Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Keď dolezie po železe

.martin Droppa .časopis .týždeň doma

Výstavba železničnej siete na území dnešného Slovenska pred vyše sto rokmi znamenala rozvoj krajiny a regiónov. Čo prinesie rušenie a skracovanie tratí osobnej železničnej dopravy? Text o ľuďoch, ktorí tento ekonomicky odôvodnený krok nesú ťažko.

.tratí, na ktorých je aktuálne plánované zastavenie osobnej dopravy, je zatiaľ osem. Patrí medzi ne i jednokoľajová neelektrifikovaná trať z Plešivca do Muráňa, postavená v roku 1893. Preč sú časy, keď na nej denne premávali osobné vlaky takmer každé dve hodiny. Prvý ranný vyšiel z Muráňa ráno o pol piatej, posledný z Plešivca sa vrátil hodinu pred polnocou. Dnes tou trasou chodia denne dva vlaky. Presnejšie – len motoráčik bez vozňov. Cestujúcich na celej trase nie je viac ako prstov na oboch rukách. Keď nie sú prázdniny alebo počas turistickej sezóny je ich niekoľkonásobne viac, ale aj tak, nie je to žiadna sláva. Cestujúcich ubúda.

.začiatok na konečnej
Muráň je konečná, ďalej železnica zo smeru Plešivec – Revúca nevedie. Ráno aj predpoludním je stanica prázdna, som jediný cestujúci, ktorý je rozhodnutý cestovať do Plešivca. Jediný je i železničný zamestnanec na stanici. Milan Senko si železničiarsku uniformu oblieka tridsaťtri rokov, začínal ako výhybkár, ostatných šesť rokov je závorárom. Po štyroch dňoch v službe ho na ďalšie štyri dni vystrieda kolega z Revúcej. „Boli časy, ešte pred deväťdesiatym rokom, keď tu bolo vyše dvanásť zamestnancov. Prednosta stanice, výpravcovia, upratovačky, fungoval predaj lístkov, čakáreň bola otvorená. Teraz som sám, starám sa o výhybky, údržbu, čistotu, výpravu vlakov, dávam pozor na funkčnosť závor na priecestiach. Kedysi tu bola železničná ubytovňa a cestujúcich bolo neúrekom, pretože vlakom chodili ľudia do práce, do škôl,“ vraví železničiar a z vešiaka berie kľúče od čakárne. Naposledy ju otvoril v lete. Pršalo a Milanovi Senkovi sa uľútostilo turistov, nech nemusia čakať na vlak v daždi. V čakárni je zima, po stenách a v kútoch pavučiny, pri stene pár drevených lavíc, okolo rozvešané neaktuálne cestovné poriadky. Milan Senko berie metlu a zmetá zo stien a okien pavučiny. Na konci prvej koľaje stojí dieselová lokomotíva s dvoma vagónmi dreva. Strojvodca s pomocníkom čakajú na pokyn, že trať je voľná. „Všetko sa vozí kamiónmi, ani tých nákladných vlakov nie je ako voľakedy. Vozia drevo z píly, niekedy vypravím jeden vlak za týždeň. Keby toho nebolo, som presvedčený, že trať zrušia celkom,“ povie železničiar.
Kritický pokles počtu cestujúcich osobnými vlakmi je hlavnou príčinou plánovaného zrušenia osobnej dopravy na trati Plešivec – Muráň. „Najjednoduchšie je všetko zrušiť, argumentovať číslami, nákladmi, počtami cestujúcich. Na všetko hľadieť cez peniaze, ziskovosť, stratovosť. Lenže cesta späť sa bude hľadať ťažko, ak sa vôbec nejaká nájde,“ hovorí Roman Goldschmidt, starosta Muráňa, obce s 1 300 obyvateľmi, ktorá je vstupnou bránou do chránenej krajinnej oblasti Muránska planina a na Muránsky hrad, jedinečné turistické zaujímavosti regiónu. Vďaka nim do obce príde ročne vyše desaťtisíc návštevníkov. „Pred deviatimi rokmi sme organizovali celoslovenský zraz turistov. Prišlo ich vyše tisíc, ubytovali sa, podnikali túry, spoločenské programy. Problém nastal, keď sa mali dostať k rýchlikom do Plešivca. Žiadne vlakové spojenia neboli, museli sme zorganizovať náhradnú dopravu objednanými autobusmi. Zrušenie osobnej vlakovej dopravy nám z pohľadu rozvoja cestovného ruchu neprospeje,“ konštatuje starosta. Priznáva, že v regióne s vyše tridsaťpercentnou nezamestnanosťou a nestálosťou pracovného trhu sa železniciam cestujúci ťažko hľadajú. „Magnezitky v Lubeníku a v Jelšave zamestnávali vyše tisíc pracovníkov na zmeny, Lykové textilné závody v Revúcej ďalšiu tisícku, v menších fabrikách pracovali stovky ľudí. Odchody a príchody vlakov boli viazané k začiatkom a koncom pracovných zmien, školského vyučovania. To už však neplatí. Prvý vlak z Muráňa odchádza ráno pred pol ôsmou, druhý, zároveň posledný, pred štvrtou popoludní. Kto a kam by nimi cestoval?“ pýta sa Goldschmidt. Ako správny starosta však nestráca nádej. Regionálna rada stredného Gemera, ktorej je členom, chce s vedením Železničnej spoločnosti Slovensko rokovať o zachovaní osobnej železničnej dopravy na trase Muráň – Plešivec. Nič iné, okrem rokovaní im neostáva. Nádej zomiera posledná.

.autobusmi, autami aj taxíkmi
Ako teda ľudia z Muráňa, Revúcej, Lubeníka, Jelšavy a okolitých obcí cestujú do práce, za nákupmi, zdravotníckou starostlivosťou, vybavovačkami po úradoch, do škôl alebo aj k rýchlikom na Košice, Zvolen, Bratislavu do Plešivca? Zväčša autobusmi, ktoré sú v priemere približne raz také drahé ako cestovné na železnici, ale ich cestovné poriadky sú prispôsobené začiatkom pracovných zmien, školského vyučovania, úradným hodinám. Mnohí sa poskladajú na individuálnu dopravu autami, praktické je cestovanie taxíkmi. Situácii sa prispôsobili autobusoví dopravcovia, využívajúci, že pohodlní ľudia nie sú ochotní kráčať ďalekú cestu na železničnú stanicu, keď v obci stojí autobus na niekoľkých zastávkach. V praxi to vyzerá tak, že štvrťhodinu pred odchodom ranného osobáka z Muráňa do Revúcej odchádzajú z obce tri autobusy, ktoré majú v Muráni tri zastávky. Ktože by potom išiel z opačného konca dediny poldruha kilometra na vlak? Samotní železničiari vravia, že autobusová doprava je praktickejšia, kritici zas upozorňujú na nekvalitnú a neudržiavanú cestnú sieť aj na ekologickú záťaž. „Čo vlastne chceme?“ pýta sa jeden zo železničiarov: „Prajeme si, aby chodil jeden vlak, alebo namiesto neho tri autobusy? Ak uvažujeme ekologicky i prakticky, treba sa vrátiť k starému modelu, keď autobusy zvážali ľudí z dedín na železničnú stanicu k príchodom a odchodom vlakov. Celý systém dopravy by mal mať logistiku, pretože nie každý má auto, ale cestovať musí. Chodiť taxíkmi je pohodlné, ale drahé, nerieši to problém. Pre samotných železničiarov nik osobnú železničnú dopravu zachraňovať nebude, tá má slúžiť ľuďom. Ak však obmedzíme a zrušíme železničné spoje, nahrá to do kariet autobusovým dopravcom a ľudia sa napokon budú prispôsobovať horšiemu.“ Princíp „zvykania si na horšie“ nemôže byť systémovým riešením. Optimálne by bolo, keby železničná a autobusová doprava na seba nadväzovali, keby si cestujúci mohol kúpiť lístok platný na dopravu vlakom zo stanice A do stanice B a odtiaľ autobusom do stanice C a naspäť. Keby na železničných staniciach boli záchytné parkoviská a pokračovanie v ceste železnicou by bolo pohodlné, príjemné, samozrejmé. Lenže nie je to tak. Preto železnicou na strednom Gemeri cestuje čoraz menej ľudí.
Pred pol ôsmou nastupujeme v Muráni do osobáka dvaja cestujúci a strojvodca Vladimír Láboš. „Dnes to ide rýchlo,“ vraví, predávajúc vo vlaku lístky, „ale keď mám plno, kým všetkým vydám lístky, povydávam drobné, stojíme. Signalizácia na priecestiach zatiaľ zastaví dopravu, a čo ak tam čaká sanitka k naliehavému prípadu? Je to nepraktické, zdĺhavé, unavujúce. Ak to tu zrušia, dám sa preložiť do Brezna. Ale všetkých nás poprekladať nemôžu, budú prepúšťať.“ O ôsmej prichádzame do Revúcej, kde vlak, kým sa pohne na Plešivec, stojí dve hodiny. Mária Poliaková pracuje na revúckej železničnej stanici od roku 1981. „Kedysi nás tu bolo osemnásť, striedali sme sa na zmeny, denne sme vypravili osem osobných vlakov. Boli sme tu deň i noc, v čakárni sa kúrilo, bolo rušno, živo. Dnes takmer všetkých cestujúcich poznám po mene. Otvorené je do štvrtej popoludní, dokým neodíde posledný vlak. Potom treba všetko pozamykať a zamrežovať, aby nás nevykradli. Aj to sa stáva.“ Podobne ako kolega Senko aj pani Poliaková už niekoľko rokov slúži v Revúcej sama. Viac zamestnancov tu netreba. Keď nechodia vlaky, niet cestujúcich. Na ometanie pavučín v čakárni ľudí netreba. „Dve hodiny tu ten vlak stojí. Možno keby sa otočil naspäť do Muráňa, doviezol by ďalších ľudí, a potom pokračoval na Plešivec,“ uvažuje závorárka.

.stará sláva Plešivca
Cesta z Revúcej do Plešivca trvá hodinu. Strojvodca Láboš predáva lístky, viac ako do desať cestujúcich sa nenazbieralo. Vláčik ide predpísanou päťdesiatkou, o jedenástej sme v Plešivci. Na stanici je zoradených niekoľko nákladných vlakov, prichádza rýchlik od Košíc, po peróne sa náhlivo prejde zo dvadsať cestujúcich. Okrem železničnej budovy s čakárňou (kde je pár stolov, lavice a v kúte automat na kávu) tu niet pre cestujúceho žiadneho útulného miesta. Ani bufet, ani staničná reštaurácia. „Boli časy, keď z Revúcej išiel cez Plešivec na Zvolen a Vrútky rýchlik do Prahy,“ vzdychne si výpravca Zoltán Molnár. „V Jelšave bola veľká posádka sovietskych vojakov, to sem chodili rýchliky aj z Moskvy, Kyjeva. Bola tu staničná reštaurácia, stánky s občerstvením, ovocím, novinami, časopismi, pred stanicou hotel s letnou terasou a reštauráciou. Dnes je to zrúcanina obývaná bezdomovcami. Kde sú tie časy, keď tu pracovalo vyše štyristo železničiarov a ďalších takmer päťsto zamestnávalo železničné depo? Teraz sme tu jedenásti, aj z toho majú piatich prepustiť,“ povie muž, pracujúci pri železnici od roku 1983. „Niekedy sme ani nestačili predávať lístky, toľko cestujúcich bolo,“ dodá Helena Šeďová z osobnej pokladne. Podľa železničiarov kríza nastala po tom, ako za Dzurindovej vlády železnice zrušili prípojné trate na trať Plešivec – Muráň z viacerých obcí. „To bol začiatok, toto je pokračovanie. Výsledkom bude zánik osobnej vlakovej dopravy v celej oblasti. To, že dnes chodia vlaky prázdne, má veľa príčin, i v nepraktických cestovných harmonogramoch. Ľudia prídu rýchlikmi, čakať do dvoch hodín na ďalší vlak sa im neopláca. Idú autobusmi,“ povie Molnár.
Popoludnie v Muráni. Závorár Seko ometá sneh z nástupišťa: „Na Deň železničiarov sem zvyknú prísť detičky z miestnej škôlky. Čo myslíte, koľko z nich už cestovalo vlakom? Máloktoré. Tak ich povozíme párkrát po stanici hore-dolu, strojvodca zapíska, ja akože vypravím vlak. Deťom sa to nesmierne páči. Ale čo s nami bude, či neskončíme len ako nejaká atrakcia – to dnes nik netuší. Tam hore, od stola, sa všetko ľahko plánuje, aj neistota, ktorou teraz žijeme.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite