Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svedectvo svedka

.vladimír Varga .časopis .týždeň doma

Na žiadosť pána Mojžiša, novinára z časopisu .týždeň, opíšem v tomto texte udalosti, ktoré sa, žiaľ, udiali v mojom živote. Píšem slobodne, bez akéhokoľvek ohľadu na to, či to pre mňa bude mať viac, či menej zlé dôsledky.

Udalosti, o ktorých budem písať, sa týkajú prípadu vraždy Ľudmily Cervanovej. V tomto prípade som bol násilne a proti svojej vôli zaradený medzi svedkov, hoci som s tým, čo sa malo udiať, nemal nič spoločné a všetky okolnosti prípadu boli pre mňa absolútne neznáme.

.svedkovia
V roku 1972 som sa zoznámil s Vierou Zimákovou. Jej osobnosť a charakter mi veľmi imponovali, a tak sme ostali blízki priatelia. Viera, vtedy zdravotná sestra, snívala o štúdiu medicíny. Dlho sme o tom diskutovali a pamätám sa, že som bol dosť skeptický, pretože už vyšla zo študijného rytmu amedicína je predsa len jeden z najťažších odborov. Lenže jej charakter a osobnosť vedeli prekonať asi všetko. Dodnes mám o nej ten najvyšší úsudok.
Koncom roku 1976 si jeden môj kamarát z detstva Juraj V., v tom čase študent na vysokej škole v Bratislave, prenajal privát pri Dvoch levoch. Ja som vtedy pracoval v Krátkom filme v Bratislave a často som ho navštevoval. V roku 1977 sa k Jurovi nasťahovali Urbánek a Škrobánek.
Hoci sme mali chodiť v roku 1971 na to isté gymnázium v Nitre, nemali sme vtedy žiadny vzťah ani dôvod sa poznať, lebo oni boli v inej triede ako ja. Po prvom roku som prestúpil na Filmovú školu do Čimelíc. To znamená, že som ich obidvoch, Urbánka a Škrobánka, spoznal až v roku 1977 na Jurovom priváte.

.udanie
V roku 1977 alebo 1978, presne si už nepamätám kedy, prišli za mnou českí vyšetrovatelia a položili mi niekoľko otázok. Či som z Nitry a či som bol na diskotéke na internáte v Mlynskej doline. Odpovedal som im, že odkedy som v Bratislave, nikdy som na žiadnej diskotéke nebol. Potom odišli. Trvalo to možno desať minút.
Začiatkom roku 1981 začali kolovať chýry, že sa znovu vyšetruje vražda Cervanovej a že policajti sú pri tom vyšetrovaní veľmi tvrdí. Na jar toho roku ma pred vtedajším Priorom v Nitre zastavil Škrobánek a povedal mi : „Vlado, povedal som na teba, že si bol na tej diskotéke v roku 1976, keď bola Cervanová zavraždená.“
Na moju otázku, prečo to povedal, keď to nebola pravda, mi odpovedal: „Ty by si to na mňa nepovedal, keby si dostal takú jednu, že by si skoro dvere vyvalil?!“ Môj brat, ktorý tam bol vtedy so mnou, sa ma spýtal: „A to mu to len tak necháš?“ No ale čo som mu mal urobiť? Však on za to nemohol.
Naopak, keď ma neskôr zobrali, tak som si na Škrobánka spomenul a vážil som si ho, že bol taký odvážny a povedal mi to. Lebo v tomto vyšetrovaní mali svedkovia prísne zakázané rozprávať vo svojom okolí. Dnes je však môj názor na neho, po tom, čo skladá telefón, úplne opačný!

.zadržanie
Dva-tri mesiace po našom rozhovore so Škrobánkom som bol na obhliadke exteriérov pre jeden film na Štrbskom Plese. O štvrtej ráno prišli pre mňa do hotela Patria policajti v civile, že sa musím okamžite obliecť a ísť s nimi do Bratislavy. Dvaja, asi tak stokiloví, ma posadili medzi seba na zadné sedadlo a po ceste začali na mňa z každej strany kričať, že teraz ma tak zbijú, až budem ľutovať, že som sa narodil. Búchali ma lakťami z obidvoch strán do rebier a keď som zlapal vyrazený dych, tak mi ho znovu vyrazili. Toto trvalo celú cestu, počas vyše štyroch hodín až do Bratislavy.
Najhoršia bola prvá hodina, lebo mi nechceli povedať, o čo vlastne ide a ja som nevedel, čo sa stalo a prečo to všetko. Asi tak po hodine mi začali rozprávať o prípade Cervanovej a hlavne o dvoch Francúzkach, ktoré mali byť na diskotéke, keď Cervanovú niekto zavraždil. Keď som im povedal, že som na tej diskotéke nebol, že ani neviem, kedy mala byť a že som to už raz deklaroval tým českým vyšetrovateľom, tak na mňa zakričal jeden z nich: „Teraz to už my máme v rukách a nie tí Česi!“ a udieral ma ešte silnejšie.
Po príchode do Bratislavy ma hodili do cely bez toho, že by mi niečo povedali. Bol som zrútený amyslel som si, keďže som sa ocitol v cele, že to hodili na mňa. Podľa toho, čo mi povedal Škrobánek, bohvie, čo kto na mňa nakecal. V cele nebolo žiadne okno, stále zapnuté svetlo a ozývali sa tam výkriky ako od bolesti. Čas tam neexistoval. To, že som tam bol zavretý dva dni, som zistil, až keď ma zobrali do kancelárie, kde ma „vyšetrovali“.

.vyšetrovanie
Začali tak, že mi ukazovali fotky ľudí. Okrem Viery Zimákovej, Škrobánka a Urbánka (ich dvoch som poznal od roku 1977), Marcely Bonovej, Dubravického (toho som poznal len z videnia) a Brázdu (ktorého som spoznal v roku 1979, keď prišiel pracovať na Kolibu) som nepoznal nikoho. A tých fotiek bolo možno viac ako dvadsať.
Znovu som im vtedy povedal, že som na tej diskotéke nebol. Vtedy mi zobral vyšetrovateľ prsty do hrsti, vzal drevené pravítko, priložil ho hrotom k mojim prstom a povedal mi: „Teraz zlomím toto pravítko takto hrotom na tvojich prstoch, predstav si, čo ostane z tvojich prstov.“ Tak som pochopil a pekne som povedal, že som vtedy na tej diskotéke bol a všetkých tých dvadsiatich som tam videl.
Potom sa začal výsluch, že čo som tam na tej diskotéke mal vidieť. Veľmi som sa bál, mal som vlastne strach, že nebudem vedieť, čo mám povedať. Nevediac, kam z konopí, som im znovu povedal, že neviem, čo mám povedať, lebo ja som na tej diskotéke nebol. Vtedy jeden vytiahol pištoľ a ako s boxerom sa na mňa zahnal. Ale skôr, ako ma udrel, ja už som bol zo stoličky na zemi, s tým, že budem vypovedať a že som na tej diskotéke bol.
Nakoniec to išlo hladšie, ako som si myslel, lebo oni mi vlastne všetko povedali. Ja som len prikyvoval ich uzáverom, vidiac stále vedľa seba tú päsť s rukoväťou. Dnes už si ani nepamätám, o čom to tam vlastne bolo. Mal sa tam niekto pobiť, mali tam byť dve Francúzky a tiež tam mala byť nejaká kolízia s autobusom. Na konci mi jeden z nich povedal, aby som tú moju výpoveď podpísal.
Vtedy som si uvedomil, k čomu vlastne prispievam týmto klamstvom. I keď s nejakou vraždou alebo Cervanovou to nemalo na prvý pohľad nič spoločné, pochopil som, že niekomu nasadia slučku na krk. A tak som tomu človeku – asi prokurátorovi – povedal, že mu to nepodpíšem! A ten mi vtedy povedal takto: „Nie? Nepodpíšeš? Tak ja podpíšem!“ a vytiahol zo šuplíka zatykač na moje meno. Ďalej mi povedal: „Na tento zatykač mám právo ťa držať vo vyšetrovacej väzbe šesť mesiacov. Hodím ťa medzi muklov a tí ťa dajú tak do poriadku, že keď budem chcieť, tak priznáš aj to, že si zabil svoju vlastnú mamu. A potom budem mať ešte dosť času na to, aby si dobre vyzeral.“
V tom čase som vôbec nevedel, že tam ide o nejakých sedem ľudí. Tak som si pomyslel, že nakoniec ešte tú slučku dostanem ja. Preletela mi myš lienka, podpíšem to, ale pred súdom, keď ma predvolajú, to budem dementovať. A podpísal som to.

.útek
Asi tak dva mesiace po mojom „výsluchu“ som sa rozprával s Vierou, vtedy už Vozárovou. Bol som u nich na návšteve. Vierka mi rozprávala o tom, čo robili s ňou a aký psychický tlak na ňu vyvíjali. Myslím, že možno už len fanatickí blázni alebo gestapáci by mohli byť takí zvrhlí. Vierka mi vtedy povedala, že ona to pred súdom bude dementovať a ja som potvrdil, že ja tiež. A tak to aj bolo.
Mne sa na jeseň toho istého roku podarilo ujsť cez Juhosláviu na Západ. Keď som sa ocitol v slobodnom svete, ihneď som napísal list, v ktorom som dementoval moju výpoveď. Prvý sa stratil, tak som napísal druhý. Tento list som však napísal vo veľmi opatrnom štýle a nezdôrazňoval som v ňom násilie. V tom čase totiž bola imigračná situácia na Západe veľmi komplikovaná a nad hlavou mi visel Damoklov meč, pretože reálne existovala možnosť, že by som sa mohol ocitnúť znovu na Slovensku.
Takže takto to bolo, čo sa mňa týka. Mimochodom, keby som na tej diskotéke bol a videl by som toho alebo hentoho, nemusel by na mňa nikto kričať ani ma biť, ísť pre mňa na Štrbské Pleso, väzniť a nútiť ma, aby som niečo podpisoval. Z Mostovej ulice, kde som v roku 1981 pracoval, som to mal k Dvom levom peši asi tak desať minút. Spontánne a veľmi rád by som povedal pravdu a bol by som dokonca hrdý na to, že som mohol prispieť k vyšetreniu kriminálneho činu. Osobne si myslím, že je na čase, aby sa o tomto prípade začalo slobodne rozprávať aj zo strany iných svedkov. Bolo by dobré, keby tiež „vyklopili“, čo zažili, nech už konečne prestane polemika okolo tohto prípadu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite