V minulosti sme vy aj ja dostali „silnú ranu, keď publicisti začali spochybňovať rozhodnutia súdov v kauze Cervanová“. Ja som kvôli tomu začal študovať rozsudky a dostupné materiály. Vy ste vyhľadali „vážených slovenských právnych špecialistov s tým, že sa vám ťažko ukladá večer do postele, ak vo väzení trávia ďalšiu noc nevinní“. A dozvedeli ste sa od nich veci diametrálne odlišné od toho, čo som zistil ja.
O svojich zisteniach som napísal sériu šiestich článkov (.týždeň 44 – 49/2007), rozoberajúcich postupne pitevnú správu, trichologické stopy, pachové stopy, popperovské kritérium falzifikovateľnosti jednotlivých verzií zločinu a úlohu rôznych korelácií v celom prípade. Nerozumiem preto vašim vyjadreniam, že „nie ste šťastný z toho, akú rolu hrala v tejto kauze publicistika“ a že „namiesto morálnych rozhorčení a fantazmagorických špekulácií potrebujeme na Slovensku investigatívnu žurnalistiku“.
Oveľa menej kritický ste pritom ku knihe Margaréty Cervanovej – „matky usmrtenej medičky, nezlomne presvedčenej, že vinníkmi boli odsúdení Nitrania“. Je vám síce jasné, že „svedectvo matky“, ktorá nebola ani pri zločine, ani pri jeho vyšetrovaní, má nulovú výpovednú hodnotu, ale zdá sa vám, že „presvedčivo vyvracia špekulácie o ‚arabskej stope‘, o živej Cervanovej, ktorá vraj žije v Iraku vydatá za Araba“. To je však hlboké nedorozumenie.
Pod pojmom „arabská stopa“ sa neskrýva bizarná hypotéza o živej Cervanovej vydatej za Araba. Pod „arabskou stopou“ sa rozumie oficiálna vyšetrovacia verzia z roku 1976, založená na výpovedi dvoch očitých svedkov, ktorí videli Cervanovú nasadať do auta s tromi tmavými mužmi, asi cudzími štátnymi príslušníkmi (záznam z výsluchu týchto svedkov, ktorý prebehol pár dní po čine a neskôr bol nezákonne vyňatý zo spisu, je uložený v levočskom archíve – kópiu som videl). Touto stopou sa vyšetrovatelia prestali zaoberať krátko po tom, čo sa polícii prihlásil bývalý arabský študent a člen československej ŠTB s očitým svedectvom, podľa ktorého Cervanovú uniesol Ján Hrmo (záznam z výpovede je tiež v levočskom archíve – kópiu som videl). Jána Hrmu po mnohých mesiacoch strávených vo vyšetrovacej väzbe nakoniec prepustili pre nezvratné alibi. K arabskej stope sa však už vyšetrovatelia nevrátili.
Kniha Margaréty Cervanovej nevrhá na prípad nijaké nové svetlo, jej jadrom je opis činu tak, ako ho poznáme z rozsudkov. Mimochodom, po prečítaní týchto rozsudkov som dospel k záveru, v ktorom sa s vami takmer zhodujem. Vy píšete, že ak v kauze Cervanová prišlo k odsúdeniu nevinných a ak to ponovembrové súdy potvrdili, je to – ako vraví Štefan Hríb – väčšia hanba než Harabin a 700 závistlivých žalôb. Ja si navyše myslím, že tie rozsudky sú hanebné bez ohľadu na vinu či nevinu. Sú škandalózne svojou argumentáciou, respektíve absenciou argumentácie. Skalopevne presvedčený o nevine odsúdených Nitranov tvrdím, že bez dostatočných dôkazov by sme nesmeli odsúdiť ani naozajstných vinníkov. Prezumpcia neviny sa netýka len nevinných.
Na tomto triviálnom tvrdení by nemal nič meniť ani váš zážitok so špecialistami, ktorí vás „uistili, že môžete pokojne spávať: čin sa stal tak, ako súdy konštatovali a páchatelia boli spravodlivo odsúdení.“ Mimochodom, kto boli títo právni špecialisti a aké uviedli argumenty? Boli to verejne dostupné a právne relevantné informácie, alebo len nejaké kuloárne reči? Nejaké reči som počul aj ja, dokonca z úplne dôveryhodných zdrojov, ale po porovnaní s dostupnými faktami som ich vyhodnotil ako omyly.
Ale možno by som si mal aj ja vypočuť špecialistu. Preto sa vás, pán profesor, pýtam celkom otvorene: bol jedným z týchto špecialistov vtedajší minister spravodlivosti a dnešný minister vnútra Daniel Lipšic? Ak áno, možno by sme za ním mohli niekedy spoločne zájsť. Pri tej príležitosti by sme ho mohli požiadať o povolenie prístupu do levočského archívu ministerstva vnútra. Investigatívnu prácu v tomto archíve, ku ktorej nás vyzývate, totiž nemôžeme robiť bez špeciálneho povolenia. Veď ani odsúdení a ich advokáti sa dlhé roky nemohli do archívu dostať a podarilo sa im to až vďaka pokynu vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka.
V prípade súčasného ministra vnútra by sme mohli ísť ešte o krok ďalej a požiadať aj o sprístupnenie policajných záznamov z vyšetrovania podplukovníka Eduarda Pálku. Tie sú možno uložené niekde v Česku, ale na ministerskej úrovni by sa o ne azda dalo požiadať.
Pán profesor, vždy ste pre mňa boli a vždy budete výnimočnou vedeckou a morálnou autoritou. Považoval by som si preto za česť, keby sme mohli spolu prejsť Pálkove záznamy a pokúsiť sa na ich základe zrekonštruovať, čo sa to vlastne pred viac ako 30 rokmi stalo. Som presvedčený, že spoločným kritickým štúdiom týchto materiálov by sme nakoniec dospeli k zhode v tej najzákladnejšej otázke celého prípadu: boli Nitrania páchateľmi, alebo obeťami strašného kriminálneho zločinu?
O svojich zisteniach som napísal sériu šiestich článkov (.týždeň 44 – 49/2007), rozoberajúcich postupne pitevnú správu, trichologické stopy, pachové stopy, popperovské kritérium falzifikovateľnosti jednotlivých verzií zločinu a úlohu rôznych korelácií v celom prípade. Nerozumiem preto vašim vyjadreniam, že „nie ste šťastný z toho, akú rolu hrala v tejto kauze publicistika“ a že „namiesto morálnych rozhorčení a fantazmagorických špekulácií potrebujeme na Slovensku investigatívnu žurnalistiku“.
Oveľa menej kritický ste pritom ku knihe Margaréty Cervanovej – „matky usmrtenej medičky, nezlomne presvedčenej, že vinníkmi boli odsúdení Nitrania“. Je vám síce jasné, že „svedectvo matky“, ktorá nebola ani pri zločine, ani pri jeho vyšetrovaní, má nulovú výpovednú hodnotu, ale zdá sa vám, že „presvedčivo vyvracia špekulácie o ‚arabskej stope‘, o živej Cervanovej, ktorá vraj žije v Iraku vydatá za Araba“. To je však hlboké nedorozumenie.
Pod pojmom „arabská stopa“ sa neskrýva bizarná hypotéza o živej Cervanovej vydatej za Araba. Pod „arabskou stopou“ sa rozumie oficiálna vyšetrovacia verzia z roku 1976, založená na výpovedi dvoch očitých svedkov, ktorí videli Cervanovú nasadať do auta s tromi tmavými mužmi, asi cudzími štátnymi príslušníkmi (záznam z výsluchu týchto svedkov, ktorý prebehol pár dní po čine a neskôr bol nezákonne vyňatý zo spisu, je uložený v levočskom archíve – kópiu som videl). Touto stopou sa vyšetrovatelia prestali zaoberať krátko po tom, čo sa polícii prihlásil bývalý arabský študent a člen československej ŠTB s očitým svedectvom, podľa ktorého Cervanovú uniesol Ján Hrmo (záznam z výpovede je tiež v levočskom archíve – kópiu som videl). Jána Hrmu po mnohých mesiacoch strávených vo vyšetrovacej väzbe nakoniec prepustili pre nezvratné alibi. K arabskej stope sa však už vyšetrovatelia nevrátili.
Kniha Margaréty Cervanovej nevrhá na prípad nijaké nové svetlo, jej jadrom je opis činu tak, ako ho poznáme z rozsudkov. Mimochodom, po prečítaní týchto rozsudkov som dospel k záveru, v ktorom sa s vami takmer zhodujem. Vy píšete, že ak v kauze Cervanová prišlo k odsúdeniu nevinných a ak to ponovembrové súdy potvrdili, je to – ako vraví Štefan Hríb – väčšia hanba než Harabin a 700 závistlivých žalôb. Ja si navyše myslím, že tie rozsudky sú hanebné bez ohľadu na vinu či nevinu. Sú škandalózne svojou argumentáciou, respektíve absenciou argumentácie. Skalopevne presvedčený o nevine odsúdených Nitranov tvrdím, že bez dostatočných dôkazov by sme nesmeli odsúdiť ani naozajstných vinníkov. Prezumpcia neviny sa netýka len nevinných.
Na tomto triviálnom tvrdení by nemal nič meniť ani váš zážitok so špecialistami, ktorí vás „uistili, že môžete pokojne spávať: čin sa stal tak, ako súdy konštatovali a páchatelia boli spravodlivo odsúdení.“ Mimochodom, kto boli títo právni špecialisti a aké uviedli argumenty? Boli to verejne dostupné a právne relevantné informácie, alebo len nejaké kuloárne reči? Nejaké reči som počul aj ja, dokonca z úplne dôveryhodných zdrojov, ale po porovnaní s dostupnými faktami som ich vyhodnotil ako omyly.
Ale možno by som si mal aj ja vypočuť špecialistu. Preto sa vás, pán profesor, pýtam celkom otvorene: bol jedným z týchto špecialistov vtedajší minister spravodlivosti a dnešný minister vnútra Daniel Lipšic? Ak áno, možno by sme za ním mohli niekedy spoločne zájsť. Pri tej príležitosti by sme ho mohli požiadať o povolenie prístupu do levočského archívu ministerstva vnútra. Investigatívnu prácu v tomto archíve, ku ktorej nás vyzývate, totiž nemôžeme robiť bez špeciálneho povolenia. Veď ani odsúdení a ich advokáti sa dlhé roky nemohli do archívu dostať a podarilo sa im to až vďaka pokynu vtedajšieho ministra vnútra Vladimíra Palka.
V prípade súčasného ministra vnútra by sme mohli ísť ešte o krok ďalej a požiadať aj o sprístupnenie policajných záznamov z vyšetrovania podplukovníka Eduarda Pálku. Tie sú možno uložené niekde v Česku, ale na ministerskej úrovni by sa o ne azda dalo požiadať.
Pán profesor, vždy ste pre mňa boli a vždy budete výnimočnou vedeckou a morálnou autoritou. Považoval by som si preto za česť, keby sme mohli spolu prejsť Pálkove záznamy a pokúsiť sa na ich základe zrekonštruovať, čo sa to vlastne pred viac ako 30 rokmi stalo. Som presvedčený, že spoločným kritickým štúdiom týchto materiálov by sme nakoniec dospeli k zhode v tej najzákladnejšej otázke celého prípadu: boli Nitrania páchateľmi, alebo obeťami strašného kriminálneho zločinu?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.