Určiť jeden zásadný, prelomový album je, samozrejme, ťažká otázka, ale ak by som mala vybrať jednu z množstva sezónnych aj nadčasových záležitostí, ktoré počúvam alebo som počúvala, tak by som vybrala Bílé inferno od Ivy Bittovej a Vladimíra Václaveka z roku 1997. Beriem ten výber vysoko subjektívne. Tento album sa ku mne dostal v období záplav bristolského trip-hopu a pretlaku rôznorodej elektroniky a syntetiky. No a na mňa z neho zrazu dýchlo niečo dôverne známe, zahalené v svojských atmosférach, divných zvukoch a zvlášnych textoch. Mala som vtedy osemnásť rokov a myslela som si, že mám definovaný a vyhradený hudobný vkus. Ivine husličky ma prekvapili – teda, prekvapilo ma najmä to, že sa mi páčili.
Počúvam ten album stále, najmä v zime sa mi pozdáva. Myslím že každý album Ivy Bittovej má v sebe kúsok nadčasovosti. Tie platne majú svojskú poetiku, vlastný, teda pôvodný zdroj tém a zasahujú podvedomé roviny niečím dávno známym a zároveň neznámym.
Mňa ten album ovplyvnil veľmi výrazne v tom, že som si uvedomila dôležitosť pôvodného zdroja. To, že témy sa musia prebudiť vo mne samej, že najdôležitejší pri vzniku nových vecí je vnútorný svet jednotlivca a jeho „emotívne” laboratórium a že nič zaujímavé sa nedá dosiahnuť napodobňovaním.
Ivu Bittovú som neskôr objavovala a spoznávala v rôznych podobách a v spolupráci s rôznymi hudobníkmi. Mám ju rada. Vždy je rovnaká a vždy je trocha iná.
Bety Majerníková alias Bet-Maj Sepja je speváčka, textárka a „frontwoman" kapely Noisecut. Keď nerobí hudbu, tak sa venuje svojej profesii a tou je dizajn a výroba šperkov. Popri tom učí na VŠVU.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.