Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Svedectvo svedkyne

.časopis .týždeň doma

O prípade Cervanová sme v tomto časopise písali viacerí a z rôznych uhlov pohľadu. Všetci sme sa zhodli na tom, že odsúdení Nitrania neboli páchateľmi, ale obeťami zločinu. Dnes prinášame svedectvo priamych svedkov tohto zločinu.

Keď sme sa s Andrejom Bánom vrátili v polovici februára z Nitry, kde práve prebehlo testovanie posledných dvoch odsúdených na detektore lži, nakrútili sme o tom okamžite videokomentár, ktorý sme zavesili na stránku .týždňa. O niekoľko dní na to sa nám ozval mailom pán Varga, ktorý vypovedal začiatkom 80. rokov proti odsúdeným Nitranom, ale ešte pred súdnym pojednávaním emigroval a svoje svedectvo písomne odvolal. Pánu Vargovi sme hneď ponúkli priestor buď na videokomentár na našej internetovej stránke, alebo na článok v tlačenom vydaní. Rozhodol sa pre tú druhú možnosť, jeho text uvádzame na nasledujúcej dvojstrane.
Keď už sme mali svedectvo svedka, rozhodli sme sa osloviť aj niektorú zo svedkýň. Vedeli sme, že to nebude jednoduché. So ženami sa v tomto prípade zaobchádzalo obzvlášť otrasným spôsobom – prinajmenšom dve svedkyne boli počas výsluchov tehotné, odopieranie základnej hygieny patrilo k jednej z foriem nátlaku, prinajmenšom v jednom prípade sa musela svedkyňa pri výsluchu vyzliecť donaha, v jednom prípade došlo bezprostredne po prepustení z výsluchu k spontánnemu potratu.
Nechceli sme od oslovenej svedkyne takéto hrozné detaily. Vedeli sme, že si na udalosti spred tridsiatich rokov nechce spomínať, že ich v skutočnosti z pamäti vytesňuje. Požiadali sme ju, aby napísala čokoľvek, čo si z priebehu výsluchov pamätá. Argumentovali sme tým, že Vargovo svedectvo bude silnejšie, ak nebude osamotené. Ona nám odpísala: „Varga mal jeden výsluch, pochopil a odišiel. Ja som nepochopila, zostala a pomáhala hľadať vraha – tak mi treba. Naposledy som o tom všetkom hovorila pred vyše tridsiatimi rokmi jednej priateľke. Teraz mám z toho obdobia pachuť, chaos a celoživotne potláčané zúfalstvo. Neviem ktorý z tých desiatok výsluchov bol najhorší a neviem, či sa k nim dokážem vrátiť.“
Okrem prirodzenej nechuti znova si vybavovať traumatické zážitky majú svedkovia aj ďalší dôvod radšej sa k celej záležitosti verejne nevyjadrovať. Tým dôvodom je oprávnený strach. Rozprávať o praktikách komunistickej polície, prokuratúry a súdov v krajine, kde sú tieto praktiky opätovne odobrené súdmi, vrátane najvyššieho a ústavného, nie je bezpečné. O to viac si ceníme rozhodnutie svedkyne, ktorá nám nakoniec niekoľko odsekov napísala. Zvyšok tohto článku tvorí jej text, ktorý nazvala „No, mali sme smolu, neboli sme deti komunistických pohlavárov,“ (čím naráža na políciou vymyslenú a faktom vôbec nezodpovedajúcu legendu, podľa ktorej sa Nitranov dlhých päť rokov nepodarilo vypátrať preto, lebo ich kryli vysokopostavení rodičia.)

.jedno zadržanie
V jedno letné odpoludnie som išla s kolegom do Prievozu, keď zrazu za nami zaškrípali brzdy sivej volgy, z ktorej vyskákali traja muži. Pred vydeseným kolegom a okolostojacimi ľuďmi mi nasadili putá a vtlačili ma do auta.
Pri otázke, či tuším, prečo ma „prepadli“, som povedala, že tuším – veď už som absolvovala nespočetné množstvo výsluchov. Oni na to, že to teda netuším, lebo ma čaká tri až päť rokov väzenia, prípadne že sa už z neho ani nemusím dostať. Keď som sa spýtala, prečo, povedali mi, že preto, lebo som niečo zatajila. A zatajiť som vraj mala skutočnosť, že na diskotéke boli aj Nitrania.
Vtedy sa začala ďalšia z mnohých verzií toho, kto mal zabiť medičku. Dovtedy to boli predovšetkým Arabi a iné osoby, na ktoré som si musela pri výsluchoch spomínať. Nezabudli ma, samozrejme, previezť okolo väznice, v ktorej budem sedieť. Tak ako ma neskôr prevážali okolo nejakého domu a ukazovali mi, kde sa mala odohrať údajná vražda.
Obviňovali ma, že som sa s Nitranmi dohodla, že zatajím ich prítomnosť na diskotéke. Vtedy išlo o dvoch, ktorí boli moji priatelia z detstva, neskôr o štyroch, piatich a tak ďalej. Zostava sa stále menila, až sa asi po dvoch rokoch „ustálila“ na tých, ktorých odsúdili. Ani sme sa pritom všetci navzájom nepoznali.

.jeden z výsluchov
No, to vlastne ani nebol výsluch. Vyšetrovatelia mi raz alebo dvakrát podrobne a dôkladne opisovali dispozíciu domu v Prievoze. Kde bola kuchyňa, kde spálňa, kde kúpeľňa, ako sa ide na dvor, kde bola v kúpeľni šnúra na bielizeň, akú farbu mala deka na posteli, aký bol koberec. Ukazovali mi fotografie domu zvonka aj zvnútra – doteraz si to pamätám. Informovali ma, ako dlho trvá cesta autom z diskotéky. Ukazovali mi na mape, ako sa ide do Kráľovej pri Senci a ako dlho to trvá.
V tom dome sa mal odohrať zločin. Ale nebolo to prvé také miesto. Podľa predchádzajúcich verzií sme mali byť na mne neznámych chatách v Senci, alebo u mne neznámych osôb na Slavíne. Už si ani nepamätám všetky „miesta činu“.

.ďalší výsluch
Na jednom z mnohých ďalších výsluchov, keď som už teoreticky nebola spolupáchateľka, sa objavila ako nová spolupáchateľka mladá vysokoškoláčka, tiež z Nitry. Tá ale bola v čase zločinu na vodáckom sústredení asi dvesto kilometrov od Bratislavy. Keď som namietala, že nie je možné, aby sa fyzicky dostala do Bratislavy a asi na to ani nemala dôvod (veď nemohla vedieť, čo sa v meste deje, a lepšia zábava je predsa na splave), tak mi povedali, že to nevadí, že ona aj tak zatiaľ nie je istá a že opäť vyhodnocujú aj moju účasť na čine. A to som vtedy ani nevedela, že ešte predtým by musela preplávať rieku Hron, so šatami vo vrecku na hlave.
Nesmierne si ju vážim za to, že sa pred súdom rozhodla povedať pravdu, aj keď vedela, že príde o všetko a stihne ju trest. A stihol. Slovenská justícia ju za pravdu odsúdila do väzenia.

.druhé zadržanie
Pri druhom zadržaní ma vypočúvali len krátko doobeda, a potom ma nechali dva dni v cele predbežného zadržania. S náznakom, že tam už zostanem. Vtedy ma vážne vydesili až k mnoho hodín trvajúcemu plaču.
To najhoršie ma však ešte len čakalo v podobe posledného, fakt drsného výsluchu, pri ktorom bol aj dozorujúci prokurátor. Keď na mňa vrieskali, aby som sa priznala, tak som sa zo zúfalstva aj chcela, len som bola taká dezorientovaná, že som nevedela, ktorá verzia je momentálne platná. Bála som sa, že ma zasa označia za klamárku, keď sa priznám k zlej verzii. A že dostanem paragraf za marenie vyšetrovania, čo mi stále pripomínali.
Po dlhom kriku, ktorý som už nemohla zniesť, som povedala, že sa priznávam a je mi jedno k čomu, nech to napíšu a ja to podpíšem. Tak mi dali papier, že priznanie musím napísať sama, ale ja som fakt nevládala a strašne sa mi triasli ruky, no nešlo to.
A potom som už mala tridsaťročný desivý pokoj.

Meno svedkyne je v redakcii
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite