Teda ľudia to riešia, v autobuse, na pumpe a tak ďalej a je skvelé, že to riešia, lebo ak by to neriešili, nedostalo by sa to ku nám, čo o tom nevieme, a tak to neriešime a náš život by bol o to pustejší a svet o to nudnejší.
Všetkému na tom rozumiem, o to viac ma to nadchýna, meno ako svedectvo, meno ako výpoveď, meno ako výraz vkusu. Čo viac si tvorca môže priať?
Volám sa Juraj, po svätom Jurajovi, som spokojný, je to dobré meno, ale nie také dobré ako Onur, je totiž zameniteľné, tuctové, samo osebe nevraví o mne nič, nepomenováva ma, len ma označuje na rozdiel od mena Onurovho, ktoré o ňom už teraz vypovedá možno viac, ako si on sám kedy bude priať. Onur ešte nič nikomu a my o ňom už teraz vieme, že je z rodiny, ktorá svoje dieťa pomenovala podľa hrdinu, čo im vstúpil do životov natoľko zásadným spôsobom, že považovali za potrebné uchovať tú skúsenosť. A urobili to, nepremýšľali príliš, azda vôbec, iba konali, a to je na tom najkrajšie. Meno, to najtrvácnejšie na človeku, ako výraz prchavého okúzlenia..
Keď bude mať Onur dvadsať, telenovela, čo mu dala meno, už bude hniť v samotnom strede vkusového pekla, kvôli nej samej si už na ňu nikto nespomenie. Kvôli Onurovi ale hej, a bude stačiť, ak sa jeho meno objaví kdesi na výveske, že si neprišiel po dávky. Nad ním možno bude na tom istom papieri Sandokan Stojka, o tridsať rokov starší ako Onur, ale inak taký istý, bezmocný svedok moci, ktorú umenie nestratilo ani dávno po tom, čo prestalo byť umením.
Všetkému na tom rozumiem, o to viac ma to nadchýna, meno ako svedectvo, meno ako výpoveď, meno ako výraz vkusu. Čo viac si tvorca môže priať?
Volám sa Juraj, po svätom Jurajovi, som spokojný, je to dobré meno, ale nie také dobré ako Onur, je totiž zameniteľné, tuctové, samo osebe nevraví o mne nič, nepomenováva ma, len ma označuje na rozdiel od mena Onurovho, ktoré o ňom už teraz vypovedá možno viac, ako si on sám kedy bude priať. Onur ešte nič nikomu a my o ňom už teraz vieme, že je z rodiny, ktorá svoje dieťa pomenovala podľa hrdinu, čo im vstúpil do životov natoľko zásadným spôsobom, že považovali za potrebné uchovať tú skúsenosť. A urobili to, nepremýšľali príliš, azda vôbec, iba konali, a to je na tom najkrajšie. Meno, to najtrvácnejšie na človeku, ako výraz prchavého okúzlenia..
Keď bude mať Onur dvadsať, telenovela, čo mu dala meno, už bude hniť v samotnom strede vkusového pekla, kvôli nej samej si už na ňu nikto nespomenie. Kvôli Onurovi ale hej, a bude stačiť, ak sa jeho meno objaví kdesi na výveske, že si neprišiel po dávky. Nad ním možno bude na tom istom papieri Sandokan Stojka, o tridsať rokov starší ako Onur, ale inak taký istý, bezmocný svedok moci, ktorú umenie nestratilo ani dávno po tom, čo prestalo byť umením.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.