Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Chcela som viac krásy

.časopis .rozhovor

V stredu večer sme sedeli so Zuzanou v pohodlných kreslách u nás na chodbe redakcie. Rozprávali sme sa o absurdnostiach nášho sveta, chvíľami sme sa hlasno smiali, no občas sme stíchli a hľadali slová. Faust, Lidice, Moskva, bulvár, divadlo. V jednej chvíli som zapol diktafón.

.čo sa ti nepáčilo na tom článku, ktorý o tebe nedávno napísala kolegyňa Eva Čobejová?
(Smiech.) Bolo to veľmi pekné a milé, ale nie je pravda, že všetko robím spontánne. Ono to tak asi vyzerá, ale to je s ohľadom na môj temperament normálne.

.ty nerobíš veci spontánne?
Nie!

.teda nielen...
Dobre. Nielen. Ale veľké rozhodnutia, samozrejme, nerobím len tak, že zasvietilo slnko a ide sa na to.

.ty si teda – napriek svojmu mediálnemu obrazu – človek, ktorý si veci riadne plánuje?
No, minimálne o nich dosť rozmýšľam. Často o niekoľko ťahov vopred a v rôznych súvislostiach. Ale keď hovoríš o mediálnom obraze, tak s tou Zuzanou Fialovou, ktorú vytvorili médiá, by som sa nechcela ani kamarátiť. Nepoznám ju a nezdá sa mi až taká sympatická.

.aká je vlastne Zuzana Fialová, ktorú vytvorili médiá?
Vieš čo, rozhodne záleží na konkrétnom médiu – napríklad tá v .týždni je celkom zlatá. (Smiech.) Ale povedzme v Novom čase to je nejaká prapodivná, stupídna, necitlivá bytosť prahnúca po peniazoch, ubližujúca svojim divákom a čitateľom Nového času. Neviem, či dokonca nie je až nepriateľka národa.

.takú Zuzanu naozaj nepoznáme.
Je to fakt nebezpečná osoba.

.čo v týchto mesiacoch robíš?
Pôvodne som nechcela robiť nič. Chcela som si dať od svojho života takú pauzu, najmä čo sa týka práce. Chcela som si len hrať svoje predstavenia a nerobiť nič nové. Vieš, horolezec si má v polovici výstupu dať bivak. Tak aj ja som si chcela dať asi tak na polroka životný bivak. Len si čítať knihy a pozerať si staré filmy. Mala som veľkú potrebu niečoho krásneho, lebo sa mi zdalo, že v mojom živote je krásy málo. Chcela som cestovať, vidieť krásne divadlá a opery, krásne budovy, stretnúť zaujímavých ľudí, chodiť po lese so psom a nájsť v sebe krásne myšlienky. To sú také tie krízy. Keď veľa rokov ideš ako to zvieratko, tá myška v tom kolese, prestaneš byť pánom svojho života. Začnú ťa manipulovať vlastné povinnosti, okolnosti, ľudia...

.takto si sa cítila?
Takto som sa cítila a chcela som z toho na chvíľu vystúpiť, pozrieť sa smerom späť na to, čo bolo a nájsť si cestu dopredu. No a namiesto toho mám v živote taký cirkus, že som radšej mohla zostať v tom, v čom som bola.

.vráťme sa na chvíľu k Faustovi. Kedy vznikla tá myšlienka, že budeš obsadená v tomto divadelnom megaprojekte?
Úplne na začiatku. Ešte som vtedy bola členkou Činohry SND. Potom s tým boli nejaké problémy, ja som dala v divadle výpoveď a potom sa to znovu vrátilo k pôvodnému plánu.

.mimochodom, prečo si ty vlastne dala výpoveď zo SND?
Pre medziľudské vzťahy a pre to, ako sa tá inštitúcia správala počas jedného problému. Celý život som, niekedy aj v zlom zdravotnom stave, hrala naplno všetky svoje predstavenia a keď som prvý raz v živote potrebovala, aby sa za mňa moja domáca inštitúcia postavila, tak namiesto toho ma predhodili bulváru, aby si zachránili kožu. Vtedy som si povedala, že pokiaľ odo mňa niečo chcú, tak sa hráme na rodinu, ale keď od nich niečo potrebujem, tak to už nie je rodina, ale inštitúcia. To ma sklamalo. Bola som z toho unavená a chodila som tam každý večer s nechuťou. A tá práca sa s nechuťou robiť nedá. Tak som sa radšej rozhodla odísť. Keď už som nebola interný zamestnanec, teda akože člen rodiny, ale som tam ako externistka, tak sa mi zdalo, že by to mohlo byť lepšie.

.a funguje to tak?
Funguje to perfektne. Ja som nikdy nevylúčila možnosť návratu do divadla. Za určitého stavu sa tam zase rada vrátim. Veď je to môj druhý domov.

.takže si v divadle spokojná.
Áno. Ja mám hrozne rada príbehy a v takých inscenáciách hrám.

.tebe sa nepáči experimentálne divadlo, v ktorom sa vytvárajú skôr obrazy a nálady?
Obrazy a nálady by boli v poriadku. Ale pokiaľ máš na mysli také veci, kde sa ľudia nahí na javisku obviažu a potom sa rozviažu a nazvú to „performanciou", tak to nie. Ja som jednoduché dievča a nerozumiem tomu. Ale niečo na tom isto bude, keď sa po celom svete toľko ľudí vo všelijakých undergroundových priestoroch obväzuje, nie? Ale ja nerozumiem ani tetovaniu a piercingu. Každý sme nejaký.

.čítala si predtým Fausta?
Prvú knihu som čítala. Druhá ani neviem, či vôbec bola predtým do slovenčiny preložená. Až Milan Richter to preložil pre potreby tejto inscenácie. Ono sa to hrozne ťažko číta, lebo je to asi dvadsať samostatných hier v jednom. Čítala som to až neskôr, keď sme to už skúšali. Sama od seba by som sa do toho asi nepustila.

.ale rola Mefista vo Faustovi sa ti páčila.
Veľmi. Klasická predstava diabla u ľudí je taký ten strašidelný tvor s rožkami a chvostom, ktorému ide dym z papule a na prvý pohľad vidno, že je to ten zlý. Ale ono to tak nie je. Zlo býva mimoriadne sympatické. Ako niekto, s kým sa chceš kamarátiť. Plazivé zlo, ktoré vyzerá ako najväčší sympaťák z triedy. Je to ten, čo ti dá prvú cigaretu a ty ju od neho prijmeš, lebo je taký fajn. A toto sme chceli nejakým spôsobom dosiahnuť. Tí dvaja Mefistovia – teda Alexander Bárta a ja – chcú byť tvoji kamaráti. Je to geniálny výklad zla, skutočne nebezpečného zla, nie?

.presne tak.
No a to ma na mojom Mefistovi lákalo. Zlo, ktoré je tvojím kamarátom, až kým sa veci nezačnú zadŕhať. Moja garderobierka zvykne hovoriť, keď nás vidí: „Vy ste obludní." Obludní a pritom nikto nikoho nestraší. Ten Mefisto Faustovi dokonca hovorí: „Rozmysli si, čo nám sľúbiš!" nenúti ho, dáva mu pomocnú ruku. Diabol je možnosť v nás. V každom z nás. V každej sekunde si môžeš vybrať, každý deň robíš obrovské množstvo rozhodnutí a vždy máš aspoň dve možnosti. No a jedna z nich je tá horšia.

.a pomaly sa približuješ k zlu.
Asi. Neviem. Niekedy nie som si istá, či viem zlo rozlíšiť.

.je niečo, čo ťa Faust naučil?
To, že máme v sebe obludné možnosti. Teda neviem, či všetci, ale ja hej. Zistila som, že keď tam stojím na treťom poschodí vedľa Roba Rotha pri zábradlí, odkiaľ riadim satanskú, Valpurginu noc, znie hudba, ľudsko-zvieracie karikatúry sa začínajú zvíjať a páriť, pýtam sa Roba: „Aj ty máš ten hrozný a zároveň príjemný pocit?" A Robo hovorí: „Myslíš tento hitlerovský? Veď, nie je to úžasná odvaha, ukázať verejne, že aj toto je vo mne?" A ja vravím, že áno. Je dôležité vedieť si priznať, že to niekde v sebe máme. Že som tu ako pán nad tým zlom. Je dobré odkryť si to a pomenovať, aby ťa to nikdy v živote nemohlo zvalcovať. Najhoršie je tváriť sa, že to v sebe nemáš a prekvapí ťa to, keď to najmenej čakáš. No a to ma Faust naučil. Že aj vo mne to je. (Ticho.) A teraz neviem, či také veci môžem hovoriť, či to niekto nepoužije proti mne.

.tebe sa nežije ľahko. Stále si na verejnosti, stále na očiach. Čokoľvek povieš, sa vzápätí šíri, cituje – a možno aj obracia proti tebe.
Často musím sama seba presviedčať, že sa ma to všetko, čo sa o mne v bulvári šíri, nedotýka a že ma to nemení. Nemôžem tomu dať takú moc, že sa v dôsledku toho začnem ináč správať, že sa začnem schovávať a skrývať za rolety svoju dušu. To sa prosto nedá. Musím si hovoriť, že mi je to jedno.

.ale celkom jedno ti to nie je.
Nie, to nie. Ale nemôže ma to ani ovplyvňovať.

.raní ťa to?
Raní. S tým sa musíš naučiť žiť. Niečo urobíš proti Ficovi a okamžite na teba útočia. Ale keby som sa mohla rozhodnúť znovu, tak to znovu urobím. Chápeš?

.chápem.
Nie je to ľahké. Ale sama som si to vybrala. Nedokázala by som byť ticho.

.lidice. Čo je to za film?
To je príbeh Šímu, ktorý ako jediný muž prežil Lidice. A prežil to z absurdného dôvodu: bol synovrah. Dostal sa do väzenia a keď z neho vyšiel, tak tá dedina neexistovala. Má ženu, ktorá je telesne postihnutá a má dvoch synov. Za plotom má milenku, to som ja, mladá vdova mu dáva fyzickú lásku, ktorú mu nemôže dať jeho žena. O ich vzťahu vie celá dedina, a preto tú vdovu dedinské ženy ponižujú. Až príde k vypätej situácii, kde ju chce znásilniť jeho syn, on ju bráni a syn zomiera. Je trochu nejasné, či to je, alebo nie je vražda. On ide do väzenia a ona, jeho milenka, sa potom stará o jeho rodinu a zachraňuje ju pred Nemcami. Je to úžasná postava. Ten film je o tom, čo to znamená ubližovať si. A celé je to skutočný príbeh. Strašne smutný. Zlo sme my. Ty a ja. Vy, čo to čítate. Všetci. Ten film ma dosť zničil a potom ma zničil ten Faust, a preto som po tom všetko chcela mať pokoj.

.takže si sa vybrala do Moskvy pozrieť si divadlo.
Chcela som si ísť pozrieť krásne divadlo. A namiesto toho výbuch, nemocnica... Ale musím povedať, že sa mi v Moskve prihodilo aj veľa pekných vecí.

.napríklad?
Napríklad pred štyrmi mesiacmi bola v Bratislave na návšteve Natália Gorbanevská, ruská disidentka, ktorá žije v Paríži, jedna z ôsmich, ktorí v auguste 1968 na Červenom námestí protestovali proti obsadeniu Československa. Ja som v divadle recitovala jednu jej báseň, ona bola rozkošná, taká malinká, vysvetľovala mi, ako to mám prednášať, mala veľa energie, hrozne ma fascinovala a splnila som všetko, čo odo mňa chcela. Veľmi si ju vážim. No a predstav si, ležím v moskovskej nemocnici a zrazu na dvere klope návšteva, deduško a „bábuška", mohli mať okolo 80 rokov a hovoria: „My sme od pani Gorbanevskej. Vo francúzskych novinách čítala, čo sa vám stalo a povedala nám, že máme za vami prísť, lebo ste jej priateľka a že máme zistiť, či ste v poriadku." Priniesli mi asi päť kilo jabĺk, už bol večer, rozprávali sme sa asi tri hodiny o všeličom možnom. Netýkalo sa to terorizmu ani atentátu. Bolo to úžasné a dojímavé.

.ako z ruského románu.
Ležala som v nemocnici na infúziách a keďže som sa nemohla priblížiť k Rusku, Rusko prišlo ku mne. Tých sedem dní v nemocnici bolo plné zážitkov, na ktoré nikdy nezabudnem. Ako z Iľfa a Petrova. V jeden deň vyšlo v novinách, že tam ležím a v ten deň, hneď, ako sa začali návštevné hodiny, prichádzali jeden po druhom muži v klobúkoch a v dlhých kabátoch. Vyzerali, akoby im kostýmy robila Marija Havranová. Každý držal v jednej ruke kyticu a v druhej bonboniéru. Boli to právnici a chceli ma zastupovať. Bizarné postavičky z Mŕtvych duší. Alebo mi doručili list moskovských divadelníkov. Alebo prišla taká jedna pani, Ruska, ktorá v Bratislave žila so svojím manželom fyzikom a videla ma v divadle. Začala mi nosiť výstrižky z novín o všetkých herečkách, čo hrali Annu Kareninu.

.zvláštne.
Bolo to veľmi pekné, veľmi ruské. Dostávala som strašne veľa kvetov, aj lekári boli úplne neuveriteľní. Vo vedľajšej izbe ležal Saša. Čierny taxikár a úplný vagabund. Keby si ho stretol, tak sa ho zľakneš. Saša si tam dal doniesť samovar, učil ma po rusky, čítal mi z novín, šúpal mi hrušky. Keď sa tam začali tlačiť všelijakí paparazzi – až na izbu a aj v noci – Saša sa stal mojím bodyguardom, postavil sa do dverí a nikoho ku mne nepúšťal. Povedal mi, že „vždy keď prídeš do Ruska, obráť sa na mňa a už ťa tu nikdy nikto neokradne." Takže mám aj takéhoto kamaráta.

.ešte sa ti to môže zísť.
Ja som si povedala, že si musím uchovať tieto pekné spomienky, lebo tie ostatné boli desivé a neviem s nimi zaobchádzať, neviem ich vytesniť. Napríklad som zistila, že existujú „upíri ľudskej hrôzy". To sú ľudia, ktorí prichádzali na letisko k svojim odletom a namiesto toho, aby pomohli zraneným, alebo stadiaľ rýchlo odišli, boli hypnotizovaní a nevedeli sa odtrhnúť od toho umierania. To je pre mňa záhada, lebo ja som sa nemohla dívať. Mám z toho len pár obrazov a ani tých sa neviem zbaviť. A niekto sa postaví, díva sa a je z toho vzrušený. Zvláštne. Takí ľudia sa mi nepáčia.

.celkom dobre to zvládaš.
Neviem, čo s tým mám robiť. Asi to musím pomaly vypúšťať cez predstavenia v divadle. Je to zdravšie, než to nejako otvárať.

.asi áno.
Určite áno. A cítila by som sa oveľa komfortnejšie, keby ten teror nepokračoval v Bratislave po mojom návrate.

.všetci chcú, aby si o tom rozprávala?
Otvoríš okno v dome a dva metre od teba visí na strome fotograf. A v aute na tvojom dvore leží pod dekou ďalší. To je hrozné.

.čo chceli vidieť? Tvoje zranenia?
Netuším. Ja som sa tešila domov, že si tam oddýchnem v bezpečí. A zrazu som nebola v bezpečí. Na druhý deň som preto ušla do inej krajiny, kde som sa schovávala v hoteli. A pýtala som sa, prečo sa vlastne schovávam, keď som nikomu nič neurobila. Vyčítali mi, že som neurobila po prílete domov tlačovku ako Karel Gott, ktorý zažil cunami. Ale jedna vec je zažiť to, ako sa ti do chatky dostane trochu vody – čo bol, ako som sa dozvedela, jeho prípad – a niečo iné je, keď si musíš zoškrabúvať z hlavy niečí mozog a v sekunde sa ti zmení život a realita prestane byť realitou. Pre mňa bola predtým dynamika to, že na jar vypučali tulipány. Vzduch, farby, vône. A zrazu máš namiesto toho chemikálie, červenú krv, prach a mŕtvoly. Stotina sekundy. To ti trošku naruší fungovanie mozgu. Na to potom treba čas. Naučiť sa znovu normálne fungovať. Stala som sa tu atrakciou, a to sa mi nepáči.

.v divadle Aréna skúšaš novú inscenáciu.
Ja som bola vždy v pohybe, a teraz som mierne imobilná. Prvé štyri týždne som strávila doma, musela som ležať. Keď som sa už začala trochu hýbať, oslovila ma Milka Vášáryová a Martin Čičvák, pozvali ma do divadla, tam sme sa rozprávali, potom sme začali čítať a teraz už skúšame.

.aká je to hra?
Volá sa to 33 variácií a je to hra o Beethovenovi, o tom, prečo urobil tých 33 výborných variácií na podpriemerný Diabeliho valčík. Je to taká zvláštna hudobná záhada. Do toho sa vplieta koniec života jednej ženy, ktorá po tom pátra a má napätý vzťah s dcérou, ktorá sa o ňu chce starať. A ešte je tam príbeh lásky s ošetrovateľom, ktorého hrá Ľubko Kostelný. Takže tam máme takú rodinnú pohodu. Je to natoľko ušľachtilé, že mi to pomáha nevenovať sa „fyzičnu". To je asi to najzdravšie, čo môže človek urobiť: venovať sa niečomu, čo má zmysel. Takto sa mi to páči.

.a ďalej?
Neviem. Nedvíham telefóny, neodpovedám na esemesky. Uvidíme. Aspoň ma to všetko spomalilo. Veď, nakoniec, práve to som chcela. Ale nie úplne takto.

Zuzana Fialová /
je divadelná a filmová herečka. Narodila sa v Bratislave, študovala na konzervatóriu a na VŠMU, niekoľko rokov bola členkou Činohry Slovenského národného divadla, v súčasnosti v SND hosťuje. Hrala vo viacerých slovenských, českých a poľských filmoch, bola ústrednou postavou televízneho seriálu Kriminálka Staré mesto. V januári bola zranená pri teroristickom útoku na moskovské letisko Domodedovo. V súčasnosti skúša v Divadle Aréna hru Moisésa Kaufmana 33 variácií, ktorá bude mať v apríli premiéru.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite