Vyzeralo to na vzrušujúce čítanie o konkurencii. Navyše, s ideologickou príchuťou – kým mienkotvorný Der Spiegel sa v posledných rokoch posunul doľava, najčítanejší európsky bulvár tvrdí skôr pravicovú muziku.
Der Spiegel prišiel v rozsiahlom 10-stranovom texte, na ktorom sa podieľalo sedem redaktorov, s dvoma hlavnými tézami – po prvé, Bild manipulatívnym spôsobom vstupuje do politiky, ako naposledy, keď organizoval ľudovú podporu v prospech usvedčeného plagiátora Guttenberga. Po druhé, hoci sa Bild prezentuje ako stredovo umiernený hlas ľudu, v skutočnosti plní úlohu pravicovopopulistickej strany zameranej proti imigrantom, ktorá v Nemecku zatiaľ nevznikla.
Týždenník tu opisuje, aký má Bild vplyv na kancelárku Merkelovú. Tá síce bulvár nemá v láske, pretože najmä emocionálne kampane – ako proti pôžičke „lenivým Grékom“ – jej často škodia. Na druhej strane si šéfredaktora Bildu či predstaviteľov vydavateľstva Axel Springer, pod ktorého strechu Bild patrí, poctivo obchádza. Merkelová síce nechodí na vernisáže, keď ju však pozve šéf tohto mocného vydavateľstva, „jej návšteva je samozrejmosťou“.
Inak však Der Spiegel svojou plamennou obžalobou proti Bildu sklamal aj tých mediálnych analytikov, ktorí majú nevyberavý bulvár v zuboch. Jednak tým, že tím siedmich autorov zhromaždil väčšinou známe výčitky či kauzy a na toľkých stranách priniesol len málo nového. Týždenník si okrem toho nechtiac strelil vlastný gól. Bildu vyčítal, že podnecuje proticudzinecké nálady, keď napríklad pasuje za národného hrdinu bývalého bankára Thila Sarrazina, ktorý vo svojom mimoriadne úspešnom bestselleri kritizuje prisťahovalcov za nechuť k integrácii. Už tu sa Der Spiegel postavil na tenkú plochu, pretože hoci Sarrazinove tézy tvrdo odsudzuje, minulý rok spolu s Bildom zverejnil provokatívnu kapitolu z jeho knihy krátko pred jej vydaním –bez akéhokoľvek komentára. Der Spiegel dal teda najskôr Sarrazinovi do rúk megafón, a potom sa pohoršoval nad jeho údajne nebezpečnými tézami.
Ale pointa ešte len prichádza: Šéfredaktor Bildu Kai Diekmann, ktorému dal Der Spiegel na záver priestor na obhajobu v podobe polemického rozhovoru, doslova odrovnal domáceho redaktora, keď mu len tak mimochodom pripomenul dosiaľ verejne neznámu skutočnosť, že Der Spiegel – na rozdiel od Bildu – Sarrazinovi za zverejnenie kapitoly dokonca aj zaplatil.
Der Spiegel prišiel v rozsiahlom 10-stranovom texte, na ktorom sa podieľalo sedem redaktorov, s dvoma hlavnými tézami – po prvé, Bild manipulatívnym spôsobom vstupuje do politiky, ako naposledy, keď organizoval ľudovú podporu v prospech usvedčeného plagiátora Guttenberga. Po druhé, hoci sa Bild prezentuje ako stredovo umiernený hlas ľudu, v skutočnosti plní úlohu pravicovopopulistickej strany zameranej proti imigrantom, ktorá v Nemecku zatiaľ nevznikla.
Týždenník tu opisuje, aký má Bild vplyv na kancelárku Merkelovú. Tá síce bulvár nemá v láske, pretože najmä emocionálne kampane – ako proti pôžičke „lenivým Grékom“ – jej často škodia. Na druhej strane si šéfredaktora Bildu či predstaviteľov vydavateľstva Axel Springer, pod ktorého strechu Bild patrí, poctivo obchádza. Merkelová síce nechodí na vernisáže, keď ju však pozve šéf tohto mocného vydavateľstva, „jej návšteva je samozrejmosťou“.
Inak však Der Spiegel svojou plamennou obžalobou proti Bildu sklamal aj tých mediálnych analytikov, ktorí majú nevyberavý bulvár v zuboch. Jednak tým, že tím siedmich autorov zhromaždil väčšinou známe výčitky či kauzy a na toľkých stranách priniesol len málo nového. Týždenník si okrem toho nechtiac strelil vlastný gól. Bildu vyčítal, že podnecuje proticudzinecké nálady, keď napríklad pasuje za národného hrdinu bývalého bankára Thila Sarrazina, ktorý vo svojom mimoriadne úspešnom bestselleri kritizuje prisťahovalcov za nechuť k integrácii. Už tu sa Der Spiegel postavil na tenkú plochu, pretože hoci Sarrazinove tézy tvrdo odsudzuje, minulý rok spolu s Bildom zverejnil provokatívnu kapitolu z jeho knihy krátko pred jej vydaním –bez akéhokoľvek komentára. Der Spiegel dal teda najskôr Sarrazinovi do rúk megafón, a potom sa pohoršoval nad jeho údajne nebezpečnými tézami.
Ale pointa ešte len prichádza: Šéfredaktor Bildu Kai Diekmann, ktorému dal Der Spiegel na záver priestor na obhajobu v podobe polemického rozhovoru, doslova odrovnal domáceho redaktora, keď mu len tak mimochodom pripomenul dosiaľ verejne neznámu skutočnosť, že Der Spiegel – na rozdiel od Bildu – Sarrazinovi za zverejnenie kapitoly dokonca aj zaplatil.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.