Druhým mýtom je tvrdenie, že súčasný návrh nemá alternatívu, lebo zmeny v daňovo-odvodovom systéme sa nedajú oddeliť od zvyšovania odvodov. Dajú, stačí správne nastaviť ich parametre, napríklad percentuálnu sadzbu odvodov pre živnostníkov a dohodárov tak, aby sa ich odvodové zaťaženie nezvýšilo.
Ďalší mýtus pokladá za nespravodlivé, že živnostníci platia menej odvodov ako zamestnanci. Ide o nebezpečný pokus postaviť ich proti sebe, ale najmä o miešanie jabĺk s hruškami. Živnostník berie na seba podnikateľské riziko, ručí neobmedzene, platí minimálne odvody, aj keď je v strate, v mnohých prípadoch je aj zamestnávateľom. Celkom prakticky to podľa jednej internetovej diskusie znamená, že „nemá nárok na dovolenku, na platené voľno, na návštevu u lekára, na preventívne prehliadky, na súkromné obydlie, pretože prevádzku má spravidla v byte alebo dome, kam musí zo zákona vpustiť každú kontrolu, robí v pracovné dni aj sviatky, soboty, nedele, nemá stanovený maximálny limit pracovného času, nárok na odstupné pri strate práce, sám si hľadá prácu, kupuje pracovné prostriedky, nástroje a ochranné pomôcky, vedie daňovú, účtovnú, odvodovú evidenciu, platí poplatky a ak nemá pravidelný príjem, nedostane dokonca ani hypotéku.“
Posledný rozšírený mýtus hovorí, že zamestnávatelia a zamestnanci zneužívajú živnosti a dohody na obchádzanie odvodových povinností. Ide len o odhady a dohady, nikto ani len poriadne neanalyzoval, prečo k tomu dochádza, chýba vyhodnotenie dopadov zvýšenia odvodov živnostníkov a dohodárov, bezpečne vieme len to, že by viedlo k zvýšeniu nezamestnanosti a tým aj finančnej záťaže štátu.
Reforma zjednodušujúca daňovo-odvodový systém je potrebná a rozumie tomu každý, kto mal aspoň raz v živote do činenia s morom ustavične sa meniacich papierov a formulárov. Ale treba ju urobiť tak, aby na ňu nedoplácali zamestnanci, živnostníci a dohodári. A ak má niekto za ňu zaplatiť, má to byť kypiaci štát z úspor verejných výdavkov, ktoré vzrástli v posledných piatich rokoch takmer o 7 miliárd eur za rok. To by bolo spravodlivé.
Ďalší mýtus pokladá za nespravodlivé, že živnostníci platia menej odvodov ako zamestnanci. Ide o nebezpečný pokus postaviť ich proti sebe, ale najmä o miešanie jabĺk s hruškami. Živnostník berie na seba podnikateľské riziko, ručí neobmedzene, platí minimálne odvody, aj keď je v strate, v mnohých prípadoch je aj zamestnávateľom. Celkom prakticky to podľa jednej internetovej diskusie znamená, že „nemá nárok na dovolenku, na platené voľno, na návštevu u lekára, na preventívne prehliadky, na súkromné obydlie, pretože prevádzku má spravidla v byte alebo dome, kam musí zo zákona vpustiť každú kontrolu, robí v pracovné dni aj sviatky, soboty, nedele, nemá stanovený maximálny limit pracovného času, nárok na odstupné pri strate práce, sám si hľadá prácu, kupuje pracovné prostriedky, nástroje a ochranné pomôcky, vedie daňovú, účtovnú, odvodovú evidenciu, platí poplatky a ak nemá pravidelný príjem, nedostane dokonca ani hypotéku.“
Posledný rozšírený mýtus hovorí, že zamestnávatelia a zamestnanci zneužívajú živnosti a dohody na obchádzanie odvodových povinností. Ide len o odhady a dohady, nikto ani len poriadne neanalyzoval, prečo k tomu dochádza, chýba vyhodnotenie dopadov zvýšenia odvodov živnostníkov a dohodárov, bezpečne vieme len to, že by viedlo k zvýšeniu nezamestnanosti a tým aj finančnej záťaže štátu.
Reforma zjednodušujúca daňovo-odvodový systém je potrebná a rozumie tomu každý, kto mal aspoň raz v živote do činenia s morom ustavične sa meniacich papierov a formulárov. Ale treba ju urobiť tak, aby na ňu nedoplácali zamestnanci, živnostníci a dohodári. A ak má niekto za ňu zaplatiť, má to byť kypiaci štát z úspor verejných výdavkov, ktoré vzrástli v posledných piatich rokoch takmer o 7 miliárd eur za rok. To by bolo spravodlivé.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.