Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Píše Csaba G. Kiss

.csaba G. Kiss .časopis .klub

E-mailom mi prišla pozvánka do kina. Ak nebude mať tento film dosť divákov, stiahnu ho z programu, píše sa v ňom. Poškodí to tých, ktorí u nás takpovediac podviedli politický prevrat.

Prednedávnom u nás vyšlo druhé vydanie knihy filmového kritika Andrása Gervaiho o maďarských udavačoch z umeleckého sveta (Krycie meno: socializmus). Väčšinu svojho života som prežil v komunizme. Táto téma mi nie je ľahostajná. Pripomína mi priateľov. Po prevrate mi mohli všetko povedať medzi štyrmi očami. Neurobili to. Pritom k priznaniu patrí aj nutnosť vyspovedať sa.
Na prelome rokov 1989/1990 padol komunizmus aj u nás. Tiene diktatúry nás však sprevádzajú dodnes. Lebo pre zmenu režimu bola v Maďarsku príznačná kontinutita, ale i prerušenie. Kto s kým vlastne urobil kompromis? Kto sa pričinil o to, aby mohla sieť štátnej bezpečnosti fungovať ďalej pod iným názvom, a aby totálna diktatúra a spolupráca s okupantmi nemali žiadnych zodpovedných?
Z čoraz viacerých zdrojov sa dozvedáme, do akej miery ovládali v ére kádárizmu tajné služby umelecký svet. Kultúru a štátnu bezpečnosť mal u nás na starosť šarmantný, na Západ sa vyškierajúci kultúrny žralok György Aczél. Vraj aby sa udržala kvalita. S ich pomocou sa mohli umelci dostať do sveta domácej, ale i zahraničnej kultúry. Maďarská kultúra uväznená v sieti tajných služieb za desaťročia gulášového komunizmu vyprodukovala mnoho diel medzinárodnej kvality. Samozrejme, nie každý bol súčasťou mašinérie. Mnohí umelci museli za svoju dvojitú angažovanosť zaplatiť veľmi draho. Nejeden z nich aj životom, v pomerne mladom veku. Boli to tí, ktorých trápilo svedomie. U iných bol pud sebazáchovy a prežitia silnejší. 
Sledoval som, kto všetko sa počas volebnej kampane v roku 2006 mihol pred kamerami na stretnutí elity postkomunistickej strany pred kaviarňou Gerbaud. Boli tam aj takí, ktorí inak svoje „socialistické“ cítenie nedávajú veľmi najavo. V roku 2007 mi istý redaktor pripomenul, aby som ,,súdruha“ XY a jeho zločiny minulej éry hodnotil opatrnejšie. Cynicky skonštatoval, že treba vedieť zabúdať. 
Počas jedinečných dní roku 1956, keď sovietske vojská na niekoľko dní opustili Maďarsko, som bol s mamou na prechádzke. Presviedčala ma, že odteraz bude všetko inak. O 33 rokov neskôr som veril, že naozaj bude všetko inak. U nás sa zúčtovanie nekonalo. Ani skutočná konfrontácia. Najzaujímavejšie nie sú mená udavačov, ale tých, vďaka ktorým tento neľudský režim mohol existovať. Ak ho teda budeme nazývať neľudský a vychádzať z toho, že medzi dobrom a zlom existuje rozdiel. Lebo u nás sa pojmy postkomunistický a postmoderný často zamieňajú. Hoci sa zdá, že z toho postmoderného už pomaly smerujeme von. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.csaba G. Kiss .časopis
.diskusia
.neprehliadnite