Problém vysokých odvodov, od ktorého sa všetky myšlienky o nutnosti reformy odvíjajú, návrh vôbec nerieši. To je jasné z deklarácie „fiškálnej neutrality“ priamo od Mikloša. Jediné, čo rieši, je takzvané „upratanie v systéme“, pod čím sa skrýva masívny transfer príjmov od SZČO k zamestnancom. „Masívny“ však iba na strane SZČO. Tých je totiž násobne menej, takže aby sa zvýšenie čistého príjmu zamestnanca o – nie masívnych, ale marginálnych – 5 či 10 eur stalo skutočnosťou, musia SZČO násobne viac na hlavu z dnešných príjmov aj odovzdať.
Konečné parametre manévra zostávajú nejasné, keďže v koalícii sa bojuje. Akékoľvek „zrovnoprávnenie“ živnostníkov a zamestnancov cez zjednotenie vymeriavacích základov je však šokujúcim nepochopením množstva odlišností (či vo význame inštitúcie dôchodku, nemocenskej, podpory v nezamestnanosti pre tých a oných), ktoré z princípu predvídajú odlišný charakter ekonomických vzťahov oboch skupín k štátu. Je skľučujúce, ak „pravica“ nechápe, že napríklad štátni zamestnávatelia nežijú v tvrdom rozpočtovom obmedzení (peniaze vždy prídu, kde je problém?), takže úplne inak znášajú daňovo-odvodovú kvótu než živnostníci. Tí nemávajú ani daňové prázdniny, ani verejné dotácie ako veľkí súkromní zamestnávatelia, ktorí zvyšujú príjem svojich zamestnancov aj takzvanými nefinančnými benefitmi. Tie sa, samozrejme, nezdaňujú ani „nezodvodňujú“, ale zato počítajú do nákladov.... Vôbec najpodstatnejšie je, že každý človek, ktorý vytvorí sám pre seba pracovné miesto (bez investičného stimulu!), znižuje počet klientov úradov práce, čím sa už len preto stáva spojencom verejných financií, ktoré to zohľadňujú – zohľadňovali? – napríklad tým zníženým vymeriavacím základom.
Dalo by sa argumentovať, že garnitúra, ktorá nivočí svoju prirodzenú voličskú základňu, stratila sebazáchovné inštinkty. Alebo filozofickejšie, že sľub vyššieho prerozdeľovania (viac vám vezmeme, ale viac aj dostanete!) je tá tvorba kultúry závislosti, ktorá priviedla do dlhovej krízy pol Európy. Pre túto chvíľu je podstatnejší argument, že takzvaná fiškálna neutralita je želanie Mikloša, ktoré nemá oporu v jedinej analýze, ale... Čo asi tak môže urobiť zvýšenie odvodov o desiatky percent s masami živnostníkov? Vzhľadom na stopercentne istý odliv aj do úradov práce (a teda zvýšenie nezamestnanosti), aj do šedej ekonomiky je materiál, o ktorom koalícia uvažuje, rozpočtový vabank prvého stupňa.
Najhoršie nakoniec. Všetky zámery, ktoré deklaruje táto verzia „reformy“, teda „zásadné zjednodušenie odvodového systému“, a „zrovnoprávnenie“ živnostníkov a zamestnancov, obsahovala aj konkurenčná alternatíva. Bola zamietnutá, hoci navyše obsahovala presne to, kvôli čomu sa odvodová reforma vždy vnímala ako dôležitá: Reálne zníženie zaťaženia, a teda veľký impulz pre zvýšenie zamestnanosti. Počítala totiž s úplným zrušením zdravotných odvodov, čo by fiškálne kompenzovalo zvýšenie DPH a platenie zdravotníctva priamo z daní. Bola to verzia neporovnateľne lepšia, keďže k tomu zvýšeniu DPH, ktoré vyzerá v dnešných globálnych súvislostiach (potraviny, ropa, elektrina z jadra) ozaj problematicky, patrí zásadná poznámka, že účinky zvýšenia by neutralizovala na domácom trhu dramaticky znížená cena práce. Jediný dôvod, prečo sa inak tento jediný spôsob, ako znižovať odvody, neujal, je bezohľadnosť, samoľúbosť a zaťatosť jednej koaličnej strany, ktorá pre vlastnú programovú fatamorgánu – odvodový bonus – hazarduje s lepšou budúcnosťou nielen živnostníkov, ale celého štátu. Vrátane zamestnancov.
Konečné parametre manévra zostávajú nejasné, keďže v koalícii sa bojuje. Akékoľvek „zrovnoprávnenie“ živnostníkov a zamestnancov cez zjednotenie vymeriavacích základov je však šokujúcim nepochopením množstva odlišností (či vo význame inštitúcie dôchodku, nemocenskej, podpory v nezamestnanosti pre tých a oných), ktoré z princípu predvídajú odlišný charakter ekonomických vzťahov oboch skupín k štátu. Je skľučujúce, ak „pravica“ nechápe, že napríklad štátni zamestnávatelia nežijú v tvrdom rozpočtovom obmedzení (peniaze vždy prídu, kde je problém?), takže úplne inak znášajú daňovo-odvodovú kvótu než živnostníci. Tí nemávajú ani daňové prázdniny, ani verejné dotácie ako veľkí súkromní zamestnávatelia, ktorí zvyšujú príjem svojich zamestnancov aj takzvanými nefinančnými benefitmi. Tie sa, samozrejme, nezdaňujú ani „nezodvodňujú“, ale zato počítajú do nákladov.... Vôbec najpodstatnejšie je, že každý človek, ktorý vytvorí sám pre seba pracovné miesto (bez investičného stimulu!), znižuje počet klientov úradov práce, čím sa už len preto stáva spojencom verejných financií, ktoré to zohľadňujú – zohľadňovali? – napríklad tým zníženým vymeriavacím základom.
Dalo by sa argumentovať, že garnitúra, ktorá nivočí svoju prirodzenú voličskú základňu, stratila sebazáchovné inštinkty. Alebo filozofickejšie, že sľub vyššieho prerozdeľovania (viac vám vezmeme, ale viac aj dostanete!) je tá tvorba kultúry závislosti, ktorá priviedla do dlhovej krízy pol Európy. Pre túto chvíľu je podstatnejší argument, že takzvaná fiškálna neutralita je želanie Mikloša, ktoré nemá oporu v jedinej analýze, ale... Čo asi tak môže urobiť zvýšenie odvodov o desiatky percent s masami živnostníkov? Vzhľadom na stopercentne istý odliv aj do úradov práce (a teda zvýšenie nezamestnanosti), aj do šedej ekonomiky je materiál, o ktorom koalícia uvažuje, rozpočtový vabank prvého stupňa.
Najhoršie nakoniec. Všetky zámery, ktoré deklaruje táto verzia „reformy“, teda „zásadné zjednodušenie odvodového systému“, a „zrovnoprávnenie“ živnostníkov a zamestnancov, obsahovala aj konkurenčná alternatíva. Bola zamietnutá, hoci navyše obsahovala presne to, kvôli čomu sa odvodová reforma vždy vnímala ako dôležitá: Reálne zníženie zaťaženia, a teda veľký impulz pre zvýšenie zamestnanosti. Počítala totiž s úplným zrušením zdravotných odvodov, čo by fiškálne kompenzovalo zvýšenie DPH a platenie zdravotníctva priamo z daní. Bola to verzia neporovnateľne lepšia, keďže k tomu zvýšeniu DPH, ktoré vyzerá v dnešných globálnych súvislostiach (potraviny, ropa, elektrina z jadra) ozaj problematicky, patrí zásadná poznámka, že účinky zvýšenia by neutralizovala na domácom trhu dramaticky znížená cena práce. Jediný dôvod, prečo sa inak tento jediný spôsob, ako znižovať odvody, neujal, je bezohľadnosť, samoľúbosť a zaťatosť jednej koaličnej strany, ktorá pre vlastnú programovú fatamorgánu – odvodový bonus – hazarduje s lepšou budúcnosťou nielen živnostníkov, ale celého štátu. Vrátane zamestnancov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.