Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Včera som videla nádherný čínsky film. Bol o vzdelanom mladom dievčati, ktoré si nevedelo nájsť prácu. Hneď na začiatku ju jej nový „zamestnávateľ” uniesol do malej dedinky do hôr, kde ju predal za 7 000 jenov miestnej rodine – na vydaj.

Takmer celá dedina rieši sobáš týmto spôsobom – ženy si kupujú z mesta (proti ich súhlasu, samozrejme)...dievča väznili, vydali, manžel ju znásilnil, urobil jej dieťa...párkrát sa jej podarilo ujsť do dediny – ale tam žiadne sympatie nenašla – každá žena mala kedysi podobný príbeh. Všetci v tom išli rovnako – aj miestny starosta, aj predavač v obchode...nakoniec ju vždy manžel chytil a uväznil doma. Nešlo mi do hlavy, prečo si, preboha, neberú miestne ženy...kým neprišla scéna, kde vylovujú mŕtve novorodeniatko – dievčatko z jazera. Klasika – kto by chcel dcéru. Vtedy som si aj všimla, že nikde v dedine nevidím dievčatá – iba chlapcov...a spomenula som si, ako také niečo kedysi vo veľkom, dnes už menej, fungovalo aj v Indii. Síce India nemá žiadnu štátnu kontrolu nad pôrodnosťou ako Čína, a nikto im nenariaďuje, koľko majú mať detí, na vidieku sa ešte stále takéto tragédie stávajú – chudobné rodiny si nemôžu dovoliť dcéry – je to nenávratná investícia – celý život to kŕmiť, platiť mu školu, šetriť na veno, potom ju vydať a prísť o pracovnú silu a nikdy z toho nič nemať. Existuje dokonca porekadlo – „Živiť dcéru je ako polievať susedovu záhradu...". Naproti tomu so synmi je to naopak – peniaze, do neho investované, budú mať raz návratnosť –postará sa o svojich chorých rodičov, privedie domov ženu aj s venom, ktorá bude rodine slúžiť a snažiť sa splodiť syna, aby jej dieťa malo ľahší život. Deje sa to aj u nás v Nepále. Tam síce dievčatko nezamordujú hneď po pôrode, ale zato skončí na ulici, alebo ako detská otrokyňa niekde v miestnom obchode, kde nakladá ryžu do vriec, drie ako Popoluška a sníva o tom, aké by to bolo, keby bola chlapec. My si tu žijeme vo svete, ktorý je tak ďaleko od toho, čím musí prechádzať väčšina obyvateľstva na tejto zemi, že je pre nás nepredstaviteľné, že niekto utopí svojho novorodenca len preto, že je to dievčatko. Žijeme životom, akým žijú asi 3 percentá ľudí na planéte. „Byť ženou je úžasné!” vravia obálky ženských časopisov, z ktorých sa na nás usmievajú dievčence, ktoré sú krásne a vzdelané. „Vraj ženy u vás úplne bežne študujú vysokú, a holia si nohy,” vraví mi Nepálec taxikár, kým ma vezie hrboľatou kátmandskou cestou domov. „Aj ja chcem takú ženu. Neznášam Nepálčanky.” Pozriem sa na neho a je mi smutno. Je mi smutno, keď vidím krásne mandľové oči asi 13-ročného dievčatka, ktoré pracuje v našej zelovoci a nevie čítať. A je mi smutno, keď vidím, ako si u nás všetci na všetko sťažujú. Málokde na svete je ľuďom tak dobre ako tu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite