a to na úkor iných krajín.
Oslabovanie dolára je niečo iné, je to vedľajší efekt americkej monetárnej expanzie, na ktorú Amerika pristúpila po tom, čo krajiny ako Čína a Nemecko odmietli vynakladať viac na zvyšovanie svetového dopytu, a po tom, čo Amerike nezostal priestor na ďalší fiskálny stimul. To je celkom iné ako politika oslabovania dolára s cieľom nasmerovať nepomernú časť svetového dopytu na americký tovar.

.omyl tretí: Súčasné globálne nerovnováhy nás budú postihovať aj naďalej.
Ekonómovia súčasnú situáciu nutne zovšeobecňujú, takže dnešné prebytky na čínskom a nemeckom bežnom účte, napríklad v porovnaní s americkým deficitom vidia ako javy, ktoré tu naďalej  zostanú. Lenže dejiny sú plné príkladov krajín s prebytkom, ktoré sa prepadli medzi krajiny s deficitom. Keď som študoval v Oxforde, jeden z mojich učiteľov, Donald MacDougall, kedysi poradca premiéra Winstona Churchilla, napísal knihu s názvom Dlhodobý problém dolára, v ktorej sa písalo, že dolár je to, čo Medzinárodný menový fond nazýva „nedostatková mena“. Kým kniha vyšla, tento problém sa stratil.
Čínsky prebytok sa spočiatku objavil celkom neúmyselne. Rovnako aj americký deficit, ktorý bol výsledkom neschopnosti financovať druhú irackú vojnu bez nového zdaňovania – a táto neschopnosť vyplynula z chybných odhadov, podľa ktorých mala byť vojna do šiestich týždňov ukončená.
Dnes si aj sami Číňania uvedomujú, že prebytky im prinášajú minimálnu návratnosť, keď ich investujú do amerických štátnych dlhopisov. Preto radšej vynakladajú zisky zo zahraničného obchodu na domácu infraštruktúru, čím odstraňujú vážne prekážky k ďalšiemu rastu ako v Indii.
Výsledkom bude zvýšenie čínskeho dovozu, a tak sa zníži čínsky prebytok. Stane sa to z dvoch dôvodov. Po prvé, mzdy sa budú čiastočne míňať na importované tovary. Po druhé, investície do infraštruktúry si vyžadujú využívanie ťažkých mechanizmov, ktoré zvyčajne dodáva Caterpillar, GE, Siemens a iné, väčšinou západné firmy. Okrem toho, veľký tlak v USA na fiskálnu konsolidáciu, ktorý sa odrazil aj v najnovšom návrhu rozpočtu prezidenta Baracka Obamu, by mal znížiť americký dopyt po importe, čo opäť zredukuje dvojstrannú nerovnováhu.

.omyl štvrtý: Zabudnite na keynesiánsky manažment dopytu.
Niektorí kritici podporných opatrení prezidenta Obamu, napríklad aj ekonóm Jeffrey Sachs, tvrdia, že Amerika potrebuje „dlhodobé“ výdavky na podporu produktivity. To však nie je logický vývod. Kto je keynesovec, nutne verí, že ak štát zaplatí ľuďom, aby kopali jamy a zase ich zasýpali, zvýši sa celkový dopyt a aj príjem. Lenže Keynes nebol blázon. Chápal, že štátu sa oplatí, ak vynaloží peniaze na investície do zvyšovania produktivity, a nepremrhá ich na „priamo nehospodárne“ aktivity, ktoré len zvyšujú výdavky.
Otázka je preto prostá: ktoré investície prinesú väčšiu ekonomickú návratnosť? A zároveň je zložitá: keď sa vám rúcajú mosty, keď sa rozpadávajú budovy škôl, keď máte slabo platených učiteľov bez motivácie na efektívnu prácu a keď zároveň mnoho iných odvetví potrebuje peniaze, nie je jednoduché rozhodnúť, kde sa nedostatkové financie investujú.
No jednej „štrukturálnej“ úvahe mnohí nerozumejú. Keďže v budúcnosti treba deficit redukovať, ale zároveň ho musíme teraz kvôli oživeniu ekonomiky zvýšiť, Obama má problém, ako hladko preradiť z najvyššej rýchlosti na spiatočku. Je jasné, že štáty by sa mali  menej spoliehať na tie výdavky, ktoré sa jedného dňa nemôžu len tak škrtnúť.
Uvedomil som si to, keď som videl v Osake jeden nedokončený mrakodrap. Táto pamiatka na bankrot, ktorý nasledoval po boome nehnuteľností v Japonsku pred dvoma desaťročiami, získala prezývku Bublinová veža.

Autor je profesor ekonómie a práva na Columbia University.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite