Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

V mene Slovenskej republiky

.časopis .týždeň doma

Naše súdy vydávajú rozsudky v mene Slovenskej republiky. Slovenská republika, to sme my – jej občania. Čo povedal súd v našom mene v prípade Cervanová? Skúsme sa na to pozrieť a porozmýšľať, či sa má naozaj takto rozhodovať v našom mene.

.na úvod jeden citát z rozsudku Najvyššieho súdu SR z roku 2006 v senáte zloženom z predsedu Š. Michálika a sudcov P. Hatalu a J. Klimenta:
„Vyjadrenia obžalovaných prostredníctvom vybraných médií a redaktorov mohli nepochybne ovplyvňovať verejnosť, a tým aj prípadných svedkov, ktorí mali a mohli byť v tejto trestnej veci vypočutí. Pričom, ako to už bolo skôr uvedené, niektoré zmeny vo svedeckých výpovediach vykonané na hlavnom pojednávaní boli zrejme urobené aj pod vplyvom tejto mediálnej kampane. Je len na úvahu, či takéto konanie, ktoré napomáhali niektoré vybrané médiá, nehraničilo s konaním, ktoré zakladá väzobný dôvod v zmysle § 67 ods. 1 písm. b/ Tr. por. (zák. č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov).“
Toto vrátane čarovného slovíčka „zrejme“ je napísané v rozsudku v prípade únosu, znásilnenia a vraždy. Je len na úvahu, či takéto vyjadrenie senátu Najvyššieho súdu nehraničí s konaním, ktoré je v rozpore s Ústavou SR, oddiel 3., čl. 26, ods. 1. Ale pre istotu sme sa rozhodli – v snahe vyhnúť sa konaniu, ktoré by prípadne zakladalo väzobný dôvod – dať tentoraz slovo len sudcom.

.logika
Na to, aby si človek urobil jasný obraz o prípade Cervanová, netreba v podstate nič iné, ako prečítať 91-stranový rozsudok Krajského súdu z roku 2004.
Tam sa napríklad človek dozvie, že siedmi odsúdení Ľudmilu Cervanovú opakovane znásilnili, čo oni popierajú. Rozsudok obsahuje aj dôkazy predložené patológmi, ktorí vykonali pitvu. Na strane 67 sa píše:
„Na okolnosť stôp po znásilnení na tele poškodenej bol doplnený znalecký posudok MUDr. Porubským a MUDr. Martinom Koklesom, ktorí v doplnku na č.l. 3211 uviedli, že pri podrobnej pitve vonkajších a vnútorných orgánov nezistili, aj vzhľadom na hnilobu tela nebohej, stopy násilia a zistiteľné poškodenia v zmysle podliatin, rán, hlbších odrenín. Toto zistenie však nevylučuje, že na poškodenej nemohla byť vykonaná súlož aj so šiestimi mužmi, pokiaľ by táto súlož nebola sprevádzaná poranením, či už v oblasti genitálií, alebo inde. Záver nevylučuje možnosť opakovanej súlože pred smrťou poškodenej.“
Koniec citátu. Z rozsudku sa nedá dozvedieť, prečo súd nevyhodnotil závery pitvy ako dôkaz v prospech odsúdených. Zdá sa, že si osvojil verziu, podľa ktorej sa medzi násilným únosom a brutálnou vraždou odohralo prekvapujúco ohľaduplné hromadné znásilnenie, ktoré nezanechalo nijaké podliatiny ani hlbšie odreniny. Nebudeme špekulovať o logike takéhoto vyhodnotenia vecných dôkazov, pretože sa naozaj chceme pridržiavať len rozsudku. A ten nám v tejto veci, žiaľ, nedáva nazrieť do myšlienkových pochodov členov senátu.
Tak je to, mimochodom, takmer pri všetkých dôkazoch. Súd napríklad často konštatuje, že z dvoch protichodných výpovedí uveril jednej, ale skoro nikdy nezdôvodňuje, prečo. Dôležitú výnimku, na základe ktorej si môžeme urobiť aspoň hrubú predstavu o argumentačnej sile rozsudku, predstavuje nasledovný citát zo strany 88:
„Za nevierohodné považuje súd výpovede svedkýň Evy Andrášikovej a Aleny Mikovej, ktoré tvrdili, že 9. 7. 1976 vo večerných hodinách boli v spoločnosti Romana Brázdu v reštaurácii v Nitre. Ich tvrdenie je nelogické v tom smere, že vypovedali o pravidelných stretnutiach v reštaurácii, avšak kritického dňa po príchode do reštaurácie ani jedna z nich nemala peniaze, napriek tomu, že vedeli, že pôjdu do reštaurácie.“
Rozsudok, ktorý obsahuje aj takúto lekciu z logiky, vyniesol 20. januára 2004 senát Krajského súdu v Bratislave. Tento senát tvorili predsedkyňa S. Smolová, sudkyňa J. Serbová a prísediaci T. Lukáč, O. Krasňan a O. Tkáč.

.cesta
Pripomeňme, že Krajský súd v Bratislave rozhodol prvý raz v prípade vraždy Ľudmily Cervanovej už v roku 1982. Týmto komunistickým súdom sa tu však nebudeme zaoberať. Najvyšší súd ČSFR v roku 1990 rozhodnutie Krajského súdu zrušil – v odôvodnení poukázal na okolnosť, že Krajský súd neobjasnil dostatočne skutkový stav a neúplnosť dokazovania neodstránil ani odvolací súd, pričom obhajobné tvrdenia boli odmietnuté bez toho, aby ich súd preveril.
Smolovej senát mal odstrániť tieto nedostatky. Na jednom konkrétnom príklade (na jednom z mnohých) sa pokúsime ilustrovať, do akej miery sa mu to podarilo. Znova nechajme hovoriť samotný rozsudok, ktorý na strane 8 konštatuje:
„Samostatne sa Najvyšší súd ČSFR zaoberal potrebou preverovania výpovedí svedkyne Vozárovej (rodenej Zimákovej, v súčasnosti Barcíkovej). Jej rozporné výpovede nariadil overiť okrem výsluchu svedka Pavlíka výsluchmi ďalších účastníkov vodáckeho sústredenia, v spoločnosti ktorých sa mala dňa 9. 7. 1976 zdržiavať, najmä Kataríny Budínskej, Ivany Kustrovej, ktoré je potrebné vypočuť na jej neprítomnosť, prípadne ranný návrat. Pre posúdenie možnosti včasného návratu svedkyne nariadil súd vykonať časový snímok cesty medzi Nitrou a Revištským Podzámčím.“
Poznamenajme, že išlo o preverovanie toho, či je vôbec fyzicky možné, aby bola korunná svedkyňa prítomná pri čine. Išlo o mimoriadne dôležité preverovanie, pretože svedkyňa svoju výpoveď na súde v roku 1982 odvolala a tvrdila, že bola v tom čase niekde úplne inde a má na to desiatky svedkov. K posúdeniu možnosti včasného návratu, nariadenému v roku 1990, konštatuje Smolovej senát na strane 10 svojho rozsudku toto:
„Taktiež nebolo možné urobiť časový snímok cesty svedkyne MUDr. Viery Barcíkovej (rod. Zimákovej, rozvedenej Vozárovej) z Revištského Podzámčia do Nitry, tak ako to nariadil najvyšší súd. Súd zadovážil odborné vyjadrenie Ing. Jána Šedivého Csc., námestníka GR pre dopravné plánovanie a technický rozvoj Slovenskej správy ciest. V odbornom vyjadrení, ktorého doplnkom je aj plánok ciest v čase skutku a dnes, uviedol, že vybudovaním nového úseku cesty v roku 2003 bola prerušená pôvodná cesta I/65 za Novou Baňou, takže v tomto úseku po pôvodnej trase nie je možné prejsť motorovým vozidlom.“
Žiadalo by sa povedať niečo o úplnosti a neúplnosti dokazovania a preverovania obhajobných tvrdení, ale zostaňme pri tom neutrálnom: No comment.

.svedectvo
Keďže súd nedokázal získať časový snímok cesty, bol odkázaný len na svedecké výpovede. Korunná svedkyňa vypovedala v prípravnom konaní 8-krát. Čo hovorila v súvislosti so svojím odvozom z miesta činu (či už skutočného alebo domnelého)? V rozsudku sa o tom na stranách 35-41 dočítame nasledovné.
15.6.1981 vypovedala: „Keď sa vrátili do auta, nemali dievča so sebou a hovorili jej, že sa ostala kúpať. V Nitre ju v meste vyložili z auta a nič jej nehovorili.“
16. 6.1981 to potvrdila: „Pri odchode išlo najprv auto Brázdu, ktoré niekde pri Senci odbočilo na poľnú cestu. Druhé auto pokračovalo smerom na Nitru, potom ich počkali a spoločne došli do Nitry.“
28. 8 1981: „Svedkyňa zmenila svoju výpoveď a uviedla, že predchádzajúce výpovede sú nepravdivé a vymyslené. Sčasti bola k tejto výpovedi donútená. Údaje, ktoré uviedla, mala od príslušníkov, ktorí ju vypočúvali v roku 1980.“
30. 8. 1981: „Svedkyňa uviedla, že svoje predchádzajúce výpovede pri minulej výpovedi zmenila preto, lebo mala obavy z toho, že by sa jej páchatelia mohli pomstiť.“ K svojmu odvozu tentoraz povedala: „Potom nasadli do auta Brázdu, vysadili v Bratislave Andrášika a Čermana, a ona aj s Kocúrom išli do Nitry.“
6. 10.1981: „Svedkyňa sa vyjadrovala k listu, ktorý zaslala vyšetrovateľom a kde uvádzala, že v dňoch 7. 7. až 16. 7. 1976 bola na letnom telovýchovnom sústredení, na splave Hrona z Hronskej Dúbravy do Kamenice, a teda 9. 7. 1976 nebola v Bratislave.“
8. 10. 1981: „Svedkyňa (vo väzbe) uviedla, že po rozložení stanov a oznámení programu na nasledujúci deň sa rozhodla, že pôjde do Bratislavy na diskotéku, nakoľko vedela, že počas prázdnin sa na internáte v Mlynskej doline konajú diskotéky. Nikomu nič nepovedala, vedúceho sa nepýtala.“ K otázke odvozu vypovedala: „Potom išla s Kocúrom do Nitry, kde Kocúr vystúpil a Brázda ju zaviezol do Revištského Podzámčia, ako jej sľúbil. Išla do tábora, kde už bolo svetlo, avšak všetci boli v stanoch a ľahla si do svojho stanu.“
29. 10. 1981 sa svedkyňa (stále vo väzbe) k odvozu z miesta činu respektíve údajného miesta činu nijako nevyjadrila.
12. 11. 1981: „Svedkyňa uviedla, že zo sústredenia do Bratislavy išla autostopom. Späť na sústredenie ju odviezol Brázda.“
23. 8. 1982 (na hlavnom pojednávaní): „Svedkyňa uviedla, že v predmetnej veci nemá čo uviesť, pretože 9. 7. 1976 bola na celkom inom mieste a žiadnej diskotéky ani zábavy sa v Bratislave nezúčastnila. Uviedla, že bola donútená k výpovediam pod psychickým nátlakom a tiež s tým, že pri jednotlivých výsluchoch bola daná do basy na dva a niekedy aj na tri dni. Uviedla, že v čase, keď sa mal skutok stať, bola na vodáckom sústredení.“
Ako sa Smolovej senát vyrovnal s týmito mimoriadne závažnými a navzájom si odporujúcimi výpoveďami? Ako vysvetlil napríklad zdanlivo bezvýznamný, ale veľmi výrazný detail, že odvoz bol pôvodne priamo do Nitry, potom cez Bratislavu do Nitry a potom cez Nitru do Revištského Podzámčia? Prečo by bola svedkyňa pri svojich pozoruhodne presných opisoch v tejto veci taká nepresná? A prečo by vo svojich prvých výpovediach vlastne tajila, že do Bratislavy prišla zo splavu? Skúmal súd, či sa tieto zdanlivo bezvýznamné rozdiely nevyvíjali presne v súlade s tým, ako sa vyvíjala predstava vyšetrovateľov o zločine? Lebo ak áno, významne by to podporilo tvrdenie svedkyne, že bola k svedectvám navádzaná a nútená.
JUDr. Smolová píše vo svojom rozsudku, že na hlavnom pojednávaní 25.11.1992 svedkyňa uviedla, že „pri výsluchoch jej vyšetrovatelia navodili priebeh deja, oboznamovali ju s ostatnými výpoveďami, výpovede jej prehrávali.“ Rovnako píše, že na hlavnom pojednávaní 1.10.2002 svedkyňa uviedla, že „sa jej vyhrážali vyšetrovatelia a aj prokurátor JUDr. Valašík sa jej vyhrážal, že nebude braná ako svedok, ale ako spolupáchateľ?"
Takže ako, skúmal Smolovej senát odvoz svedkyne a mnohé ďalšie, veľmi ťažko pochopiteľné detaily verzie zločinu, ktorú predložila obžaloba? Nie, neskúmal. Na 88. strane rozsudku sa len lakonicky konštatuje:
„Pokiaľ ide o svedkyňu Barcíkovú (Zimákovú-Vozárovú), súd výsluchmi účastníkov vodáckeho sústredenia zistil jej účasť na tomto sústredení. Preukázaná však bola aj okolnosť, že v noci sa prítomnosť v tábore nekontrolovala a svedkyňa mohla tábor opustiť.“
Týmito dvoma vetami vybavil súd kľúčové svedectvo, na ktorom stojí a padá celý prípad. Stalo sa tak 20. januára roku 2004.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite