Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Šťastné Slovensko!

.peter Schutz .časopis

Keby zápas o českú dôchodkovú reformu nebol iba epizódou, ale serióznou porovnávacou bázou, dalo by sa povedať, že Slovensko je rozumnejšia a šťastnejšia časť bývalej federácie.

Po prvé preto, lebo to, o čo sa v Prahe zvádza brutálny politický súboj, sa za reformu iba vyhlasuje. V skutočnosti ňou nie je. Presne to pomenoval Václav Klaus vo svojej kritike vládneho návrhu: „Štát nehodlá reformovať to hlavné: mieru svojej účasti v dôchodkovom systéme.“ Odklonenie troch percent vymeriavacieho základu na individuálne účty (a to na dobrovoľnom princípe), nič nemení na tom, že aj keď koalícia manéver dotiahne, ťažisko zabezpečenia v starobe zostane na ďalšie generácie na českom štáte. To je rozdiel od Slovenska, kde 9-percentný odvod (čo je takmer polovica „poistenia“), zásadným spôsobom znižuje účasť štátu v zabezpečení dôchodkov.
Môže vzniknúť spor, či je slovenské riešenie dostatočné, ale odbremenenie verejných financií od záväzkov, o ktorých existuje konsenzus, že sú nezafinancovateľné, je presne to, čo robí reformu reformou.
Je preto dokonale paradoxné, že práve Slovensko sa stalo popri znárodnení druhého piliera v Maďarsku hlavným strašiakom, na ktorom sa demonštrovala údajná nedomyslenosť reformy. Pointa – náklady prechodového obdobia – bola úplne demagogická, čo pochopí každý, kto má aspoň približnú predstavu, čo je to jedno percento HDP. Toľko totiž približne predstavuje výpadok Sociálnej poisťovne v súvislosti s druhým pilierom. A to je znesiteľné, ak si uvedomíme, že odmenou je udržateľná budúcnosť a konkurencieschopnejšia ekonomika. Voči tomu sú tzv. transformačné náklady reformy umelý problém, ktorý len zdôrazňuje smutnú skutočnosť v Česku i na Slovensku: politici stále nechcú dostatočne uberať z obscénnych výdavkov, takže život na dlh s tvorbou rozpočtových deficitov plánujú i do budúcna. Na Slovensku pritom ešte máme rezervu v systéme, keďže štedrú valorizáciu tzv. švajčiarskou indexáciou má koalícia zrušiť od roku 2012.
Pokiaľ aj ten odvar, na ktorom sa v českej vláde dohodli, uviazne na plytčine, Nečas s Kalouskom si za to môžu sami. Reformu, respektíve náklady na ňu, zbytočne zneužili ako zámienku na zvýšenie DPH. Toho sa chytila ľavica, lobisti, experti, a napokon aj Klaus, ktorého vstup medzi kritikov korunuje paradox, aký by on sám označil ako prejav nástupu „postdemokracie“, teda neschopnosť vlády plniť svoj program, lebo ho „rozcupujú“ záujmové skupiny (potraviny, knihy, tlač). To, že žiadne vyššie DPH k dôchodkovej reforme netreba, keďže na ňu stačí 10-20-miliardová (Kč) úspora v rozpočte, už nikoho nezaujíma.
A tu leží druhý argument o „šťastnejšom“ Slovensku. Bol to práve Klaus, ktorý kedysi o reformách vlády z roku 2002 povedal, že sa mu síce páčia, ale „nevie si predstaviť, že by sa také dramatické zmeny mohli uskutočniť v Česku, Francúzsku, Nemecku (...), a to ukazuje, že politická situácia na Slovensku je ešte veľmi povrchná“. Príbeh českých dôchodkov nastoľuje nielen to, že bol dobrým prorokom, ale aj otázku, či nepomerne živšia a dlhšia verejná debata, ak dosiahne určitú emočnú vypätosť, nie je krajine viac na škodu než na úžitok. V zrkadle výsledku sa zdá, že aj naša „povrchná situácia“ je lepšia ako český festival demagógie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite