Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pop music a Rádiové hlavy

.časopis .hudba

„Je to iba pop music, nič viacej, “ spieva sa v piesni Jána Boleslava Kladiva, ktorá v podaní skupiny Noisecut získala Radio_Head Award 2010 za singel roka. A popmusic bola aj témou galavečera v klube MMC, kde sa Rádiové hlavy odovzdávali.

Názov „alternatívna hudba“ vznikol niekedy v osemdesiatych rokoch, keď sa americkí a anglickí muzikanti ovplyvnení punkovým dôrazom na nezávislosť snažili vymedziť voči komerčnému hlavnému prúdu. Išlo o kapely ako New Order, The Smiths, The Cure alebo Cocteau Twins v Británii, či R.E.M., Sonic Youth alebo Pixies v Amerike. Ich albumy vychádzali v malých (no úspešných, a preto rýchlo rastúcich) vydavateľstvách a éterom sa šírili vďaka rozhľadeným rozhlasovým dídžejom (najznámejším z nich bol John Peel) v menších, často pirátskych, vždy však „nezávislých“ rádiách.
.music for the masses
Úvodzovky v predchádzajúcom odstavci naznačujú, že to s tou alternatívnosťou a nezávislosťou nebolo také jednoduché. Všetky spomínané kapely (a desiatky ďalších) síce začínali v garážach a v malých kluboch, ale pomerne rýchlo zaujali veľké množstvo fanúšikov, a niektoré z nich sa preto dostali aj do popových hitparád. Vydavateľstvá, ktoré ich vydávali, sa jedno za druhým stávali súčasťou „major labels“, čiže veľkých vydavateľských korporácií, a nakoniec aj legendárny John Peel prešiel z pirátskeho Radio London do verejnoprávnej BBC Radio 1.
Kapely ako Led Zeppelin, Rolling Stones alebo Dire Straits, speváci ako Dylan, Gabriel alebo Prince v tom istom čase rozdelenie na pop a alternatívu s nadhľadom ignorovali, a boli to nakoniec U2, Police, Talking Heads alebo B-52s, ktorých hudba vytvárala k druhej polovici osemdesiatych rokov pôsobivý soundtrack. Aj Depeche Mode, jedna z najúspešnejších kapiel, aké kedy hrali, vyšla z „alternatívneho“ prostredia. V roku 1987 nahrala album s príznačným názvom Music for the Masses a v júni 1988 prišlo na jej koncert v americkej Pasadene 60 453 platiacich divákov. Depeche Mode (podobne ako Nick Cave, Laibach, Einstürzende Neubauten alebo Erasure) vydávali a dodnes vydávajú svoje albumy vo vydavateľstve Mute Records. V roku 1980 ho založil Daniel Miller, v roku 2002 ho za 23 miliónov libier kúpil major label EMI, no v roku 2010 sa Miller a EMI dohodli na „uvoľnení väzieb“ a z Mute je znovu nezávislé vydavateľstvo (EMI zostalo menšinovým vlastníkom).
Hovoriť dnes o „alternatívnej“ hudbe je preto zložitejšie než kedykoľvek v minulosti. Ostré hranice medzi (komerčným) popom a (radikálnou) alternatívou sa zmenili na široké hraničné pásmo s voľne migrujúcim obyvateľstvom, ktoré už ani to dvojaké občianstvo nezaujíma.

.hrajú iba hity
Situácia na Slovensku sa veľkému svetu v niečom nepodobá a v niečom podobá. Aj u nás vznikala alternatívna scéna v osemdesiatych rokoch, no na rozdiel od Británie či Ameriky nešlo ani tak o alternatívu voči popovému mainstreamu (ten si zaslúžil skôr posmech a ignorovanie), než voči politickej moci, ktorá ten soc-pop vytvárala, využívala a odmeňovala. Keďže nezávislé vydavateľstvá ani rádia za komunizmu neexistovali, alternatívnu hudbu buď odvážni jednotlivci prepašovali do oficiálnych kultúrnych inštitúcií (príkladom môžu byť folkové koncerty v študentských kluboch či festival Čertovo kolo), alebo sa šírila neoficiálne (album Pražského výběru Straka v hrsti zľudovel niekoľko rokov predtým, než oficiálne vyšiel, pričom kapela mala v tom čase zakázané koncertovanie). Išlo teda viac o osobný postoj hudobníkov než o ich „umelecký program“. Popová speváčka Marta Kubišová preto patrila jednoznačne k alternatíve, kým s novou vlnou koketujúci Peter Nagy plával rovno v strede normalizačného prúdu.
Dnes je všetko ináč. Každý si môže robiť hudbu, akú len chce, a vďaka technológii si ju môže bez problémov nahrať a po internete voľne šíriť. A keďže hudba je pre istý typ ľudí potrebná ako kyslík, tak aj v našej krajinke vzniká pomerne veľa hodnotného a zaujímavého. Ak človek sleduje dianie na klubovej scéne, chodí na Pohodu (a pár ďalších festivalov), orientuje sa v hudobnom internetovom labyrinte a počúva Rádio FM, tak sa nemá na čo sťažovať. Ak je však odkázaný na ostatné, tzv. „komerčné“ rádiá, tak netuší, o čom je reč. Tie rádiá považujú za nestráviteľnú „alternatívu“ všetko, čo neprejde ich call-outovými testami, slovenské zastúpenia major labels (EMI, SONY Music, Universal a Warner Music) vydajú počúvateľný slovenský album len omylom, alebo ak nemajú (v dôsledku podpísanej zmluvy) iné východisko. 
V tomto kontexte sa v piatok, 18. februára odohral v bratislavskom klube MMC a v živom vysielaní Rádia FM a STV2 galakoncert spojený s odovzdávaním cien Radio_Head Awards 2010.

.hudba, ktorej veríme
Rádio FM je jednou z „programových služieb“ (tak sa to oficiálne nazýva) verejnoprávneho Slovenského rozhlasu, čím okamžite vznikajú pochybnosti o jeho nezávislosti. Keďže na rozdiel od komerčných rádií nežije z reklamy (a teda nemusí naháňať poslucháčov), nezávislosť od financií si (hoci s oveľa menším rozpočtom) ľahko môže dovoliť. Keďže je súčasťou média, ktorého vedenie volí parlament, prípadné politické tlaky nemôže nikdy celkom vylúčiť. A pankáčska nezávislosť v kontexte koncesionármi financovanej inštitúcie je tiež dôvodom k úsmevu.
Nech je to ako chce, Rádio FM je jediné celoplošné slovenské rádio, čo hrá hudbu, ktorú neurčujú poslucháčske testy, ale vkus jeho vlastných hudobných redaktorov. „Hudba, ktorej veríme“ je nakoniec jedným so sloganov tohto rádia.
Pred tromi rokmi sa hudobní redaktori Rádia FM rozhodli vyhlásiť cenu Radio_Head Awards. Za najlepší album a v priebehu ďalších rokov aj za najlepší singel, najlepšieho nováčika a najlepšiu koncertnú kapelu predchádzajúceho roka. Redaktori rádia a partnerských médií (medzi nimi je od začiatku aj .týždeň) udeľovali Cenu kritikov (za album roka). Keďže hudba nie je šport, určovanie poradia a vytváranie rebríčkov je vždy problematické. Na druhej strane to poslucháči a hudobní fanúšikovia majú radi, podobné akcie preto slúžia na spopularizovanie, zviditeľnenie hudobnej scény.
Tento rok sa ceny Radio_Head Awards prvýkrát neodovzdávali v koncertnej sále Slovenského rozhlasu, ale v klube MMC. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie: v tomto prostredí sú práve títo hudobníci a ich fanúšikovia doma. Koncert spojený s odovzdávaním cien bol tiež po prvýkrát odvysielaný na druhom programe verejnoprávnej televízie. Išlo vlastne o úplne prvý spoločný projekt celej RTVS. Vďaka tomu malo oveľa viac ľudí možno vidieť a počuť, čo sa na slovenskej „alternatívnej“ scéne deje. 
Čo teda videli?
V prvom rade si pozorný divák (a poslucháč) nemohol nevšimnúť, že tá „alternatíva“, je vlastne celkom „obyčajný,“ melodický, pesničkový, tvrdší či jemnejší pop. Kritikmi ocenení The Uniques spolu s hosťujúcim Lacom Lučeničom zahrali jeho tvrdšiu, energickejšiu verziu, minuloroční laureáti Diego a tohtoroční nositelia Hlavy za najlepší album Billy Barman predviedli domácu podobu anglických gitaroviek, akustickú verziu (za normálnych okolností) elektronického popu priniesol Tony Granko, v dobrej forme sa ukázal Hex, so zvukom statočne bojovali The Ills obohatení o violončelistu Pjóniho a speváka Čistých tvarov Juraja Péča. Pravdepodobne najzaujímajšie vystúpenie predviedol Puding pani Elvisovej, ktorý zahral svoje pesničky Astoria a Gramatika v jemnej, čistej a krásnej akustickej úprave (Hlava za najlepšiu koncertnú kapelu im už len za toto vystúpenie patrí). Zvláštnosťou bolo trio The Cubes, pozostávajúce z Katky Knechtovej, ktorá s hardcoristickou razanciou hrala na bicie, a sestier Humeňanských, ktoré obsluhovali basu a gitaru a veľmi dobre spievali. 
Takže žiadne elektronické experimenty, žiadne hlukové steny, žiadna punková arogancia. Len pop či rock, ktorý je zaujímavejší než ten v nehybnom „strednom prúde“. A to ešte veľa nechýbalo a Cenu kritikov by si odniesla Jana Kirschner za album Krajina rovina (podľa nášho názoru by si ju zaslúžila). 
Občasné rypnutia konferenciérov Baláža a Hubináka do Šeherezády (čo je na tom zlé, keď ju niekto pozerá?) a slovenského popu boli preto zbytočné. Cena za najhorší album, ktorou do programu prispel denník SME, bola vyslovene trápna. Desmodu je dosť aj bez nej.
Nezostáva iné než zopakovať to, čo sme už v .týždni povedali veľakrát. Slovenské komerčné rádia vytlačením všetkého čo i len trochu zaujímavejšieho než Kristína, Zuzana Smatanová či Desmod zo svojich rotácii neškodia „alternatíve“, ale hlavnému prúdu pop music. Všetky kapely, ktoré na galakoncerte Radio_Head Awards vystúpili, ako aj tie, čo si odniesli ceny v jednotlivých kategóriách, hrajú pop. Ak rádiá nepúšťajú piesne Billyho Barmana, PPE, Noisecutu či Diega (a ďalších), ochudobňujú mainstream o to najzaujímavejšie, čo v ňom je.
Najhoršie by však bolo, keby slovenské kapely, ktoré našli svoj domov v Rádiu FM, uverili, že už len preto sú alternatívou. Nie sú. Robia – lepšie alebo horšie – hudbu, ktorú majú radi, chcú aby na ich koncerty chodili ľudia a aby si (v ideálnom prípade) ich hudbu kupovali, túžia po tom, aby sa presadili v zahraničí. Príslušnosť k „FM komunite“ nič nezaručuje. Nakoniec, to najzaujímavejšie v slovenskej hudbe prišlo minulý rok od držiteľky bronzového Slávika.
„Je to iba popmusic, nič viacej.“ Ide len o to, či je kvalitná, objavná a zaujímavá.
Autor má na Rádiu FM autorskú reláciu Slová_FM.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite