Sýrska polícia volí tvrdý jemenský či bahrainský scenár, a do demonštrantov strieľa ostrými nábojmi. Nie je to ešte scenár líbyjský, kde zasahujú tanky a ťažké zbrane. Demonštranti a opozícia sú však neozbrojení, to je tiež rozdiel oproti Líbyi. Mŕtvych v Sýrii sú desiatky, možno stovky. Novinári majú po Sýrii obmedzený pohyb, takže to nikto nevie presne. Prezident Bašir Assad sa však po počiatočnom popieraní, že k násiliu vôbec došlo, čiastočne ospravedlnil, a naznačil možnosť uvoľnenia pomerov, napríklad zrušenie stanného práva, ktorá trvá od roku 1963.
Prezidentov otec Háfiz Assad, ktorý zomrel v roku 2000, patril spolu s Kaddáfím v Líbyi a Násirom v Egypte (a neskôr Husajnom v Iraku) k predstaviteľom arabského nacionalizmu a usiloval sa o politickú spolupráci či dokonca o zjednotenie Arabov. Každý z týchto vládcov však zároveň dúfal, že práve jeho krajina bude pravým centrom panarabizmu. A všetci vybudovali vo svojich krajinách tuhé policajné režimy, ochotné potlačiť každý odpor silou. Posledný väčší protivládny pohyb bol v Sýrii v roku 1982, keď Háfiz Assad nechal rozstrieľať protesty Moslimského bratstva.
Sýriu vyzvalo na politické zmeny Turecko, jeden z mála súčasných politických spojencov. Hlasnejšie sa, samozrejme, ozýva Západ. Pre západné štáty je to však ťažká situácia: Líbya a Sýria boli nielen veľmi autoritatívne, ale aj veľmi protiamerické režimy, i keď Líbya urobila v posledných rokoch ústupky. Podporiť protivádne sily v zásade nie je ťažké, pretože riziko, že nastúpia radikálne islamistické skupiny, je vyvážené oveľa väčšou nádejou, že nové vlády by boli podstatne lepšie ako to, čo ponúkal Kaddáfí či Assad. Lenže potom tu sú ďalšie arabské krajiny, od Jemenu (autoritatívny, ale spolupracujúci s Amerikou proti al-Káide) cez Bahrain (autoritatívny, potláčajúci šiítsku väčšinu a poskytujúci útočisko americkej námornej flotile) až po Saudskú Arábiu (autoritatívny, no v zásade spolupracujúci s Amerikou, a disponujúci najväčším ropným kohútikom na svete, so všetkými dôsledkami). Môže Amerika a Európa volať po väčšej slobode v Líbyi a Sýrii a jedným dychom nevolať po väčšej slobode v Jemene, Bahraine či Saudskej Arábii?
Na jemenských a bahrainských vládcov, ako aj na Saudskú Arábiu tak Američania tlačia, aby urobili väčšie politické zmeny doma, viac slobody v médiách, väčšiu pluralitu, viac rešpektu k občianskym slobodám. Vo vzťahu so Saudskou Arábiou, po Egypte asi najdôležitejším arabským partnerom Západu, to už viedlo k „tichej domácnosti“ s Američanmi: Saudi to vidia celé inak, a sú pohoršení verejnými americkými výzvami na demokratizáciu arabského sveta.
Západ sa tak pri pohľade na arabské (blízkovýchodné) revolúcie môže chvieť súčasne strachom i nádejou. Strachom z toho, čo príde, ak by naozaj padli režimy v Jemene, Bahraine, či dokonca v Saudskej Arábii. Nedostanú sa v Jemene a v Saudskej Arábii k moci sunitskí fundamentalisti a al-Káida? Neposilní sa v Bahraine vplyv šiítskeho Iránu? „Áno“ by bolo hrozivé.
Je tu však aj dôvod chvieť sa prísľubom a príležitosťou. Môžu sa podariť demokratickejšie pomery v Sýrii a po skončení vojny aj v Líbyi? Mohla by dokonca vzniknúť zóna demokratických arabských krajín, o ktorej kdesi na začiatku vojny proti irackému Saddámovi Husajnovi snívali americkí konzervatívci? A mohlo by to viesť až k pádu ajatoláhov v najsilnejšej krajine na Blízkom východe, v perzskom Iráne? „Áno“ by bolo plné nádeje.
Prezidentov otec Háfiz Assad, ktorý zomrel v roku 2000, patril spolu s Kaddáfím v Líbyi a Násirom v Egypte (a neskôr Husajnom v Iraku) k predstaviteľom arabského nacionalizmu a usiloval sa o politickú spolupráci či dokonca o zjednotenie Arabov. Každý z týchto vládcov však zároveň dúfal, že práve jeho krajina bude pravým centrom panarabizmu. A všetci vybudovali vo svojich krajinách tuhé policajné režimy, ochotné potlačiť každý odpor silou. Posledný väčší protivládny pohyb bol v Sýrii v roku 1982, keď Háfiz Assad nechal rozstrieľať protesty Moslimského bratstva.
Sýriu vyzvalo na politické zmeny Turecko, jeden z mála súčasných politických spojencov. Hlasnejšie sa, samozrejme, ozýva Západ. Pre západné štáty je to však ťažká situácia: Líbya a Sýria boli nielen veľmi autoritatívne, ale aj veľmi protiamerické režimy, i keď Líbya urobila v posledných rokoch ústupky. Podporiť protivádne sily v zásade nie je ťažké, pretože riziko, že nastúpia radikálne islamistické skupiny, je vyvážené oveľa väčšou nádejou, že nové vlády by boli podstatne lepšie ako to, čo ponúkal Kaddáfí či Assad. Lenže potom tu sú ďalšie arabské krajiny, od Jemenu (autoritatívny, ale spolupracujúci s Amerikou proti al-Káide) cez Bahrain (autoritatívny, potláčajúci šiítsku väčšinu a poskytujúci útočisko americkej námornej flotile) až po Saudskú Arábiu (autoritatívny, no v zásade spolupracujúci s Amerikou, a disponujúci najväčším ropným kohútikom na svete, so všetkými dôsledkami). Môže Amerika a Európa volať po väčšej slobode v Líbyi a Sýrii a jedným dychom nevolať po väčšej slobode v Jemene, Bahraine či Saudskej Arábii?
Na jemenských a bahrainských vládcov, ako aj na Saudskú Arábiu tak Američania tlačia, aby urobili väčšie politické zmeny doma, viac slobody v médiách, väčšiu pluralitu, viac rešpektu k občianskym slobodám. Vo vzťahu so Saudskou Arábiou, po Egypte asi najdôležitejším arabským partnerom Západu, to už viedlo k „tichej domácnosti“ s Američanmi: Saudi to vidia celé inak, a sú pohoršení verejnými americkými výzvami na demokratizáciu arabského sveta.
Západ sa tak pri pohľade na arabské (blízkovýchodné) revolúcie môže chvieť súčasne strachom i nádejou. Strachom z toho, čo príde, ak by naozaj padli režimy v Jemene, Bahraine, či dokonca v Saudskej Arábii. Nedostanú sa v Jemene a v Saudskej Arábii k moci sunitskí fundamentalisti a al-Káida? Neposilní sa v Bahraine vplyv šiítskeho Iránu? „Áno“ by bolo hrozivé.
Je tu však aj dôvod chvieť sa prísľubom a príležitosťou. Môžu sa podariť demokratickejšie pomery v Sýrii a po skončení vojny aj v Líbyi? Mohla by dokonca vzniknúť zóna demokratických arabských krajín, o ktorej kdesi na začiatku vojny proti irackému Saddámovi Husajnovi snívali americkí konzervatívci? A mohlo by to viesť až k pádu ajatoláhov v najsilnejšej krajine na Blízkom východe, v perzskom Iráne? „Áno“ by bolo plné nádeje.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.