Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rodina nezaniká, len sa mení

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Tvrdí, že kapitalizmus priniesol do rodín viac lásky. Zároveň mu prekáža, že rodičia chránia deti pred následkami ich nezodpovednosti. Americký profesor ekonómie, Steven Horwitz.

Na Slovensko ste prišli s prednáškou na tému Kapitalizmus a rodina. Medzi politikmi a intelektuálmi prevláda pocit, že rodinný život upadá. Súhlasíte s nimi?      
Keď sa zaoberáte dejinami rodiny, uvidíte jednu vec. Vždy, keď sa odohrala nejaká zmena v kultúre, učenci zrazu tvrdili, že nastáva koniec rodiny. Keď sa napríklad v 18. storočí začali mladí ľudia brať z lásky, intelektuáli tvrdili, že je to hrozné.  Ľudia predsa majú v živote nejaké povinnosti voči rodičom a nemôžu sa brať len tak, z lásky. To isté sa stalo, keď ženy získali volebné právo a začali sa presadzovať na pracovisku. Rodina je prosto spoločenská inštitúcia, ktorá podlieha evolučným zmenám, vyvíja sa a prispôsobuje. Ako sa menia spoločenské, ekonomické a kultúrne podmienky, či očakávania kladené na rodinu, mení sa i rodina samotná.       
.čiže, keď máme pocit, že rodina upadá, v skutočnosti sa len menia jej formy?
Je pravda, že rodina má mnohé problémy. Niektoré z nich sú dôsledkom zlej politiky. Štát môže trebárs dotovať nezdravé správanie alebo, naopak, znevýhodňovať to zdravé.
.v prednáške tvrdíte, že kapitalizmus vniesol do rodiny viac lásky. Ako to myslíte? 
Pred takými dvesto rokmi boli rodiny omnoho horšími miestami na život, než dnes. Polovica detí zomrela pred dosiahnutím dospelosti a len čo dieťa dokázalo chodiť, muselo sa starať o mladších súrodencov alebo pomáhať na poli. Otec v podstate vlastnil manželku i deti. A ľudia sa zvyčajne nebrali z lásky, ale rozhodujúce bolo, či je ženích dostatočne zámožný a či je nevesta súcou gazdinou. Mojou tézou je, že ten historický posun od rodiny, držanej pohromade ekonomickými motívmi, k rodine, ktorá je predovšetkým o láske a vzájomnej podpore zapríčinili ekonomické zmeny prinesené kapitalizmom. Nebolo to len obrovským vzrastom bohatstva, ale aj oddelením domácnosti a pracoviska po nástupe industrializácie či zapojením sa žien do trhu práce. 
.ako do týchto vašich úvah zapadá stúpajúca rozvodovosť?
Rozvodovosť je dnes naozaj vyššia. Časť z toho je dôsledok politiky. Veľa krajín dotuje napríklad slobodné matky, čím vytvára dodatočný motív, aby slobodných matiek bolo viac. Na druhej strane sú tu aj iné vplyvy. Predovšetkým, ženy majú k dispozícii finančné možnosti, aby opustili manželstvo, v ktorom nie sú šťastné. Čo nie je nevyhnutne zlé, ak sú napríklad vystavené domácemu násiliu. Potom sú tu vysoké očakávania kladené na manželstvo. Dnes sú omnoho vyššie ako v minulosti. Pred sto rokmi ľudia od manželstva až tak veľa neočakávali. 
.je nejaká možnosť, že manželstvo zase získa pôdu pod nohami? 
Neviem, ako je to v iných krajinách, ale v Spojených štátoch najskôr rozvodovosť stúpala, potom v 80. a 90. rokoch stagnovala, aby v posledných rokoch o niečo poklesla. Rozvodovosť sa zvlášť znižuje u mladších párov. Zdá sa, že mladí ľudia sa sobášia menej a neskôr, ale lepšie. 
.ako by mala vyzerať liberálna rodinná politika?
Verím v práva rodičov, ktorí vedia najlepšie, čo je dobré pre ich dieťa. Avšak legitímnym priestorom na štátne zásahy do rodiny sú pre mňa dve oblasti: zneužívanie detí a zanedbanie výživy. 
.viaceré výskumy poukazujú nato, že neúplné rodiny nemajú na citový vývin detí práve najlepší vplyv. Ako je to s vplyvom zmenených rodinných vzťahov na deti?
Tá obava má reálny základ. Pre deti však nie je traumatizujúci ani tak rozvod samotný ako konflikt. Ak sa rodičia rozvedú civilizovaným a konsenzuálnym spôsobom, je to pre dieťa spravidla lepšie ako zostať v konfliktnej rodine. Ja mám však v súvislosti s generáciou dnešných detí inú obavu. 
.akú?
Mnohí rodičia, dokonca aj keď sú šťastne zosobášení, akoby si neuvedomovali ich kľúčovú úlohu v odovzdávaní hodnôt svojim deťom. Medzi rodičmi panuje akési sebauspokojenie, pokiaľ ide o ich rolu vo výchove. A práve z perspektívy klasického liberalizmu nemôžete mať zdravú spoločnosť, pokiaľ ľudia nie sú socializovaní do morálnych noriem tej spoločnosti. Niet pochybností, že rodina je ústredným priestorom, kde sa táto socializácia deje. 
.čo máte namysli pod „sebauspokojením“ rodičov? 
Rodičia nechajú svoje deti robiť čokoľvek, no súčasne ich chránia pred následkami ich činov. Vlastne nečudo, že na politickej úrovni vidíme všetky tie bailouty, keď aj na úrovni rodín zvyknú rodičia tak často chrániť vlastné deti pred zodpovednosťou.  
.iným problémom je demografia. Rodí sa čoraz menej detí. 
Demografické trendy sú do veľkej miery dôsledkom dlhodobej tendencie k menším rodinám. Vychovávať deti je drahšie. To je v istom zmysle tiež dôsledok kapitalizmu. Deti už nie sú ekonomickým aktívom v tom zmysle, že ich vtiahnete do práce na poli a ony budú rodine prinášať peniaze. Namiesto toho musíte do detí značné sumy investovať. Bismarckovský dôchodkový systém to tiež napomohol. Ale ten trend k menším rodinám by tu zrejme bol aj bez sociálneho štátu. Na druhej strane, v USA vidieť aj náznaky návratu veľkých rodín. Čiastočne sa to deje medzi veriacimi, no ide o vec statusu aj u ľudí, ktorí sú už takí bohatí, že si pokojne môžu dovoliť mať veľa detí. 
.pomáha, keď štát platí rodičom za to, že majú deti? 
Rozhodnutie o počte detí je v konečnom dôsledku vždy na rodičoch a skúsenosti ukazujú, že ani dotovanie detí zo strany štátu dlhodobými tendenciami dramaticky nepohlo. 
.vy sa hlásite k rakúskej škole ekonómie. Ako si vysvetľujete súčasnú krízu? 
Rakúska teória hospodárskeho cyklu je kľúčom k pochopeniu toho, čo sa udialo. Úrokové sadzby, umelo znížené centrálnou bankou, vytvárajú na trhu ilúziu, že ľudia sporia viac, než je tomu tak v skutočnosti. Podnikatelia si povedia, že ľudia sú trpezlivejší, budú dlhšie čakať na zhodnotenie svojich peňazí a že sa teda môžu vrhnúť do kapitálovo náročnejších projektov s dlhšou návratnosťou. Lenže to je omyl, lebo centrálnou bankou pokrivená úroková sadzba neodráža skutočný sporiaci horizont ľudí. A tak sú producenti nastavení na budúcnosť, kým spotrebitelia na súčasnosť a ekonomika akoby bežala dvoma protichodnými smermi.
.to je dosť komplikované. Máte nejakú analógiu?
Predstavte si, že by na semaforoch všetkých bratislavských križovatiek zrazu svietila zelená. Každý šofér by dupol na plyn a naraz by sme mali veľa nehôd. Rakúšania chápu všetky ceny vrátane úrokových sadzieb ako signály, ktoré koordinujú ekonomiku rovnako ako semafory riadia dopravu. V Spojených štátoch udržiaval Fed, teda centrálna banka, úroky veľmi nízke, čím vytvorila bublinu, ktorá neskôr spľasla. To, že tie peniaze natiekli do realitného trhu, je už dôsledkom politiky bývania v USA. 
.takže kríza v skutočnosti nie je dôsledkom chamtivosti bankárov a vnútornej nestability kapitalizmu?  
Nie, nie. Čo sa týka chamtivosti, to je proste vlastnosť, neoddeliteľná od ľudských bytostí. Vždy s ňou musíte počítať. Ja sa pýtam, o čo bolo uplynulé desaťročie chamtivejšie, od tých predchádzajúcich? Jeden môj kolega hovorieva, že viniť chamtivosť zo súčasnej krízy je ako viniť gravitáciu z leteckých nešťastí. Keď spadne lietadlo, tiež si nepoviete, že dnes ale bola gravitácia mimoriadne silná. Skutočný problém spočíval v tom, že centrálna banka príliš nízkymi úrokmi k existujúcej chamtivosti ešte pridala ten zelený semafor. Ľudia prosto reagovali na ten zlý signál. 
.a čo s myšlienkou, že trhová ekonomika je inherentne nestabilná?
Ťažko viniť trh za krízu, kde spúšťačom bola centrálna banka, ktorá je verejnou, a nie trhovou inštitúciou. Negatívny vplyv zohralo aj množstvo štátnych regulácií v realitnom a finančnom sektore. Táto kríza nie je dôsledkom zlyhania trhov, ale intervenujúceho štátu, ktorý chcel manipulovať s trhmi, no vypomstilo sa mu to.   
.ako sa dostať z tohto neporiadku?
Ak štátne zásahy boli spúšťačom krízy, asi by sme nemali veriť, že sú jej riešením. To by znamenalo opakovať omyly predchádzajúceho obdobia konjunktúry. Takže všetky tie bailouty a stimuly, ktoré sme videli v USA i Európe, sú problematické. V skutočnosti treba trhy nechať, aby presunuli zdroje z odvetví, ktoré bublina nafúkla do odvetví, kde sú z hľadiska trhových preferencií skutočne potrebné. 
.to však znamená krachy firiem i nezamestnanosť. 
Krátkodobú nezamestnanosť. Ale je pravda, že presne preto to politicky iba ťažko presadíte. Len aká je alternatíva? Ak zachraňujete bankrotujúce banky alebo veľké firmy, v skutočnosti len udržiavate pri živote všetky tie omyly z čias bubliny. Je dôležité uvedomiť si, že recesia je ozdravný proces a ak jej nedovolíte prebehnúť, dosiahnete len predĺženie choroby. 
.aké by mali byť konkrétne opatrenia? 
Dane treba držať čo najnižšie, aby sa opäť rozprúdili úspory a investovanie. Podobne netreba príliš predražovať cenu práce odvodmi. Naopak, najímanie i prepúšťanie by mali byť čo najjednoduchšie, aby sa práca čo najrýchlejšie, a pokiaľ možno bezbolestne presunula z neproduktívnych do produktívnych odvetví ekonomiky. Potrebujeme obmedziť aj moc centrálnych bánk a z dlhodobého hľadiska je nutné sa zamyslieť, či je správne prenechávať im vytváranie peňazí.
.v Európe zachraňujeme nielen banky, ale celé štáty. Ako vidíte budúcnosť eura?
Je ťažké mať menovú úniu bez rozpočtovej únie. Ten vývoj tu bol v istom zmysle nevyhnutný. Rozhodne by ste mali prestať zachraňovať bankrotujúce krajiny. Nemusíte zrušiť euro, prosto ho zbavte monopolného postavenia. Nechajte ľudí rozhodnúť, v akej mene chcú uskutočňovať svoje transakcie a umožnite obeh viacerých mien súčasne. 
.to však politici nikdy nedopustia. Dane musíte platiť v monopolnej štátnej mene a pri dnešnej miere prerozdeľovania by bolo ťažké, aby sa presadili trhové alternatívy. 
Samozrejme, existuje rozdiel medzi tým, čo by sa malo urobiť a čo je politicky priechodné. Zodpovednosťou ekonóma je však predstaviť argumenty, o ktorých si myslí, že sú správne, bez ohľadu na politické záujmy. 
Steven Horwitz je profesor ekonómie na St. Lawrence University v USA. Slovensko navštívil v rámci prednáškového cyklu CEQLS na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a Nadácie Tatra Banky. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite