Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Lady Gýč

.časopis .fenomén

Je to už desať rokov, čo v jednom z parížskych tunelov skonala princezná Diana. Ošiaľ, ktorý vyvolala jej smrť, možno porovnať azda len s posmrtnou glorifikáciou a „svätorečením“ Johna Lennona či Marilyn Monroe. Dojemné, až to bolí.

Je to už desať rokov, čo v jednom z parížskych tunelov skonala princezná Diana. Ošiaľ, ktorý vyvolala jej smrť, možno porovnať azda len s posmrtnou glorifikáciou a „svätorečením“ Johna Lennona či Marilyn Monroe. Dojemné, až to bolí.


Nazvali ju princeznou našich sŕdc a sviecou vo vetre. Bola vyslankyňou dobrej vôle. Kráskou medzi netvormi britskej monarchie. Módnou ikonou. Celebritou najvyššieho rangu. Jednou z hlavných postáv prazvláštneho kultu, ktorého nasledovníci sa radi dojímajú príbehmi cudzích ľudí. Bola tým všetkým sčasti vzhľadom na dobu, v ktorej žila, sčasti aj svojím vlastným pričinením.

.shy Di
Život britskej Popolušky, ako ju rady nazývajú médiá, sa začal celkom obyčajne 1. júla 1961. Ale – podobne ako spomínaná rozprávková postava (pred príchodom macochy jediná dedička veľkých statkov) – ani Diana nebola úplný niktoš. Jej rodičmi boli aristokrati Edward John Spencer a jeho manželka Frances. Keď sa v roku 1969 zväzok rozpadol, Diana spolu so súrodencami ostala v opatere otca. Ten sa po smrti deda Alberta stal ôsmym grófom Spencerom. A tak Diana k titulu Lady prišla.
Deti vyrastali na kráľovských statkoch v Sandringhame a v rodinnom dome v Althorpe. Na dennom poriadku mali spoločenské hry s potomkami kráľovskej rodiny. Diana trávila čas s Charlesovými bratmi Andrewom a Edwardom, Charles neskôr zostával najmä v spoločnosti jej najstaršej sestry Sophie.
Štúdium v Riddlesworth Hall v Norfolku a na West Health Girl’s School v Kente nebolo ničím výnimočné. Od školských lavíc až do smrti sprevádzala Dianu povesť podpriemernej žiačky, ktorá však vynikala empatiou a praktickosťou. V každom prípade jej tieto vlastnosti „navyše“ nepomohli, a tak v roku 1977, po tom, čo nezvládla skúšky, prestúpila na súkromnú dievčenskú školu vo Švajčiarsku. Po návrate do Londýna pracovala ako vychovávateľka a učiteľka v materskej škôlke.
Zatiaľ čo sa Diana venovala deťom, jej budúci manžel princ Charles viedol búrlivý milostný život, prešpikovaný avantúrami so ženami neprijateľnými pre kráľovskú rodinu. Najbúrlivejšie kypela žlč monarchie pri mene Camilla Parker-Bowlesová, pretože dotyčná sa okrem iného honosila statusom vydatej ženy.

.lovkyňa
Keď pohár trpezlivosti pretiekol a Charles mal po tridsiatke, opraty osudu vtedajšieho následníka trónu vzala do rúk kráľovná matka. V Diane Spencerovej našla pre svojho vnuka ideálnu partnerku: modrá krv i oči, príslušnosť k anglikánskej cirkvi, nepoškvrnená minulosť, stelesnená veselosť a ochota tráviť čas na golfe či na rybačke…, to všetko sľubovalo nekonfliktné spolužitie. A Diana, verná menu kráľovnej lovu, získala korisť, o akej sa iným bohyniam či nymfám len sníva.
Snúbenci uzavreli manželstvo 29. júla 1981 v londýnskej Katedrále sv. Pavla. Verejnosť ochotne uverila, že korunný princ sa oženil z lásky. Korunnému princovi sa však nepozdávalo, že odkedy tak učinil, jeho manželka si získava priazeň „poddaných“ aj tam, kde už jeho sily nestačia.
Dianu – napriek jej predsvadobným tvrdeniam – kráľovské zdĺhavé a nudné zábavky nebavili. Pred luxusnými svetlami Kensingtonského paláca, posedeniami pri čaji a kráľovskými záhradami uprednostňovala objektívy fotografov, rozhovory s novinármi a kvety z rúk davu. V sídle, do ktorého sa vydala, podliehala, naopak, neduhom každého druhu: popôrodnou depresiou počnúc, bulímiou končiac.
Napriek všetkému najdôležitejšiu úlohu – zrodenie potomkov – splnila bez problémov a pomerne rýchlo. Súčasný následník trónu princ William Arthur Philip Louise prišiel na svet už 21. júna 1982, jeho brat Harry (Henry Charles Albert David) o dva roky neskôr.

.korisť
V druhej polovici 80. rokov sa vzťah medzi Charlesom a Dianou prudko zhoršil. Povestný intelektuál sa definitívne vrátil do náručia čakajúcej Camilly Parker-Bowlesovej a Diana, žiarliac, a preto verne nasledujúc príklad svojho manžela, vystriedala niekoľkých milencov. Bodyguard Barry Mannakee, ktorý sa v roku 1987 zabil na motorke, armádny dôstojník James Hewitt, obchodník s islamským umením Oliver Hoare...
V roku 1992 partneri zverejnili, že budú žiť oddelene. Siahodlhé rozvodové konanie sa skončilo o štyri roky neskôr rozvodom.
Diana sa neostýchala prepierať špinavú bielizeň kráľovskej rodiny na verejnosti. Popri početných poznámkach na adresu svojej sokyne neváhala pasovať samu seba za obetného baránka. V interview pre BBC v roku 1995 vyhlásila: „Rada by som sa stala kráľovnou ľudských sŕdc (…), nie kráľovnou tejto krajiny.“
Medzičasom ovládla minimálne srdce kardiochirurga pakistanského pôvodu Hasnata Khana. S týmto mužom plánovala budúcnosť plnú humanitárnej pomoci a boja proti nášľapovým mínam v Angole, Zimbabwe či na Balkáne, kvôli nemu dokonca uvažovala o prestúpení na islam. Hasnat Khan však nezvládol život v spoločnosti paparazziov a princeznú z Walesu opustil.

Dianu z veľkej traumy rozchodu liečil syn multimiliardára egyptského pôvodu Dodi Al Fayed. Ten – na rozdiel od svojho predchodcu Khana – svoju čerstvú partnerku pred fotografmi unášal. Telo, zakliesnené v troskách auta, sa však stalo ich posledným a najväčším úlovkom. Samozvaná kráľovná sŕdc zomrela 31. augusta 1997, niekoľko hodín po nehode, na následky odtrhnutia srdca.

.konšpirácia?
V súvislosti s Dianinou smrťou sa, ako to už býva v prípadoch, keď celosvetová celebrita zomrie príliš mladá a za nie príliš jasných okolností, objavilo množstvo konšpiračných teórií. Jednu z nich dodnes živí Dodiho otec Mohammed.
Vyšetrovanie Dianinej smrti najprv prebiehalo v réžii francúzskych policajtov. Podľa ich záverov šofér stratil kontrolu nad autom pre vysokú rýchlosť a prítomnosť alkoholu a liekov v krvi. To však nestačilo a do prípadu sa začiatkom roka 2004 vložili aj Briti pod vedením bývalého veliteľa Scotland Yardu lorda Johna Stevensa. Takmer tri roky, štyri milióny libier a stovky vypočutých svedkov nakoniec preukázali, že princezná zomrela na následky  „normálnej“ autonehody (nezapnuté bezpečnostné pásy a dvojnásobné prekročenie povolenej rýchlosti), že nebola tehotná, zrejme ani zasnúbená a že nešlo o žiadnu konšpiráciu.
Podľa Stevensa by si premyslená vražda vyžadovala detailné naplánovanie, čo bolo vzhľadom  na chaotický priebeh osudného večera vylúčené. Napríklad vodič Henri Paul, údajne neplatený informátor francúzskej tajnej služby, podľa vyšetrovateľa nemohol tušiť, že bude ešte večer povolaný do práce.
Aj napriek starostlivému vyšetrovaniu, na ktoré tlačil, sa Mohammed Al Fayed s jeho výsledkami neuspokojil a ešte dnes možno nájsť na jeho stránke názor, že smrť princeznej a jeho syna bola vraždou, v ktorej má prsty kráľovská rodina. Po skončení vyšetrovania v decembri minulého roka sa pre BBC vyjadril: „Ako môžem niečo také šokujúce pripustiť? Hlboko vnútri viem, že som jediný, kto pozná pravdu.“

.šialenstvo
Oveľa zaujímavejší ako skúmanie, či je za smrťou princeznej konkrétna MI6 alebo skôr všeobecný „establišment,“ je skôr pohľad na situáciu, ktorú jej smrť spôsobila.
Týždeň, ktorý uplynul medzi jej smrťou a pohrebom, bol nabitý emóciami oveľa viac ako napríklad dni po omnoho väčšej tragédii v londýnskom metre v roku 2005: Kensingtonský palác, obložený miliónom kytíc, kráľovná, ktorej veľmi dlho trvalo, kým sa vráti zo škótskeho Balmoralu a dá spustiť vlajku na pol žrde, čerstvý premiér Tony Blair a jeho veta o „princeznej ľudu,“ ktorá naveky zostane v srdciach a spomienkach, komentár v novinách The Guardian, podľa ktorého Diana, „najväčšia sila pre republikánstvo od čias Olivera Cromwella,“ opustila kráľovskú rodinu s tým, že jej zanechala ako darček na rozlúčku jednu obrovskú a krásne zabalenú časovanú bombu a ukázala jej, čím v skutočnosti je – totiž „hlúpym a bezcitným dinosaurom“.
Šialenstvo vyvrcholilo 6. septembra. Pohreb bez problémov zatienil smrť menej „celebritnej“ matky Terezy, ktorá zomrela deň predtým, a bol jedným z najsledovanejších programov všetkých čias – pri televíznych obrazovkách sedelo asi dve a pol miliardy divákov. Tony Blair opäť prednášal – tentoraz z Prvého listu Korinťanom a Elton John zaspieval svoju Candle in the Wind (Svieca vo vetre), ktorá síce vznikla už v roku 1973 na počesť Marilyn Monroe, ale poslúžila aj teraz. (Mimochodom, nosič s touto piesňou sa stal druhým najpredávanejším singlom všetkých čias – hneď po Crosbyho White Christmas).
Citový dopad Dianinej smrti na obyvateľstvo potvrdili aj exaktné čísla. Skupina výskumníkov z Oxfordskej univerzity vyhlásila, že zvýšená miera samovrážd v Anglicku a Walese (v prvých štyroch týždňoch po pohrebe narástli o 17 % a v skupine žien medzi 25 – 44 rokov až o 45 %) súvisel so smrťou celebrity.
Po smrti si prišli na svoje aj výrobcovia a predajcovia porcelánu s portrétom princeznej i britský (ale nielen ten) bulvár, ktorý v duchu najlepších náboženských tradícií urobil z hriešnice sväticu.

.neznesiteľná ľahkosť stotožnenia
Masová spotreba spomienkových predmetov a emócií, spojených s Dianou, dosiahla obrovské rozmery – od rôznych akcií a koncertov po izby venované princezninej pamiatke.
V histórii to nie je nič nové. Sociálni psychológovia tvrdia, že idolizácia úspešných či krásnych ľudí je stará ako ľudstvo samo. Postupne ako svätcov nahrádzali celebrity (dokonca s podobnými vlastnosťami) a s príchodom nových technológií – televízie a internetu – sa však tento jav zintenzívnil. Narástla aj naša potreba verejného prejavovania emócií, čo sa prejavilo napríklad vtedy, keď si smútiaci „ľud“ žiadal vidieť smútiť aj kráľovnú Alžbetu II. Koho v skutočnosti oplakávali davy? Nie Dianu z mäsa a kostí, ale jej idealizovaný portrét, s ktorým sa tak radi stotožňovali. V ľudskej a sympatickej hrdinke sme spoznali a dojali samých seba, rovnako ľudských a sympatických. Práve preto ochotne pestujeme tento obraz ďalej. Pravdivejší či zložitejší by sme v hlavách len ťažko udržali. Ako napísal Kundera: „Dříve, než budeme zapomenuti, budeme proměněni v kýč. Kýč je přestupní stanice mezi bytím a zapomenutím.“

.denisa Doričová, .tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite