.v západnej demokracii nestretnete davy na ulici, ale na Facebooku. V priebehu pár dní sa už vyše pol milióna Nemcov prihlásilo ku skupine s naliehavým názvom „Chceme Guttenberga späť“. Postava 39-ročného Karla-Theodora Guttenberga sa stala priam kultovým fenoménom: kvôli tomuto barónovi a miláčikovi bulváru začali mnohí vnímať politiku inak ako ľahostajne či so znechutením. Jeho komplikované, no vznešené vety publikum očarovali. V niečom to pripomínalo českú fascináciu z kniežaťa Schwarzenberga –aj barón Guttenberg akoby v Nemcoch živil ilúziu, že hoci je politikom, v skutočnosti je oveľa viac šľachticom, ktorý je povznesený nad každodenné špinavosti politiky. Navyše, s týmito dvoma šľachticmi nie je nikdy nuda: kým sympaticky komótne knieža zabáva Čechov historkami, ako a kde zaspal, Guttenberg v role ministra obrany ustavične navštevoval svojich vojakov v Afganistane na najnebezpečnejších miestach, jedol s nimi, robil im kávu, alebo medzi nich prišiel so svojou krásnou manželkou po boku. Samozrejme, to všetko pred cvakajúcimi fotoaparátmi. Niektoré médiá písali o rafinovanej sebainscenácii, Nemci sa bez ohľadu na politickú orientáciu do nového Kennedyho made in Germany zaľúbili. Guttenberg spopularizoval nepopulárnu vojnu v Afganistane, ako konzervatívny politik celkom neočakávane presadil zrušenie brannej povinnosti, čím sa stal strojcom najpozitívnejšie vnímanej reformy Merkelovej vlády. Nemcov už azda desaťročia nijaký politik tak nenadchol. Napokon, prečo by aj mal – berlínsky politický dom je plný ambicióznych, ale sivých ľudí, ktorí vstupovali do politiky ešte takmer ako deti a okrem zasadaní v rôznych výboroch, parlamentoch a vládach nič iné nepoznali.
.trümmerfrau
Teraz je však opäť všetko sivé. Karl-Theodor Guttenberg podal minulý utorok demisiu. Dovtedy dva týždne vzdoroval odhaleniu, že svoj doktorský titul získal podvodne, keď svoju dizertačnú prácu výdatne a miestami úplne drzo poskladal z cudzích zdrojov (o jeho plagiátorskom škandále sme viac písali v minulom čísle). Kancelárka Angela Merkelová mu prišla na pomoc s tvrdením, že do vlády ho nepovolala ako vedeckého asistenta, ale ako ministra. Inak chladná a vyčkávajúca Merkelová sa do záchrannej akcie v prospech Guttenberga vložila až s pozoruhodnou energiou. Lenže kontraproduktívne. Jej poznámka vyvolala búrlivý protest vo vedeckej obci a situáciu ešte zhoršoval samotný Guttenberg, ktorý až príliš nepokornými výhovorkami znechucoval aj vlastné rady v CDU/CSU. Napokon mu neostalo iné, než odísť. Kancelárka tak prišla o suverénne najpopulárnejšieho člena vlády. Vláda kresťanských demokratov a liberálov z FDP, ktorá na jeseň 2009 štartovala vo veľkej eufórii z triumfu nad sociálnymi demokratmi (SPD), je dnes v morálnom rozklade. Nemeckí novinári už celkom bežne titulujú kancelárku Merkelovú ako „Trümmerfrau“, čo je označenie pre ženy, ktoré po druhej svetovej vojne odpratávali trosky v zbombardovaných mestách.
Dodnes nie je celkom jasné, kde sa stala chyba. Po štyroch rokoch vlády veľkej koalície CDU/CSU a SPD prišla k moci garnitúra, ktorá mala predpoklady na úspech. CDU sa síce pod vedením Merkelovej posunula v ekonomických otázkach doľava, čo protrhových Westerwelleho liberálov značne hnevalo, na druhej strane sa kresťanskí demokrati v spoločenských témach značne priblížili liberálom. Merkelovej CDU prakticky odvrhla tradičnú konzervatívnu agendu a osvojila si témy ako kvóty pre ženy či boj proti klimatickým zmenám.
Od spojenia kresťanských demokratov s liberálmi si biznis aj komentátori sľubovali všetko, čo sa rozumie pod nevyhnutnou modernizáciou krajiny: teda že koalícia prevedie Nemecko krízou, zníži verejné dlhy, ale aj daňové zaťaženie, ochráni euro, zreformuje zdravotníctvo a sociálny systém.
.slabá vláda
Naskytol sa však opačný obraz. CDU, jej sesterská bavorská filiálka CSU a FDP sa ocitli v reťazi ustavičných verejných konfliktov. Ujal sa nasledovný model vládnutia: jednotliví ministri sa navzájom prekrikujú a sporia o interpretáciu vládneho programu, kým kancelárka Merkelová čaká v úzadí a po dlhých mesiacoch rozhodne (alebo nerozhodne), aké bude riešenie. Merkelovej váhavosť a odpor k otvoreným konfliktom pozná aj veľká európska politika: kancelárka dlho odopierala bankrotom ohrozenému Grécku pomoc, až kým ju okolnosti nedotlačili k súhlasu s masívnym balíčkom. Dodnes nie je jasné, ako chce technokratka Merkelová vo svetle dlhovej krízy prebudovať EÚ, keďže minulý rok sa zdráhala hovoriť o spoločnej hospodárskej politike Únie a dnes ju, naopak, presadzuje.
Nemecko si síce v Európe potrpí na povesť strážcov finančnej disciplíny, v skutočnosti však Nemci proti štrukturálnemu deficitu nerobia takmer nič. Pravicovú vládu tak pred blamážou v celej EÚ chráni len to, že sa rozbehla konjunktúra, ktorá zvýšila daňové príjmy rozpočtu o miliardy eur. A keďže tá istá konjunktúra spôsobila pokles nezamestnanosti, Nemcom sa súčasne znížili sociálne výdavky. Vláda nerozhodnej kancelárky teda nemusí robiť takmer nič, ale na papieri to vyzerá, že v boji proti dlhom je európskou šampiónkou.
.koniec liberálov
Ale nie za všetkými problémami vládnutia treba hľadať ženu. Guido Westerwelle, líder liberálov, ktorý ich doviedol z opozície k senzačnému výsledku a nevídanému podielu na moci, je dnes vysmievanou figúrkou. Silou-mocou sa chcel stať ministrom zahraničia, hoci to bol vždy politik, ktorý sa vyjadroval najmä k domácim ekonomickým témam. Westerwelle je dnes nevýrazným ministrom zahraničia, ktorý stále cestuje po svete, kým jeho FDP mizne z politickej scény. Strana zaznamenala masívny úbytok členov a podľa prieskumov by sa do parlamentu dostala len so šťastím. Člen predsedníctva FDP Wolfgang Kubicky nedávno pomenoval rozpoloženie liberálov až mrazivo: „Situácia, v ktorej sa nachádzame, mi fatálne pripomína neskorú fázu NDR. Tá sa naraz zosypala. Jednoducho zrazu nebola. A vedenie to do samého konca nechápalo.“ V strane sa už vyše roka diskutuje výlučne o tom, kedy Westerwelle odíde z jej vedenia. Ten však o tom nechce počuť, ďalej sa hrá na ministra zahraničia a novinári škodoradostne z Wikileaks citujú, čo si o jeho (ne)schopnostiach myslia Američania.
.nedobré vyhliadky
Napriek všetkému víťazia paradoxy: zvonka vyzerá Merkelová ako slabá kancelárka, ktorá politiku netvorí, ale sa ňou brodí. Stíha ju jedna prehra za druhou – Grécko; šokujúce odstúpenie prezidenta Horsta Köhlera, ktorý bol jej nominantom; naposledy náhle odstúpenie prezidenta centrálnej banky Axela Webera, ktorého chcela pretlačiť za prvého nemeckého prezidenta Európskej centrálnej banky; drvivá porážka CDU vo februárových voľbách v Hamburgu. Na druhej strane je jej mocenská pozícia vnútri CDU silná ako nikdy. Na jednej strane nie je v jej širokom okolí nikto, kto by ju mohol vážne ohroziť, ak sa v roku 2013 rozhodne ísť do volieb opäť ako kancelárska kandidátka CDU/CSU.
Kedysi prichádzal do úvahy hesenský premiér Roland Koch, talentovaný politik ovenčený volebnými úspechmi, ktorý dokázal osloviť aj tradičných voličov CDU. Minulý rok v máji však 52-ročný Koch všetkým vyrazil dych, keď oznámil, že odchádza z politiky a prestupuje do biznisu. V zákulisí sa šepkalo, že to bol akt rezignovaného človeka, ktorý sa opakovane usiloval o post ministra financií, no Merkelová ho vždy odbila.
Ďalšou hrozbou pre Merkelovú bol Christian Wulff, Kochov rovesník, dlhoročný premiér Dolného Saska, síce trochu fádny, ale so štátnickým formátom. Keď sa unavený Köhler predčasne zriekol prezidentského úradu, Merkelová neváhala a ukázala na Wulffa, ktorého napokon pretlačila za nového prezidenta.
Ešte tu bol jeden silný krajinský vládca, ktorý mal patričnú autoritu v strane a bol možnou konkurenciou Merkelovej. Bývalý premiér Severného Porýnia-Vestfálska Jürgen Rüttgers, profilujúci sa ako akési sociálne svedomie CDU, sa však namočil do sponzorskej aféry, prehral krajinské voľby a odišiel z politiky.
Spätne to vyzerá až neuveriteľne: Koch, Wulff a Rüttgers boli ešte pred rokom Merkelovej straníckymi podpredsedami a najťažšími váhami v CDU. Dnes sú dvaja mimo politiky a tretí je odstavený ako prezident. Merkelovú teraz obklopujú temer len lojálni pritakávači.
Kancelárku tak prinajmenej symbolicky ohrozoval mladý šľachtic Guttenberg, člen sesterskej CSU, ktorý teraz padol na plagiátorskej afére. Práve jeho odchod Merkelová naozaj ľutovala a do poslednej chvíle tomu bránila. Iste to nebolo len preto, že podľahla čaru charizmatického baróna. Kancelárka sa očividne bála verejného podozrenia, že si potajomky želá pád ďalšieho konkurenta a rovnako si uvedomovala, akým marketingovým pokladom bol Guttenberg pre jej doráňanú vládu. Kultový barón sa však vyparil a Merkelová, obkolesená priemerným osadenstvom, tak dnes s hrozivým tušením hľadí na voľby v troch spolkových krajinách, ktoré prebehnú v druhej polovici marca. Ak v nich ľavicová opozícia položí CDU a liberálov na lopatky, Merkelovej vládu môže postretnúť to, čomu Nemci hovoria „das Ende“.
.trümmerfrau
Teraz je však opäť všetko sivé. Karl-Theodor Guttenberg podal minulý utorok demisiu. Dovtedy dva týždne vzdoroval odhaleniu, že svoj doktorský titul získal podvodne, keď svoju dizertačnú prácu výdatne a miestami úplne drzo poskladal z cudzích zdrojov (o jeho plagiátorskom škandále sme viac písali v minulom čísle). Kancelárka Angela Merkelová mu prišla na pomoc s tvrdením, že do vlády ho nepovolala ako vedeckého asistenta, ale ako ministra. Inak chladná a vyčkávajúca Merkelová sa do záchrannej akcie v prospech Guttenberga vložila až s pozoruhodnou energiou. Lenže kontraproduktívne. Jej poznámka vyvolala búrlivý protest vo vedeckej obci a situáciu ešte zhoršoval samotný Guttenberg, ktorý až príliš nepokornými výhovorkami znechucoval aj vlastné rady v CDU/CSU. Napokon mu neostalo iné, než odísť. Kancelárka tak prišla o suverénne najpopulárnejšieho člena vlády. Vláda kresťanských demokratov a liberálov z FDP, ktorá na jeseň 2009 štartovala vo veľkej eufórii z triumfu nad sociálnymi demokratmi (SPD), je dnes v morálnom rozklade. Nemeckí novinári už celkom bežne titulujú kancelárku Merkelovú ako „Trümmerfrau“, čo je označenie pre ženy, ktoré po druhej svetovej vojne odpratávali trosky v zbombardovaných mestách.
Dodnes nie je celkom jasné, kde sa stala chyba. Po štyroch rokoch vlády veľkej koalície CDU/CSU a SPD prišla k moci garnitúra, ktorá mala predpoklady na úspech. CDU sa síce pod vedením Merkelovej posunula v ekonomických otázkach doľava, čo protrhových Westerwelleho liberálov značne hnevalo, na druhej strane sa kresťanskí demokrati v spoločenských témach značne priblížili liberálom. Merkelovej CDU prakticky odvrhla tradičnú konzervatívnu agendu a osvojila si témy ako kvóty pre ženy či boj proti klimatickým zmenám.
Od spojenia kresťanských demokratov s liberálmi si biznis aj komentátori sľubovali všetko, čo sa rozumie pod nevyhnutnou modernizáciou krajiny: teda že koalícia prevedie Nemecko krízou, zníži verejné dlhy, ale aj daňové zaťaženie, ochráni euro, zreformuje zdravotníctvo a sociálny systém.
.slabá vláda
Naskytol sa však opačný obraz. CDU, jej sesterská bavorská filiálka CSU a FDP sa ocitli v reťazi ustavičných verejných konfliktov. Ujal sa nasledovný model vládnutia: jednotliví ministri sa navzájom prekrikujú a sporia o interpretáciu vládneho programu, kým kancelárka Merkelová čaká v úzadí a po dlhých mesiacoch rozhodne (alebo nerozhodne), aké bude riešenie. Merkelovej váhavosť a odpor k otvoreným konfliktom pozná aj veľká európska politika: kancelárka dlho odopierala bankrotom ohrozenému Grécku pomoc, až kým ju okolnosti nedotlačili k súhlasu s masívnym balíčkom. Dodnes nie je jasné, ako chce technokratka Merkelová vo svetle dlhovej krízy prebudovať EÚ, keďže minulý rok sa zdráhala hovoriť o spoločnej hospodárskej politike Únie a dnes ju, naopak, presadzuje.
Nemecko si síce v Európe potrpí na povesť strážcov finančnej disciplíny, v skutočnosti však Nemci proti štrukturálnemu deficitu nerobia takmer nič. Pravicovú vládu tak pred blamážou v celej EÚ chráni len to, že sa rozbehla konjunktúra, ktorá zvýšila daňové príjmy rozpočtu o miliardy eur. A keďže tá istá konjunktúra spôsobila pokles nezamestnanosti, Nemcom sa súčasne znížili sociálne výdavky. Vláda nerozhodnej kancelárky teda nemusí robiť takmer nič, ale na papieri to vyzerá, že v boji proti dlhom je európskou šampiónkou.
.koniec liberálov
Ale nie za všetkými problémami vládnutia treba hľadať ženu. Guido Westerwelle, líder liberálov, ktorý ich doviedol z opozície k senzačnému výsledku a nevídanému podielu na moci, je dnes vysmievanou figúrkou. Silou-mocou sa chcel stať ministrom zahraničia, hoci to bol vždy politik, ktorý sa vyjadroval najmä k domácim ekonomickým témam. Westerwelle je dnes nevýrazným ministrom zahraničia, ktorý stále cestuje po svete, kým jeho FDP mizne z politickej scény. Strana zaznamenala masívny úbytok členov a podľa prieskumov by sa do parlamentu dostala len so šťastím. Člen predsedníctva FDP Wolfgang Kubicky nedávno pomenoval rozpoloženie liberálov až mrazivo: „Situácia, v ktorej sa nachádzame, mi fatálne pripomína neskorú fázu NDR. Tá sa naraz zosypala. Jednoducho zrazu nebola. A vedenie to do samého konca nechápalo.“ V strane sa už vyše roka diskutuje výlučne o tom, kedy Westerwelle odíde z jej vedenia. Ten však o tom nechce počuť, ďalej sa hrá na ministra zahraničia a novinári škodoradostne z Wikileaks citujú, čo si o jeho (ne)schopnostiach myslia Američania.
.nedobré vyhliadky
Napriek všetkému víťazia paradoxy: zvonka vyzerá Merkelová ako slabá kancelárka, ktorá politiku netvorí, ale sa ňou brodí. Stíha ju jedna prehra za druhou – Grécko; šokujúce odstúpenie prezidenta Horsta Köhlera, ktorý bol jej nominantom; naposledy náhle odstúpenie prezidenta centrálnej banky Axela Webera, ktorého chcela pretlačiť za prvého nemeckého prezidenta Európskej centrálnej banky; drvivá porážka CDU vo februárových voľbách v Hamburgu. Na druhej strane je jej mocenská pozícia vnútri CDU silná ako nikdy. Na jednej strane nie je v jej širokom okolí nikto, kto by ju mohol vážne ohroziť, ak sa v roku 2013 rozhodne ísť do volieb opäť ako kancelárska kandidátka CDU/CSU.
Kedysi prichádzal do úvahy hesenský premiér Roland Koch, talentovaný politik ovenčený volebnými úspechmi, ktorý dokázal osloviť aj tradičných voličov CDU. Minulý rok v máji však 52-ročný Koch všetkým vyrazil dych, keď oznámil, že odchádza z politiky a prestupuje do biznisu. V zákulisí sa šepkalo, že to bol akt rezignovaného človeka, ktorý sa opakovane usiloval o post ministra financií, no Merkelová ho vždy odbila.
Ďalšou hrozbou pre Merkelovú bol Christian Wulff, Kochov rovesník, dlhoročný premiér Dolného Saska, síce trochu fádny, ale so štátnickým formátom. Keď sa unavený Köhler predčasne zriekol prezidentského úradu, Merkelová neváhala a ukázala na Wulffa, ktorého napokon pretlačila za nového prezidenta.
Ešte tu bol jeden silný krajinský vládca, ktorý mal patričnú autoritu v strane a bol možnou konkurenciou Merkelovej. Bývalý premiér Severného Porýnia-Vestfálska Jürgen Rüttgers, profilujúci sa ako akési sociálne svedomie CDU, sa však namočil do sponzorskej aféry, prehral krajinské voľby a odišiel z politiky.
Spätne to vyzerá až neuveriteľne: Koch, Wulff a Rüttgers boli ešte pred rokom Merkelovej straníckymi podpredsedami a najťažšími váhami v CDU. Dnes sú dvaja mimo politiky a tretí je odstavený ako prezident. Merkelovú teraz obklopujú temer len lojálni pritakávači.
Kancelárku tak prinajmenej symbolicky ohrozoval mladý šľachtic Guttenberg, člen sesterskej CSU, ktorý teraz padol na plagiátorskej afére. Práve jeho odchod Merkelová naozaj ľutovala a do poslednej chvíle tomu bránila. Iste to nebolo len preto, že podľahla čaru charizmatického baróna. Kancelárka sa očividne bála verejného podozrenia, že si potajomky želá pád ďalšieho konkurenta a rovnako si uvedomovala, akým marketingovým pokladom bol Guttenberg pre jej doráňanú vládu. Kultový barón sa však vyparil a Merkelová, obkolesená priemerným osadenstvom, tak dnes s hrozivým tušením hľadí na voľby v troch spolkových krajinách, ktoré prebehnú v druhej polovici marca. Ak v nich ľavicová opozícia položí CDU a liberálov na lopatky, Merkelovej vládu môže postretnúť to, čomu Nemci hovoria „das Ende“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.