Spomínam to len preto, že veľa slávnych povedalo veľa múdrostí na tému detí. Ale je pravda, že nikto príliš nepátra po tom, koľko času tieto svetové osobnosti strávili s vlastnými deťmi. Predpokladám, že nebohý Goethe by so mnou súhlasil, že sa pri výchove syna nepretrhol. Bola iná doba. A zanechal nám svoje Utrpenie mladého Werthera aj Fausta. Nepopieram. Mal iné starosti.
Lenže, keby som svoje deti nechal na pokoji, ako vraví, nechal by som ich napospas ľuďom ako Akoš, Rudiger, Lula a Karina. Už len ich mená znejú nebezpečne. Striasa ma, keď si ich predstavím v našej kuchyni. Sú to najbližší priatelia môjho syna a najlepšie kamošky mojej dcéry. A sú na zabitie. Prví dvaja majú osemnásť. Akoš už dostal od rodičov auto, aby mohol naplno šliapnuť na svoju plnoletosť. Odkedy sa tak stalo, horšie spávam. Akoš tvrdí, že závidím, lebo on má mercedes cabrio a ja rodinný van S-max. Rudiger uznáva len fernet, sex a calcheto. A tvrdí, že aj muži majú svoje dni a gate mu pritom padajú pod kolená. To pudlo, čo neviem pochopiť, ako sa s tým dá vôbec chodiť inde ako na záchod, má ultramoderne nízko. Sú takí smiešni a môj syn to nevidí! Lebo má len sedemnásť a hrozne ich oboch uznáva.
Lula je jedináčik a naposledy oslavovala narodeniny v gymnastickej hale plnej atrakcií a detí. Rodičia ju skrátka milujú akosi intenzívnejšie. Bilbordovo. A tak, keď sa blížili ôsme narodeniny mojej dcéry, upadla do depresie:
„Tati? Nie som si istá.“
„V čom, zlatko?“
„Či ma máš aj s mamou dosť rád.“
„Ide o tú detskú oslavu?“
„Lulina mama s tatkom vymysleli na tej party super hry!“
„Cha! To si ešte nezažila, čoho je schopná naša rodina!“
Takto nejako to s priateľmi vašich detí funguje. Vstupujú vám do života, menia vaše priority, predsavzatia a voľný čas. Ako sa dá toto nevšímať? Pri staršom Jurajovi sme detským oslavám úspešne odolávali. Mladšia nás, vďaka krpatej Lule, donútila zorganizovať na záhrade pevnosť Boyard. A Karina nám zasa kompletne preorganizovala víkendy. Nielenže dostala za polročné vysvedčko živého poníka. Namotala Hanu do jazdeckého klubu, a tak sa idem potrhať, aby som stíhal presuny zo školy ku koňom a na hudobnú, pretože manželka to nestíha. A víkendy trávime na výstavách Karininých psov, na dostihoch alebo máme Karinu na noc aspoň doma.
„Môžem ísť na noc k Rudigerovi?“
„Načo? Dávno ti nebolo zle? Vieš, že fernet ti nerobí dobre. Si alergik.“
„Jaska. Si vedľa. Chcem sa len vyspať. A keď je tu tá sprostá Karina, nemôžem.“
Tomu sa hovorí absolútna symbióza súrodencov. S tým sa dá robiť len pár vecí: Zrušiť Karinu alebo nútiť všetkých troch, aby spolu vydržali celú noc alebo dovoliť Jurajovi žúrku u Rudigera. Ani jedna možnosť nie je bez rizika. Pravdu povediac, je tu ešte jedna možnosť. Nedá sa donekonečna odkladať a funguje. Sľúbiť synovi žúrku u nás doma. Rizika sa nezbavíte, ale psích pubertálnych očí áno. Črtala by sa dokonca výzva – prežiť pekný večer OSAMOTE s manželkou. Niekde v prítmí reštaurácie. A potom v hoteli. Dať si spoločnú noc a raňajky. Hmmmm. Šťastie praje pripraveným. Hneď som zarezervoval izbu so zväčšenou posteľou. Stačí umiestniť mladšiu Hanku ku kamoške. Všetko išlo podľa plánu. Obidve deti prekypovali šťastím. A keď sú šťastné ony, sme aj my! Poobede mi však dcéra volá zo školy:
„Príď pre mňa, prosím! Rýchlo! Chcem ísť domov!“ fňukala do mobilu.
1. Odkladajte kúpu mobilu pre vaše dieťa. Ušetríte a budete mať viacej času pre seba.
2. Nikdy sa netešte dopredu na čas, ktorý plánujete stráviť bez detí. Zakríknete to. Na sto percent.
3. Keď vás vaše dieťa potrebuje, treba konať.
Dcéra zabuchla dvere auta, prebodla školu pohľadom a ukázala mi poskladaný lístok.
„Toto dnes kolovalo po triede. Nemám už chuť žiť,“ povedala a hlasno vzdychla.
Na papieriku bolo napísané: KTO NENÁVIDÍ HANU, NECH SA PODPÍŠE! A pod tým ten istý rukopis s podpisom KARINA. Tá malá beštia! A medzi inými menami trónila aj Lula. Otočil som auto do cukrárne. Kúpil nešťastnej Hanke horúcu čokoládu, krémeš a dobošku. Vysvetlil som jej, že tak, ako existujú ľudia, ktorí sa vrhnú do vody hneď, ako ju zbadajú, tak žijú medzi nami podliaci, ktorí sa radi pridávajú k väčšine. A nikto im v tom nezabráni. Iba ak skutočný priateľ. Práve si zamyslene zahryzla do pery, keď do cukrárne vošla manželka. Mala rozpustené vlasy, krásne šaty a v športovej taške zubnú kefku, pastu a nočnú košieľku. Pripravená na dobrodružstvo v našom hoteli. Objednal som jej horúcu čokoládu, krémeš a dvojitú whisky. Vďaka podlej Karine sme nemali kam ísť. U nás bola žúrka, starší syn s Akošom, Rudigerom a nechcem ani vedieť, s kým ešte.
Naložil som obe moje dievčatá do auta a vyrazili sme na cesty. Za mestom unavená Hanka zaspala. Odparkoval som na odľahlom mieste. Opatrne sme dcéru preložili dopredu. Vzadu bola kopa miesta. Mám predsa rodinný van S – max, ktorý ocenia len zrelí muži v najlepšej kondícii. Bolo v ňom neopísateľne! Až som musel vzdať hold majstrovi Goethemu! Ako to vravel? Nechajme naše deti na pokoji. Aspoň raz do týždňa a keď spia.
Autor sa živí písaním.
Lenže, keby som svoje deti nechal na pokoji, ako vraví, nechal by som ich napospas ľuďom ako Akoš, Rudiger, Lula a Karina. Už len ich mená znejú nebezpečne. Striasa ma, keď si ich predstavím v našej kuchyni. Sú to najbližší priatelia môjho syna a najlepšie kamošky mojej dcéry. A sú na zabitie. Prví dvaja majú osemnásť. Akoš už dostal od rodičov auto, aby mohol naplno šliapnuť na svoju plnoletosť. Odkedy sa tak stalo, horšie spávam. Akoš tvrdí, že závidím, lebo on má mercedes cabrio a ja rodinný van S-max. Rudiger uznáva len fernet, sex a calcheto. A tvrdí, že aj muži majú svoje dni a gate mu pritom padajú pod kolená. To pudlo, čo neviem pochopiť, ako sa s tým dá vôbec chodiť inde ako na záchod, má ultramoderne nízko. Sú takí smiešni a môj syn to nevidí! Lebo má len sedemnásť a hrozne ich oboch uznáva.
Lula je jedináčik a naposledy oslavovala narodeniny v gymnastickej hale plnej atrakcií a detí. Rodičia ju skrátka milujú akosi intenzívnejšie. Bilbordovo. A tak, keď sa blížili ôsme narodeniny mojej dcéry, upadla do depresie:
„Tati? Nie som si istá.“
„V čom, zlatko?“
„Či ma máš aj s mamou dosť rád.“
„Ide o tú detskú oslavu?“
„Lulina mama s tatkom vymysleli na tej party super hry!“
„Cha! To si ešte nezažila, čoho je schopná naša rodina!“
Takto nejako to s priateľmi vašich detí funguje. Vstupujú vám do života, menia vaše priority, predsavzatia a voľný čas. Ako sa dá toto nevšímať? Pri staršom Jurajovi sme detským oslavám úspešne odolávali. Mladšia nás, vďaka krpatej Lule, donútila zorganizovať na záhrade pevnosť Boyard. A Karina nám zasa kompletne preorganizovala víkendy. Nielenže dostala za polročné vysvedčko živého poníka. Namotala Hanu do jazdeckého klubu, a tak sa idem potrhať, aby som stíhal presuny zo školy ku koňom a na hudobnú, pretože manželka to nestíha. A víkendy trávime na výstavách Karininých psov, na dostihoch alebo máme Karinu na noc aspoň doma.
„Môžem ísť na noc k Rudigerovi?“
„Načo? Dávno ti nebolo zle? Vieš, že fernet ti nerobí dobre. Si alergik.“
„Jaska. Si vedľa. Chcem sa len vyspať. A keď je tu tá sprostá Karina, nemôžem.“
Tomu sa hovorí absolútna symbióza súrodencov. S tým sa dá robiť len pár vecí: Zrušiť Karinu alebo nútiť všetkých troch, aby spolu vydržali celú noc alebo dovoliť Jurajovi žúrku u Rudigera. Ani jedna možnosť nie je bez rizika. Pravdu povediac, je tu ešte jedna možnosť. Nedá sa donekonečna odkladať a funguje. Sľúbiť synovi žúrku u nás doma. Rizika sa nezbavíte, ale psích pubertálnych očí áno. Črtala by sa dokonca výzva – prežiť pekný večer OSAMOTE s manželkou. Niekde v prítmí reštaurácie. A potom v hoteli. Dať si spoločnú noc a raňajky. Hmmmm. Šťastie praje pripraveným. Hneď som zarezervoval izbu so zväčšenou posteľou. Stačí umiestniť mladšiu Hanku ku kamoške. Všetko išlo podľa plánu. Obidve deti prekypovali šťastím. A keď sú šťastné ony, sme aj my! Poobede mi však dcéra volá zo školy:
„Príď pre mňa, prosím! Rýchlo! Chcem ísť domov!“ fňukala do mobilu.
1. Odkladajte kúpu mobilu pre vaše dieťa. Ušetríte a budete mať viacej času pre seba.
2. Nikdy sa netešte dopredu na čas, ktorý plánujete stráviť bez detí. Zakríknete to. Na sto percent.
3. Keď vás vaše dieťa potrebuje, treba konať.
Dcéra zabuchla dvere auta, prebodla školu pohľadom a ukázala mi poskladaný lístok.
„Toto dnes kolovalo po triede. Nemám už chuť žiť,“ povedala a hlasno vzdychla.
Na papieriku bolo napísané: KTO NENÁVIDÍ HANU, NECH SA PODPÍŠE! A pod tým ten istý rukopis s podpisom KARINA. Tá malá beštia! A medzi inými menami trónila aj Lula. Otočil som auto do cukrárne. Kúpil nešťastnej Hanke horúcu čokoládu, krémeš a dobošku. Vysvetlil som jej, že tak, ako existujú ľudia, ktorí sa vrhnú do vody hneď, ako ju zbadajú, tak žijú medzi nami podliaci, ktorí sa radi pridávajú k väčšine. A nikto im v tom nezabráni. Iba ak skutočný priateľ. Práve si zamyslene zahryzla do pery, keď do cukrárne vošla manželka. Mala rozpustené vlasy, krásne šaty a v športovej taške zubnú kefku, pastu a nočnú košieľku. Pripravená na dobrodružstvo v našom hoteli. Objednal som jej horúcu čokoládu, krémeš a dvojitú whisky. Vďaka podlej Karine sme nemali kam ísť. U nás bola žúrka, starší syn s Akošom, Rudigerom a nechcem ani vedieť, s kým ešte.
Naložil som obe moje dievčatá do auta a vyrazili sme na cesty. Za mestom unavená Hanka zaspala. Odparkoval som na odľahlom mieste. Opatrne sme dcéru preložili dopredu. Vzadu bola kopa miesta. Mám predsa rodinný van S – max, ktorý ocenia len zrelí muži v najlepšej kondícii. Bolo v ňom neopísateľne! Až som musel vzdať hold majstrovi Goethemu! Ako to vravel? Nechajme naše deti na pokoji. Aspoň raz do týždňa a keď spia.
Autor sa živí písaním.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.