A keď sa tieto dve paniky stretnú, krátko po kolapse nastane úžasný moment – ticho a pokoj. Okej. Všetko som nestihla, zmizli mi prachy z účtu, odrbal ma ďalší človek...zastala som a zadívala som sa na Buddhove oči, ktoré na mňa pozerali z obrovitánskej buddhistickej stúpy. A stále som to ja, Dorotka, tu stojím, kukám na Buddhu...a hento všetko je mimo mňa. Ono vlastne, aby sa človek od toho mohol odosobniť, tak to musí prehnať. Intenzívne veci sa ľahšie odkladajú, ako tie ťažko badateľné. Do hrdla mi vstúpila guča a vedela som, že ak sa okamžite neotočím a neprestanem zírať na tie oči, hneď sa rozrevem a tak som sa otočila a pobrala sa k rodičovskému domu. Nastala druhá najťažšia chvíľa týchto dní – rozlúčiť sa s mojou nepálskou rodinou – mamou, otcom, bratom aj sestrou. Prijali ma, prijali ma tak, ako keby ma odmala vypiplali a ja ich zasa opúšťam. Priniesla som zákusok a banány. Tu sa na návšetvu nenosí chľast, ale ovocie a sladkosti. Dali mi čaj a spolu sme boli smutní. Najťažšia chvíľa nastane zajtra, keď sa pôjdem lúčiť so svojimi deťmi. Tak ako ja pred 5 dňami, ani oni netušia, že musím náhle odísť na Slovensko. Myslia si, že tu budem tak ako vždy, do leta. Takto vynechám minimálne 8 narodeninových osláv. To sa mi nikdy neprepečie. Radšej tam rovno zajtra nabehnem s balónmi, aby som si ich uplatila. Vôbec, ale vôbec sa mi nechce preč. Môj čas ešte nenastal a cítim, že to, čo robím, je proti prírode, proti srdcu, proti všetkému, okrem rozumu. Čo už fakt dospievam? Najprv som si skrátila pobyt o mesiac (pôvodne som mala byť do konca mája), kvôli vydaniu mojej knihy. Potom o ďalší, kvôli filmu. A teraz ďalší, kvôli ponuke, ktorá ani nie je istá. Osem mesiacov mimo Nepálu, detí, buddhov a vôní. Osem mesiacov nebudem záchodovú misu umývať mopom. To sa totíž dá len na tureckom záchode a tie už nie sú dnes ani v samotnom Turecku. V Nepále našťastie hej. Osem mesiacov budem dospelá a produktívna a budú sa mi kombinovať paniky. Nepálska mama sa mi vrhla okolo krku, vybozkávala ma a ja som sa pobrala späť k Buddhovým očiam za mojou zázračnou babičkou, ktorá tu sedí, už odkedy som tu bola prvýkrát v 2007, a určite tu sedela aj v minulom živote. Malá zošúverená buddhistická mníška mi dlho požehnáva obrím dreveným ružencom, z rúk jej do mňa preniká obrovská sila a ja sa ju snažím čerpať a čerpať, aby mi vydržala celých osem mesiacov. A ak nevydrží a mne sa zase zmiešajú paniky, urobím ďalšie náhle rozhodnutie a prídem si ju dotankovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.