Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ušami Michala Kaščáka

.časopis .osobnosti

Mám pocit, že éra gitaroviek sa pomaly končí. Bol som na festivale v Anglicku, chodil som medzi niekoľkými scénami. Toľko novodobých Dylanov som ešte nevidel – nosový spev je teraz v móde, najlepšie v kombinácii s jemne plačlivým skučaním.

Mám pocit, že éra gitaroviek sa pomaly končí. Bol som na festivale v Anglicku, chodil som medzi niekoľkými scénami. Toľko novodobých Dylanov som ešte nevidel – nosový spev je teraz v móde, najlepšie v kombinácii s jemne plačlivým skučaním.
V tých tonách hudobných skupín bol ľahko čitateľný obdiv k úspechu Radiohead i rockerov zo sedemdesiatych rokov. Dôležitou súčasťou požiadaviek sú zrkadlá, často v životnej veľkosti. Umelec, ktorý na pódiu vyzerá, že sa práve prebudil z týždňového žúru, rozgajdaný, ušmudlaný a riadne umastený sa v skutočnosti dopravil pár hodín pred koncertom na dobrej limuzíne do zákulisia, kde na svojom ledabolo vyzerajúcom zjave pred zrkadlom ťažko pracoval.
Na Vysokej škole rockerských umení, odbor gitarovka 21.  storočia, sa v skriptách komunikácie s davom dočítate: Vždy po príchode na pódium sa tvárte, že vám je všetko jedno. Povinná prvá veta znie: „How are you?“ Nečakajte odpovede od všetkých účastníkov koncertu, to by ste nestihli ani hrať, nečakajte ani masové odpovede typu fajn, well, bad, zle, ale dobre to znášam, keby bolo lepšie, tak už to nevydržím a podobne. Dav zakričí niečo na spôsob uáááááááá. To je čas na ďalšiu povinnú otázku: „Are you ready?“ Opäť sekundu počkajte na masové uááááááá –  a to je čas na prvé tóny vašej skupiny. Toľko skriptá. Väčšina účinkujúcich na „V festivale“ bola dobrými študentmi – How are you som počul za tie dva dni 27-krát, Are you ready 45 786 krát. Bobov Dylanov hralo 567, hlavné hviezdy Foo Fighters vyčnievali, lebo sa celý čas tvárili nesmierne trpiteľsky a kŕčovito, až mi ich bolo ľúto. Po tomto všetkom som vošiel na najmenšiu scénu, a tam na pódiu poskakovali dve dievčatá, za klávesami hralo také čudné ono (napokon som zistil, že to bol chalan), hudba sa valila, zvuky boli krásne a gitarista sa netváril ako zasnený gitarovkár, ale ako veselý postpunker. Skupina sa volala The Tigerpicks a bola ako živá voda. Tam som pochopil, že je pregitarovkované, tento módny trend už presahuje hranice znesiteľnosti, už majú svoje vlastné verzie Coldplay, Oasis a podobne aj všetky vydavateľstvá. Gitarovky i rock budú žiť ďalej, na výslnie smeruje nový vietor. Verím, že sa máme na čo tešiť. 

.michal Kaščák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite