Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Plusy a deficity ÚPN

.roman Holec .časopis .klub

Pred časom si v Maďarsku médiá pripomínali vraždenie maďarského obyvateľstva titovskými partizánmi na sklonku druhej svetovej vojny.

.v novinách i televízii sa vyjadrovali historici i politici a v známom Dome teroru na Andrássyho ulici inštalovali emotívnu výstavu. Ako je však pre podobné maďarské diskurzy typické, ide len o časť pravdy. Nikto totiž nespomenul atrocity, ktoré sa odohrali niekoľko rokov predtým, v rámci ktorých  maďarskí vojaci a žandári na práve obsadenom srbskom území vyvražďovali srbských civilistov. Nikto nespomenul, že brutálne srbské vraždenie mohlo byť pomstou za rovnako brutálne maďarské činy, čo, pravda,  nikoho neospravedlňuje, ale je to rovnaké, ako keď sa hovorí o tragickom odsune Nemcov bez kontextu vojnového besnenia, ktoré mu predchádzalo. Mnohé kapitoly moderných maďarských dejín zostávajú v maďarskej historiografii tabu len preto, že mať maslo na hlave neslúži na upevňovanie národnej hrdosti. Spomínam to, lebo tu si človek najviac uvedomuje absenciu obdoby slovenského Ústavu pamäti národa. Spôsobuje to, že o mnohých udalostiach sa nevie a neskúmajú sa, čo vynikne ešte viac v porovnaní s neúnavnou aktivitou, s akou sa na juh od nás skúmajú cudzie zlyhania a atrocity.
Vďaka ÚPN sme v tomto smere na tom podstatne lepšie. Máme na Slovensku už mnoho publikácií o židovskom i rómskom holokauste, o zločinoch dlhodobo idealizovaných partizánov, o arizácii, fungovaní štátnej bezpečnosti, o mechanizmoch komunistických zločinov a represálií,  ako aj o ďalších udalostiach, ktorých poznanie je dôležité pre sebareflexiu vlastných k dejín, na zbavenie sa schizofrénie z minulosti, vyliečenie sa z národných mýtov. Organizovaním početných konferencií, seminárov, prednášok a diskusií dáva o sebe ústav vedieť nielen v odborných kruhoch, ale i v radoch širšej verejnosti. Pravda, niekedy sú daňou tohto stavu i insitné príspevky laických záujemcov v zborníkoch, legitimizované nevdojak prácami skúsených historikov. Množstvo prác ústavu má zásadný poznávací význam. Nemožno nespomenúť a nevyzdvihnúť taktiež početné pramenné edície, lebo vydávanie prameňov je jedným z meradiel vyspelosti národnej historiografie.
Keďže však Ústav pamäti národa je aj vedeckým pracoviskom a má nemalé vedecké ambície, treba klásť na jeho činnosť tie najnáročnejšie kritériá a nasmerovať ju namiesto množstva k potrebnej kvalite. A tu má ešte ústav nemalé rezervy. Mnohé jeho práce sú poznačené metodologickým „vzduchoprázdnom“, obyčajným pozitivizmom, jednostrannou pramennou základňou a absenciou širšieho politického, spoločenského i medzinárodného kontextu, z čoho potom vyplývajú jednostrannosti aj v záveroch a hodnoteniach. Teoretické otázky výskumu stoja úplne na pokraji záujmu. Mám na mysli terminologické, metodické i komparatívne texty. Logickým výsledkom takéhoto prístupu je potom skutočnosť, že ústav pri pohľade zo zahraničia takmer nevidno. Akoby nemal ambície (alebo schopných pracovníkov) etablovať sa aj medzinárodne, vstupovať do medzinárodných projektov a utvárať výskumné skupiny, prezentovať sa a diskutovať na veľkých kongresoch a podieľať sa na medzinárodných syntézach. Nemyslím tým účasť kolegov a priateľov zo susedných krajín na niektorých konferenciách na Slovensku, ide mi o koncepčne vedenú medzinárodnú vedeckú spoluprácu, ktorá je nielen veľkoryso dotovaná, ale i vedená a posudzovaná na špičkovej úrovni. Ak sa na početných sovietologických podujatiach a kongresoch o najnovších dejinách strednej a východnej Európy neobjavujú zástupcovia a referenti ústavu, ako i celé sekcie a panely spoluorganizované ústavom, tak to nie je dobrá vizitka pre pracovisko s vedeckými ambíciami. Ak sa tam nabudúce bude rozdávať anglické číslo časopisu Pamäť národa, tak to bude síce málo, ale minimálne dobrý krok správnym smerom, hoci aj časopis musí na kongres niekto priniesť.
Čo mne osobne vadí na niektorých prácach (a v tomto prípade budem konkrétny, lebo ide hlavne o kľúčového pracovníka ústavu Martina Lacka), je veľmi laxný postoj k exaktnosti, početné omyly a faktografické chyby, ktoré potom v neuveriteľnom množstve zapĺňajú recenzie a ohlasy na jeho práce. A pritom nielen z pera „marxistických historikov“. Je na zamyslenie, ak sa takáto povrchnosť stáva normou, lebo na ňu nemá právo žiadny historik. Druhou otázkou sú Lackove názory, na ktoré síce právo má, ale ich jednostrannosť a ideologizáciu považujem za prevrátený obraz toľko kritizovaných starších marxistických prác. Nové témy a pramene znamenajú veľmi málo, ak sa k nim pristupuje starým spôsobom.

Autor pracuje v Historickom ústave SAV, prednáša na Filozofickej fakulte UK. Jeho poslednou knihou je Coburgovci a Slovensko (2010).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite