.aspoň tak to zatiaľ vyzerá. Minister financií Ivan Mikloš ide hlavou proti múru a dokola opakuje jedinú mantru: musíme si vybrať, alebo reforma s negatívnym dopadom na živnostníkov a dohodárov, alebo nič. A na to neskôr doplatíme všetci.
Nejde o banalitu. A vonkoncom nielen o ekonomickú debatu. Štvrť milióna živnostníkov, ktorých sa má nová legislatíva priamo dotknúť, volilo predovšetkým súčasnú vládu. Ako vyplýva z výskumu exit-poll výsledkov v deň posledných parlamentných volieb, až vyše 33 percent živnostníkov volilo SDKÚ a čosi vyše 22 percent SaS. Teda 55 percent živnostníkov volilo dve strany, ktoré najviac presadzujú nový systém. Prečo idú tie strany proti záujmom svojich voličov? A ako je možné, že Radičovej vláda hľadá už dnes prácu pre železničiarov, ktorých chce rezort dopravy prepustiť o tri roky, garantuje vianočný príspevok pre dôchodcov a súčasne sa chystá v mene reformy potrestať vyše 230-tisíc živnostníkov a okolo 800-tisíc dohodárov? Prečo má viac empatie pre voličov Smeru ako pre voličov pravice?
.ide o Sulíkov bonus
Vráťme sa však na začiatok. Miklošov návrh sa pripravuje už niekoľko mesiacov. A vôbec v ňom nejde iba o živnostníkov či dohodárov. Tí sú vlastne na okraji záujmu. Skutočným cieľom je zavedenie jednoduchosti a prehľadnosti. Dane aj odvody sa majú počítať spoločne, z jedného základu a pokiaľ možno po zrušení väčšiny výnimiek. Ak to trochu zjednodušíme, všetko, čo dnešní politici SaS využívali ako podnikatelia na optimalizáciu svojich príjmov, chcú teraz zakázať. Preto vznikol systém, ktorý má využívať iba niekoľko sadzieb a najmä zabezpečiť udržateľnosť dôchodkov a zdravotného poistenia do budúcnosti. Celý Miklošov návrh je iba krok od Sulíkovho „politického sna“, a tým je odvodový bonus.
Návrh má však aj svojich kritikov. Prvým je poslanec Anton Marcinčin (KDH), ktorý spochybňuje cieľ reformy (viac v jeho článku), druhým poslanec Peter Zajac (OKS), ktorému prekáža „trestanie živnostníkov a dohodárov“. Zdá sa však, že Miklošov návrh môže v skutočnosti najviac ohroziť úplne iná skupina poslancov, nazvime ich váhajúci skeptici. Nie je ich totiž málo. V kuloároch sa hovorí, že váhavý postoj zastáva napríklad Iveta Radičová, poslanci KDH, ale zrejme aj časť Mostu. Radičová chce vidieť alternatívy, Bugár analýzu a Figeľ navrhuje materiál dopracovať. Všetci chcú získať čas, Mikloš však odmieta návrh ďalej odkladať.
.miklošove štatistiky
Prejdime k najväčšej téme celého sporu, a to sú dopady na živnostníkov. V čase našej uzávierky nebol finálny výsledok koaličných rokovaní ešte uzavretý a v hre boli viaceré návrhy. Ivan Mikloš však vytrvalo zastával to isté: živnostníci a dohodári deformujú systém a dlhodobo ohrozujú jeho prežitie. O čo v praxi ide?
Na porovnanie, pri hrubom príjme 500 eur sa odvedie na daniach a odvodoch v prípade zamestnanca 269 eur, v prípade dohodára 44 eur a u samostatne zárobkovo činnej osoby 195 eur. Podľa ministerstva financií sú živnostníci nespravodlivo zvýhodnení, čo vedie k tomu, že zamestnávatelia špekulatívne tlačia svojich zamestnancov do práce na živnosť. Rezort financií to dokladá štatistikou, podľa ktorej za uplynulých šesť rokov narástol počet zamestnancov len nepatrne (o 2,6 percenta), kým počet podnikateľov sa zvýšil až o polovicu. Zvýšenie sa týka predovšetkým samostatne zárobkovo činných osôb. Situácia má byť napravená novým prerozdelením odvodového zaťaženia, vďaka ktorému si zamestnanci prilepšia o pár eur mesačne, kým živnostníci o desiatky eur prídu. Všetko v mene ďalšej Miklošovej mantry: „rozpočtovej neutrality“ na strane príjmov, pri nedotknuteľnosti výdavkov.
Kritici tvrdia, že optika ministerstva financií je pomýlená. Nie živnostníci majú príliš nízke daňovo-odvodové zaťaženie, ale zamestnanci (osobitne nízkopríjmoví) ho majú príliš vysoké. Zamestnanec s hrubým mesačným príjmom na úrovni tisíc eur stojí zamestnávateľa 1 352 eur, no po tom, ako si obaja podelia zaplatenie daní i odvodov, zostane zamestnancovi len 758 eur v čistom. Naproti tomu živnostníkovi s hrubým príjmom 1352 eur zostane po zaplatení daní a odvodov 1101 eur. Toto porovnanie na prvý pohľad hrá do karát ministerstvu financií. Lenže vytláčanie zamestnancov do živností za týchto okolností nebolo motivované len akousi zlovoľnou špekulatívnou snahou nabaliť sa na účet štátu. Mnohí zamestnávatelia boli postavení pred realitu finančnej krízy a nemali na výber. Museli si vybrať, či daného človeka prepustia úplne, alebo si ho naďalej ponechajú aspoň na lacnejšiu živnosť či dohodu. Doteraz neexistuje analýza, ktorá by vyčíslila, koľko živností a dohôd sa využíva výlučne na optimalizáciu daní a odvodov. Miklošov rezort síce upozorňuje, že tri štvrtiny živnostníkov platia odvody iba z minimálneho vymeriavacieho základu, no v tejto skupine je veľa nízkopríjmových a nízkokvalifikovaných osôb, ktoré nemajú prečo platiť viac.
.diskusia pokračuje
Riešením by teda nemalo byť živnostníkom zobrať viac peňazí, ale zamestnancom viac ponechať. O tom však ministerstvo financií zatiaľ nechce počuť. Pri súčasnom stave verejných financií sa vraj nedá urobiť reforma, na ktorej by nikto netratil. S tým nesúhlasí Juraj Karpiš z inštitútu INESS: „Z hľadiska verejných financií sa nebavíme o veľkých sumách. Návrh má znížiť čisté príjmy dohodárov a živnostníkov o sto miliónov eur, pričom napríklad len štátne Cargo malo za rok 2009 stratu 126 miliónov eur. Myslím, že tie peniaze sa dajú nájsť inde, ak chceme byť fiškálne neutrálni,“ povedal pre .týždeň.
Analytik, ktorý inak s reformou súhlasí, by nezvyšoval daňovo-odvodové zaťaženie dokonca ani v prípade, keby to nebolo rozpočtovo neutrálne: „V súčasnosti nie je dobré zvyšovať zaťaženie živnostníkov, lebo riskujeme, že si ešte zvýšime nezamestnanosť.“ Mnohí falošní živnostníci sa nevrátia do zamestnaneckého pomeru, ako dúfa vláda, ale stratia prácu úplne. Ak je živnostník dodávateľom tovarov alebo služieb pre väčšie firmy, nemusí byť pre neho ľahké kompenzovať si zvýšenie odvodov vyššími cenami. V konečnom dôsledku môže vyššie zaťaženie zatraktívniť čiernu prácu alebo viesť k špekulatívnemu zakladaniu eseročiek, ktoré chce navyše ministerstvo hospodárstva zjednodušiť zavedením základného imania už od jedného eura. Na akúkoľvek inú reakciu živnostníkov, než je poslušné platenie vyšších súm alebo návrat do zamestnaneckého pomeru, štát doplatí.
Treba tiež zdôrazniť, že postavenie živnostníka a zamestnanca je rozdielne. Živnostník je podnikateľ, nechráni ho Zákonník práce, nemá nárok na dovolenku, minimálnu mzdu, ani odstupné. Jedinou jeho istotou je každomesačné platenie preddavkov, či má zákazky, alebo nie. Prácu musí nielen urobiť, ale si ju aj sám zohnať. Pochopiteľne, ak nie je živnostníkom „z donútenia“. Navyše, živnostník ručí za záväzky celým svojím majetkom, kým zamestnanec zodpovedá za škodu maximálne do výšky štvornásobku svojho priemerného mesačného zárobku.
Celkovo možno konštatovať, že najmenej sa prípadná zmena aj tak dotkne najväčších čiernych pasažierov, teda časti remeselných živnostníkov, ktorí vedome vykazujú minimálne príjmy, pretože prijímajú čierne platby. Skontrolovať takýchto opravárov či montérov je prakticky nemožné a štátu by sa to ani neoplatilo. Isté výnimky treba jednoducho prijať, pretože ich liečenie je horšie ako choroba sama.
.študenti zabudnite
To sa však čiastočne týka aj práce na dohodu. Doteraz sa mohli dohodári vyhnúť plateniu odvodov, no podľa koalíciou zvažovaných návrhov by sa ich daňovo-odvodové zaťaženie malo priblížiť zamestnancom. Dohodári, ktorých je viac ako 800-tisíc, by tak mohli prísť až o štvrtinu doterajších príjmov. Na porovnanie, u živnostníkov rátali materiály ministerstva financií spred dvoch týždňov so znížením príjmov „len“ o osem percent. Karpiš sa dohodárov zastáva: „Polovica z nich si takto privyrába popri zamestnaní, pričom dve tretiny majú z dohôd ročný príjem nižší ako 500 eur.“
Problém sa týka napríklad študentov. Ondrej Jombík, ktorý vedie malú IT firmu Platon Technologies, zamestnáva z deviatich ľudí šesť na dohodu. Predovšetkým študentov informatiky. Pre zámery vlády, ako je zjednodušenie systému či nastavenie elementárnej spravodlivosti v daniach a odvodoch, má pochopenie a nechystá sa prepúšťať ani po zmenách, ktoré predražia prácu dohodárov. Zároveň však priznáva, že nie je nadšený: „Študenti robia v našej firme popri vysokej škole a potrebujú mať flexibilný pracovný čas. Tie rozdielne inštitúty, podľa ktorých ľudia pracujú, majú svoje opodstatnenie.“ Aké to bude mať pre neho dôsledky? „Pravdepodobne sa obmedzí nákup nových technológií a nebudeme môcť zamestnať nových ľudí. To sa, samozrejme, odrazí na raste doteraz sľubne rozbehnutej firmy,“ dodáva pre .týždeň.
.hľadá sa kompromis
Vráťme sa však k politike. Richard Sulík pre .týždeň ubezpečuje, že koalícia na svojich voličov nezabudla: „Uvedomujeme si, koho volili. Preto budeme mať snahu nájsť také riešenie, aby živnostníci s pripravovanými zmenami vedeli žiť,“ dodáva. A to sa už predsa len pomaly začína približovať stanovisku OKS. Kompromis môže napokon vyzerať ako nižšia sadzba sociálneho odvodu pre živnostníkov na úrovni 13 percent, či iná forma ochrany pri dočasne zníženom príjme.
Živnostníkov by mohla upokojiť aj možnosť započítať si 100 percent odpisov z nového hmotného a investičného majetku už v prvom roku do nákladov - aj keď táto výhoda je zaujímavejšia pre obchodné spoločnosti. Navyše prípadné zrušenie kontroverznej „milionárskej dane“, o ktorom sa tiež uvažuje, by vyslalo signál verejnosti, že koaličné strany nezabudli na svoje predvolebné vyhlásenia, keď toto nesystémové opatrenie Ficovej garnitúry kritizovali.
Zdá sa teda, že aj v tomto prípade platí, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Vládna koalícia má príliš tesnú väčšinu, než aby ignorovala poslancov OKS či kritikov v radoch KDH a Mostu. Možno preto len očakávať, že Július Brocka úspešne presadí pár eur pre rodiny a Béla Bugár niektoré výhody pre ľudí zamestnaných v poľnohospodárstve a v službách. Iveta Radičová, ktorá tiež nepôsobí spokojne, sa napokon podriadi vôli SDKÚ a o tej rozhodne Mikloš s Dzurindom.
Ak to teda pôjde ideálne a postupne sa odstránia najvypuklejšie nezmysly, otázkou zostáva už iba jedno: prečo mal Ivan Mikloš potrebu nahnevať svojich vlastných voličov?
Nejde o banalitu. A vonkoncom nielen o ekonomickú debatu. Štvrť milióna živnostníkov, ktorých sa má nová legislatíva priamo dotknúť, volilo predovšetkým súčasnú vládu. Ako vyplýva z výskumu exit-poll výsledkov v deň posledných parlamentných volieb, až vyše 33 percent živnostníkov volilo SDKÚ a čosi vyše 22 percent SaS. Teda 55 percent živnostníkov volilo dve strany, ktoré najviac presadzujú nový systém. Prečo idú tie strany proti záujmom svojich voličov? A ako je možné, že Radičovej vláda hľadá už dnes prácu pre železničiarov, ktorých chce rezort dopravy prepustiť o tri roky, garantuje vianočný príspevok pre dôchodcov a súčasne sa chystá v mene reformy potrestať vyše 230-tisíc živnostníkov a okolo 800-tisíc dohodárov? Prečo má viac empatie pre voličov Smeru ako pre voličov pravice?
.ide o Sulíkov bonus
Vráťme sa však na začiatok. Miklošov návrh sa pripravuje už niekoľko mesiacov. A vôbec v ňom nejde iba o živnostníkov či dohodárov. Tí sú vlastne na okraji záujmu. Skutočným cieľom je zavedenie jednoduchosti a prehľadnosti. Dane aj odvody sa majú počítať spoločne, z jedného základu a pokiaľ možno po zrušení väčšiny výnimiek. Ak to trochu zjednodušíme, všetko, čo dnešní politici SaS využívali ako podnikatelia na optimalizáciu svojich príjmov, chcú teraz zakázať. Preto vznikol systém, ktorý má využívať iba niekoľko sadzieb a najmä zabezpečiť udržateľnosť dôchodkov a zdravotného poistenia do budúcnosti. Celý Miklošov návrh je iba krok od Sulíkovho „politického sna“, a tým je odvodový bonus.
Návrh má však aj svojich kritikov. Prvým je poslanec Anton Marcinčin (KDH), ktorý spochybňuje cieľ reformy (viac v jeho článku), druhým poslanec Peter Zajac (OKS), ktorému prekáža „trestanie živnostníkov a dohodárov“. Zdá sa však, že Miklošov návrh môže v skutočnosti najviac ohroziť úplne iná skupina poslancov, nazvime ich váhajúci skeptici. Nie je ich totiž málo. V kuloároch sa hovorí, že váhavý postoj zastáva napríklad Iveta Radičová, poslanci KDH, ale zrejme aj časť Mostu. Radičová chce vidieť alternatívy, Bugár analýzu a Figeľ navrhuje materiál dopracovať. Všetci chcú získať čas, Mikloš však odmieta návrh ďalej odkladať.
.miklošove štatistiky
Prejdime k najväčšej téme celého sporu, a to sú dopady na živnostníkov. V čase našej uzávierky nebol finálny výsledok koaličných rokovaní ešte uzavretý a v hre boli viaceré návrhy. Ivan Mikloš však vytrvalo zastával to isté: živnostníci a dohodári deformujú systém a dlhodobo ohrozujú jeho prežitie. O čo v praxi ide?
Na porovnanie, pri hrubom príjme 500 eur sa odvedie na daniach a odvodoch v prípade zamestnanca 269 eur, v prípade dohodára 44 eur a u samostatne zárobkovo činnej osoby 195 eur. Podľa ministerstva financií sú živnostníci nespravodlivo zvýhodnení, čo vedie k tomu, že zamestnávatelia špekulatívne tlačia svojich zamestnancov do práce na živnosť. Rezort financií to dokladá štatistikou, podľa ktorej za uplynulých šesť rokov narástol počet zamestnancov len nepatrne (o 2,6 percenta), kým počet podnikateľov sa zvýšil až o polovicu. Zvýšenie sa týka predovšetkým samostatne zárobkovo činných osôb. Situácia má byť napravená novým prerozdelením odvodového zaťaženia, vďaka ktorému si zamestnanci prilepšia o pár eur mesačne, kým živnostníci o desiatky eur prídu. Všetko v mene ďalšej Miklošovej mantry: „rozpočtovej neutrality“ na strane príjmov, pri nedotknuteľnosti výdavkov.
Kritici tvrdia, že optika ministerstva financií je pomýlená. Nie živnostníci majú príliš nízke daňovo-odvodové zaťaženie, ale zamestnanci (osobitne nízkopríjmoví) ho majú príliš vysoké. Zamestnanec s hrubým mesačným príjmom na úrovni tisíc eur stojí zamestnávateľa 1 352 eur, no po tom, ako si obaja podelia zaplatenie daní i odvodov, zostane zamestnancovi len 758 eur v čistom. Naproti tomu živnostníkovi s hrubým príjmom 1352 eur zostane po zaplatení daní a odvodov 1101 eur. Toto porovnanie na prvý pohľad hrá do karát ministerstvu financií. Lenže vytláčanie zamestnancov do živností za týchto okolností nebolo motivované len akousi zlovoľnou špekulatívnou snahou nabaliť sa na účet štátu. Mnohí zamestnávatelia boli postavení pred realitu finančnej krízy a nemali na výber. Museli si vybrať, či daného človeka prepustia úplne, alebo si ho naďalej ponechajú aspoň na lacnejšiu živnosť či dohodu. Doteraz neexistuje analýza, ktorá by vyčíslila, koľko živností a dohôd sa využíva výlučne na optimalizáciu daní a odvodov. Miklošov rezort síce upozorňuje, že tri štvrtiny živnostníkov platia odvody iba z minimálneho vymeriavacieho základu, no v tejto skupine je veľa nízkopríjmových a nízkokvalifikovaných osôb, ktoré nemajú prečo platiť viac.
.diskusia pokračuje
Riešením by teda nemalo byť živnostníkom zobrať viac peňazí, ale zamestnancom viac ponechať. O tom však ministerstvo financií zatiaľ nechce počuť. Pri súčasnom stave verejných financií sa vraj nedá urobiť reforma, na ktorej by nikto netratil. S tým nesúhlasí Juraj Karpiš z inštitútu INESS: „Z hľadiska verejných financií sa nebavíme o veľkých sumách. Návrh má znížiť čisté príjmy dohodárov a živnostníkov o sto miliónov eur, pričom napríklad len štátne Cargo malo za rok 2009 stratu 126 miliónov eur. Myslím, že tie peniaze sa dajú nájsť inde, ak chceme byť fiškálne neutrálni,“ povedal pre .týždeň.
Analytik, ktorý inak s reformou súhlasí, by nezvyšoval daňovo-odvodové zaťaženie dokonca ani v prípade, keby to nebolo rozpočtovo neutrálne: „V súčasnosti nie je dobré zvyšovať zaťaženie živnostníkov, lebo riskujeme, že si ešte zvýšime nezamestnanosť.“ Mnohí falošní živnostníci sa nevrátia do zamestnaneckého pomeru, ako dúfa vláda, ale stratia prácu úplne. Ak je živnostník dodávateľom tovarov alebo služieb pre väčšie firmy, nemusí byť pre neho ľahké kompenzovať si zvýšenie odvodov vyššími cenami. V konečnom dôsledku môže vyššie zaťaženie zatraktívniť čiernu prácu alebo viesť k špekulatívnemu zakladaniu eseročiek, ktoré chce navyše ministerstvo hospodárstva zjednodušiť zavedením základného imania už od jedného eura. Na akúkoľvek inú reakciu živnostníkov, než je poslušné platenie vyšších súm alebo návrat do zamestnaneckého pomeru, štát doplatí.
Treba tiež zdôrazniť, že postavenie živnostníka a zamestnanca je rozdielne. Živnostník je podnikateľ, nechráni ho Zákonník práce, nemá nárok na dovolenku, minimálnu mzdu, ani odstupné. Jedinou jeho istotou je každomesačné platenie preddavkov, či má zákazky, alebo nie. Prácu musí nielen urobiť, ale si ju aj sám zohnať. Pochopiteľne, ak nie je živnostníkom „z donútenia“. Navyše, živnostník ručí za záväzky celým svojím majetkom, kým zamestnanec zodpovedá za škodu maximálne do výšky štvornásobku svojho priemerného mesačného zárobku.
Celkovo možno konštatovať, že najmenej sa prípadná zmena aj tak dotkne najväčších čiernych pasažierov, teda časti remeselných živnostníkov, ktorí vedome vykazujú minimálne príjmy, pretože prijímajú čierne platby. Skontrolovať takýchto opravárov či montérov je prakticky nemožné a štátu by sa to ani neoplatilo. Isté výnimky treba jednoducho prijať, pretože ich liečenie je horšie ako choroba sama.
.študenti zabudnite
To sa však čiastočne týka aj práce na dohodu. Doteraz sa mohli dohodári vyhnúť plateniu odvodov, no podľa koalíciou zvažovaných návrhov by sa ich daňovo-odvodové zaťaženie malo priblížiť zamestnancom. Dohodári, ktorých je viac ako 800-tisíc, by tak mohli prísť až o štvrtinu doterajších príjmov. Na porovnanie, u živnostníkov rátali materiály ministerstva financií spred dvoch týždňov so znížením príjmov „len“ o osem percent. Karpiš sa dohodárov zastáva: „Polovica z nich si takto privyrába popri zamestnaní, pričom dve tretiny majú z dohôd ročný príjem nižší ako 500 eur.“
Problém sa týka napríklad študentov. Ondrej Jombík, ktorý vedie malú IT firmu Platon Technologies, zamestnáva z deviatich ľudí šesť na dohodu. Predovšetkým študentov informatiky. Pre zámery vlády, ako je zjednodušenie systému či nastavenie elementárnej spravodlivosti v daniach a odvodoch, má pochopenie a nechystá sa prepúšťať ani po zmenách, ktoré predražia prácu dohodárov. Zároveň však priznáva, že nie je nadšený: „Študenti robia v našej firme popri vysokej škole a potrebujú mať flexibilný pracovný čas. Tie rozdielne inštitúty, podľa ktorých ľudia pracujú, majú svoje opodstatnenie.“ Aké to bude mať pre neho dôsledky? „Pravdepodobne sa obmedzí nákup nových technológií a nebudeme môcť zamestnať nových ľudí. To sa, samozrejme, odrazí na raste doteraz sľubne rozbehnutej firmy,“ dodáva pre .týždeň.
.hľadá sa kompromis
Vráťme sa však k politike. Richard Sulík pre .týždeň ubezpečuje, že koalícia na svojich voličov nezabudla: „Uvedomujeme si, koho volili. Preto budeme mať snahu nájsť také riešenie, aby živnostníci s pripravovanými zmenami vedeli žiť,“ dodáva. A to sa už predsa len pomaly začína približovať stanovisku OKS. Kompromis môže napokon vyzerať ako nižšia sadzba sociálneho odvodu pre živnostníkov na úrovni 13 percent, či iná forma ochrany pri dočasne zníženom príjme.
Živnostníkov by mohla upokojiť aj možnosť započítať si 100 percent odpisov z nového hmotného a investičného majetku už v prvom roku do nákladov - aj keď táto výhoda je zaujímavejšia pre obchodné spoločnosti. Navyše prípadné zrušenie kontroverznej „milionárskej dane“, o ktorom sa tiež uvažuje, by vyslalo signál verejnosti, že koaličné strany nezabudli na svoje predvolebné vyhlásenia, keď toto nesystémové opatrenie Ficovej garnitúry kritizovali.
Zdá sa teda, že aj v tomto prípade platí, že žiadna kaša sa neje taká horúca, ako sa navarí. Vládna koalícia má príliš tesnú väčšinu, než aby ignorovala poslancov OKS či kritikov v radoch KDH a Mostu. Možno preto len očakávať, že Július Brocka úspešne presadí pár eur pre rodiny a Béla Bugár niektoré výhody pre ľudí zamestnaných v poľnohospodárstve a v službách. Iveta Radičová, ktorá tiež nepôsobí spokojne, sa napokon podriadi vôli SDKÚ a o tej rozhodne Mikloš s Dzurindom.
Ak to teda pôjde ideálne a postupne sa odstránia najvypuklejšie nezmysly, otázkou zostáva už iba jedno: prečo mal Ivan Mikloš potrebu nahnevať svojich vlastných voličov?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.