Uznesenie, schválené väčšinou hlasov CDU/CSU a FDP v nemeckom Bundestagu 10. februára tohto roku, s názvom 60 rokov Charty nemeckých vyhnancov z domovských krajín – vyrovnanie vzťahov, vysiela falošný historicko-politický signál.
Utečenci a vyhnanci na celom svete vrátane nemeckých vyhnancov majú plné právo na našu úctu a miesto v pamäti. Dvadsiaty jún je deň, keď sa každý rok spomína na milióny utečencov na svete, ktorí boli donútení opustiť svoju domovinu. Podľa uznesenia Valného zhromaždenia OSN je to svetový deň migrantov a utečencov.
Načo je potrebné k tomuto dňu pridávať „celonemecký deň pamäti vyhosteným obetiam“? Charta nemeckých vyhnancov z domovských krajín z 5. augusta roku 1950 je pre takéto eventuálne pripomenutie tým najhorším ospravedlnením.
V Charte totiž nie je ani slovo o príčinách vojny, národnosocialistických masových zločinoch, vraždení židov, Poliakov, Sintov a Rómov, ani slovo o sovietskych vojnových zajatcoch a iných prenasledovaných skupinách, ani slovo o generálnom východnom pláne (Generalplan Ost), ktorý predpovedal vyhostenie a ničenie miliónov „slovanských podľudí“ po „konečnom víťazstve“.
Namiesto toho sa nemeckí vyhnanci sami označujú za „najviac skúšaných utrpením tých časov“. Slovo „zmierenie“ sa v Charte nemeckých vyhnancov neobjavuje. Namiesto toho v tomto dokumente absolútne neprijateľným spôsobom vyhlasujú, ako rezignujú na „pomstu a odplatu“, ako keby bolo možné mať na pomstu právo. A za vyhlásením „práva na vlasť“ v roku 1950 bola naďalej požiadavka teritoriálnej revízie povojnových hraníc.
Pre Poliakov, Čechov, Slovákov, bývalých obyvateľov Sovietskeho zväzu, pozostalých po holokauste, ako aj príslušníkov iných národov, ktorí boli napadnutí, vyhnaní alebo zavraždení, nie je Charta dokumentom zmierenia. Zvyšovanie jej významu na legitimovanie nového pamätného dňa protirečí úsiliu všetkých ľudí, ktorí sa v Nemecku aj v zahraničí usilujú o dôstojnú európsku spomienku na vyhostených.
Linde Apel (Hamburg), Klaus J. Bade (Berlín), Boris Barth (Konstanz), Wolfgang Benz (Berlín), Hans-Jürgen Bömelburg (Giessen), Włodzimierz Borodziej (Varšava), Detlef Brandes (Berlín), José Brunner (Tel Aviv), Marie-Janine Calic (Mníchov), Marina Cattaruzza, (Bern), Eckart Conze (Marburg), Christoph Cornelißen (Kiel), Hagen Fleischer (Atény), Norbert Frei (Jena), Christian Gerlach (Bern), Andreas Gestrich (Londýn), Norbert Götz (Štokholm), Constantin Goschler (Bochum), Hannes Grandits (Berlín), Raphael Gross (Frankfurt nad Mohanom), Ingo Haar (Viedeň), Jörg Hackmann (Dublin, Štetín), Hans Henning Hahn (Oldenburg), Isabel Heinemann (Münster), Gerhard Hirschfeld (Württemberg), Jerzy Holzer (Varšava), Konrad Jarausch (Berlín), Kristina Kaiserová (Ústí nad Labem), Doris Kaufmann (Brémy), Christoph Klessmann (Postupim), Volkhard Knigge (Ravensbrück), Jerzy Kochanowski (Varšava), Jürgen Kocka (Berlín), Dušan Kováč (Bratislava), Ilko-Sascha Kowalczuk (Berlín), Helmut König (Aachen), Claudia Kraft (Erfurt), Markus Krzoska (Giessen), Thomas Kühne (Worchester), Birthe Kundrus (Hamburg), Dieter Langewiesche (Tübingen), Simone Lässig, Piotr Madajczyk (Varšava), Gilad Margalit (Haifa), Dirk Moses (Florencia), Gabriel Motzkin (Jeruzalem), John S. Micgiel (New York), Michael G. Müller (Halle-Wittenberg), Jochen Oltmer (Osnabrück), Dieter Pohl (Klagenfurt), Karl Heinrich Pohl (Kiel), Joachim v. Puttkamer (Jena), Cornelia Rauh (Hannover), Krzysztof Ruchniewicz (Wroclaw), Ralf Schäfer (Berlín), Axel Schildt (Hamburg), Ute Schneider (Duisburg-Essen), Klaus Schönhoven, Peter Schöttler (Paríž), Stefanie Schüler-Springorum (Hamburg), Martin Schulze-Wessel (Mníchov), Bo Strath (Helsinki), Holm Sundhaussen (Berlin), Philipp Ther (Viedeň), Jerzy Tomaszewski (Varšava), Stefan Troebst (Lipsko), Oldřich Tůma (Praha), Heidmarie Uhl (Viedeň), Barbara Vogel (Hamburg), Tobias Weger (Oldenburg), Dorothee Wierling (Hamburg), Michael Wildt (Berlin), Heinrich August Winkler (Berlin), Piotr Wróbel (Toronto), Marek Zybura (Vroclav)
Utečenci a vyhnanci na celom svete vrátane nemeckých vyhnancov majú plné právo na našu úctu a miesto v pamäti. Dvadsiaty jún je deň, keď sa každý rok spomína na milióny utečencov na svete, ktorí boli donútení opustiť svoju domovinu. Podľa uznesenia Valného zhromaždenia OSN je to svetový deň migrantov a utečencov.
Načo je potrebné k tomuto dňu pridávať „celonemecký deň pamäti vyhosteným obetiam“? Charta nemeckých vyhnancov z domovských krajín z 5. augusta roku 1950 je pre takéto eventuálne pripomenutie tým najhorším ospravedlnením.
V Charte totiž nie je ani slovo o príčinách vojny, národnosocialistických masových zločinoch, vraždení židov, Poliakov, Sintov a Rómov, ani slovo o sovietskych vojnových zajatcoch a iných prenasledovaných skupinách, ani slovo o generálnom východnom pláne (Generalplan Ost), ktorý predpovedal vyhostenie a ničenie miliónov „slovanských podľudí“ po „konečnom víťazstve“.
Namiesto toho sa nemeckí vyhnanci sami označujú za „najviac skúšaných utrpením tých časov“. Slovo „zmierenie“ sa v Charte nemeckých vyhnancov neobjavuje. Namiesto toho v tomto dokumente absolútne neprijateľným spôsobom vyhlasujú, ako rezignujú na „pomstu a odplatu“, ako keby bolo možné mať na pomstu právo. A za vyhlásením „práva na vlasť“ v roku 1950 bola naďalej požiadavka teritoriálnej revízie povojnových hraníc.
Pre Poliakov, Čechov, Slovákov, bývalých obyvateľov Sovietskeho zväzu, pozostalých po holokauste, ako aj príslušníkov iných národov, ktorí boli napadnutí, vyhnaní alebo zavraždení, nie je Charta dokumentom zmierenia. Zvyšovanie jej významu na legitimovanie nového pamätného dňa protirečí úsiliu všetkých ľudí, ktorí sa v Nemecku aj v zahraničí usilujú o dôstojnú európsku spomienku na vyhostených.
Linde Apel (Hamburg), Klaus J. Bade (Berlín), Boris Barth (Konstanz), Wolfgang Benz (Berlín), Hans-Jürgen Bömelburg (Giessen), Włodzimierz Borodziej (Varšava), Detlef Brandes (Berlín), José Brunner (Tel Aviv), Marie-Janine Calic (Mníchov), Marina Cattaruzza, (Bern), Eckart Conze (Marburg), Christoph Cornelißen (Kiel), Hagen Fleischer (Atény), Norbert Frei (Jena), Christian Gerlach (Bern), Andreas Gestrich (Londýn), Norbert Götz (Štokholm), Constantin Goschler (Bochum), Hannes Grandits (Berlín), Raphael Gross (Frankfurt nad Mohanom), Ingo Haar (Viedeň), Jörg Hackmann (Dublin, Štetín), Hans Henning Hahn (Oldenburg), Isabel Heinemann (Münster), Gerhard Hirschfeld (Württemberg), Jerzy Holzer (Varšava), Konrad Jarausch (Berlín), Kristina Kaiserová (Ústí nad Labem), Doris Kaufmann (Brémy), Christoph Klessmann (Postupim), Volkhard Knigge (Ravensbrück), Jerzy Kochanowski (Varšava), Jürgen Kocka (Berlín), Dušan Kováč (Bratislava), Ilko-Sascha Kowalczuk (Berlín), Helmut König (Aachen), Claudia Kraft (Erfurt), Markus Krzoska (Giessen), Thomas Kühne (Worchester), Birthe Kundrus (Hamburg), Dieter Langewiesche (Tübingen), Simone Lässig, Piotr Madajczyk (Varšava), Gilad Margalit (Haifa), Dirk Moses (Florencia), Gabriel Motzkin (Jeruzalem), John S. Micgiel (New York), Michael G. Müller (Halle-Wittenberg), Jochen Oltmer (Osnabrück), Dieter Pohl (Klagenfurt), Karl Heinrich Pohl (Kiel), Joachim v. Puttkamer (Jena), Cornelia Rauh (Hannover), Krzysztof Ruchniewicz (Wroclaw), Ralf Schäfer (Berlín), Axel Schildt (Hamburg), Ute Schneider (Duisburg-Essen), Klaus Schönhoven, Peter Schöttler (Paríž), Stefanie Schüler-Springorum (Hamburg), Martin Schulze-Wessel (Mníchov), Bo Strath (Helsinki), Holm Sundhaussen (Berlin), Philipp Ther (Viedeň), Jerzy Tomaszewski (Varšava), Stefan Troebst (Lipsko), Oldřich Tůma (Praha), Heidmarie Uhl (Viedeň), Barbara Vogel (Hamburg), Tobias Weger (Oldenburg), Dorothee Wierling (Hamburg), Michael Wildt (Berlin), Heinrich August Winkler (Berlin), Piotr Wróbel (Toronto), Marek Zybura (Vroclav)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.