Škandál v košických teplárňach, ktorý bol impulzom, potvrdzuje totiž všetky indície, že „model politických nominácií“ nie je bezúčelný, ale plní v „systéme“ závažné funkcie. Ak máte dvoch predsedov predstavenstva v krátkom slede, ktorí sa v kresle de facto ani neotočia, len vyberú absurdné odstupné 90-tisíc (v druhom prípade je „pozastavené“), a zopár platov navyše, tak verzia, že ide o dve ľudské zlyhania, ktoré akosi ušli pozornosti akcionára (FNM) i tých, ktorí do funkcií (v teplárňach i FNM) dosadzovali, je jednoducho neudržateľná. Nepomerne pravdepodobnejšie je, že rotáciou manažérov ako na orloji, ktorú škandál prestrihol, sa cez odstupné vyťahovali (mali vyťahovať) z teplární peniaze, ktoré môžu súvisieť s kdečím, ale najskôr súvisia s volebnou kampaňou.
Paradoxne, je to práve dunenie protikorupčného pochodu koalície a prach, ktorý to ťaženie rozviruje, čo zásadne spochybňuje, že by sa absolútne nehorázne odstupné mohlo udiať bez mlčanlivej asistencie politikov. Kto by sa už odvážil v tejto atmosfére na takú drzú provokáciu, keby necítil krytie, respektíve nebol priamo „poverený“ či už tie peniaze vziať a niekam ďalej odovzdať, alebo si ich – ako odmenu za čosi – ponechať? To vôbec neznamená, že Radičová o týchto Košiciach či trebárs o „emisnom“ riaditeľovi vo Zvolene, ktorého si „osvojila“ SaS (a pod.), musela niečo vopred vedieť. Znamená to iba toľko, že si je vedomá, že vstúpila do prostredia, kde sa naprieč volebnými obdobiami a koalíciami toleruje také nastavenie pravidiel, ktoré je odlievaniu peňazí nadmieru žičlivé. A buď sa tíško zmieri s tým, že ekonomické pozadia strán i vlastné členstvo si pýtajú „svoje“, alebo vytvorí akúsi zmes mediálneho divadla a tlaku na zmenu. To sa udialo, ale predstava, že sa vzoprie mechanizmu, ktorý ju urobil premiérkou, je nezlučiteľná s realitou. Ešte i keby úprimne chcela.
Vykrádanie štátnych podnikov takpovediac hneď „z výkopu“ je súčasťou povolebného vyúčtovania a dá sa zaradiť do tej istej čeľade, ako napríklad viditeľnejšie predávanie poradia (miest) na kandidátkach. Aj preto sú dôležité politické nominácie, a preto sa s nimi 20 rokov tak „úspešne“ bojuje. A preto môže byť zákon, ktorý vláda špeciálne o odstupnom pripravuje, akokoľvek skvelý, ale míňa sa s podstatou veci. Nejde o odstupné. To je len jedna z dier, cez ktoré sa doluje zo zlatej bane, a ak sa uzavrie, otvorí sa ich nových namiesto nej päť.
Privatizácia šiestich teplární (vrátane KE), ktorú práve schválila vláda, je zásadnejší krok k pretínaniu väzieb medzi stranami a ich zadnými dvormi. Slepačí, pretože všetky teplárne dohromady vytvárajú iba parciálny zlomok púšťania žilou verejnému sektoru, ktorý sa rozrastá (nominálne, nie k HDP) omnoho rýchlejšie, než ho občas zmrštia nejaké odpredaje. Treba veriť, že roju zahraničných záujemcov s jasnou firemnou identitou, ktorí sa už rysujú, nebudú robiť v konzorciách partnerov čudné akciovky s cyperským domicilom a zakrytou vlastníckou štruktúrou. Keby náhodou áno, teplárenský príbeh z Košíc je indíciou, kde možno tušiť majiteľov.
Paradoxne, je to práve dunenie protikorupčného pochodu koalície a prach, ktorý to ťaženie rozviruje, čo zásadne spochybňuje, že by sa absolútne nehorázne odstupné mohlo udiať bez mlčanlivej asistencie politikov. Kto by sa už odvážil v tejto atmosfére na takú drzú provokáciu, keby necítil krytie, respektíve nebol priamo „poverený“ či už tie peniaze vziať a niekam ďalej odovzdať, alebo si ich – ako odmenu za čosi – ponechať? To vôbec neznamená, že Radičová o týchto Košiciach či trebárs o „emisnom“ riaditeľovi vo Zvolene, ktorého si „osvojila“ SaS (a pod.), musela niečo vopred vedieť. Znamená to iba toľko, že si je vedomá, že vstúpila do prostredia, kde sa naprieč volebnými obdobiami a koalíciami toleruje také nastavenie pravidiel, ktoré je odlievaniu peňazí nadmieru žičlivé. A buď sa tíško zmieri s tým, že ekonomické pozadia strán i vlastné členstvo si pýtajú „svoje“, alebo vytvorí akúsi zmes mediálneho divadla a tlaku na zmenu. To sa udialo, ale predstava, že sa vzoprie mechanizmu, ktorý ju urobil premiérkou, je nezlučiteľná s realitou. Ešte i keby úprimne chcela.
Vykrádanie štátnych podnikov takpovediac hneď „z výkopu“ je súčasťou povolebného vyúčtovania a dá sa zaradiť do tej istej čeľade, ako napríklad viditeľnejšie predávanie poradia (miest) na kandidátkach. Aj preto sú dôležité politické nominácie, a preto sa s nimi 20 rokov tak „úspešne“ bojuje. A preto môže byť zákon, ktorý vláda špeciálne o odstupnom pripravuje, akokoľvek skvelý, ale míňa sa s podstatou veci. Nejde o odstupné. To je len jedna z dier, cez ktoré sa doluje zo zlatej bane, a ak sa uzavrie, otvorí sa ich nových namiesto nej päť.
Privatizácia šiestich teplární (vrátane KE), ktorú práve schválila vláda, je zásadnejší krok k pretínaniu väzieb medzi stranami a ich zadnými dvormi. Slepačí, pretože všetky teplárne dohromady vytvárajú iba parciálny zlomok púšťania žilou verejnému sektoru, ktorý sa rozrastá (nominálne, nie k HDP) omnoho rýchlejšie, než ho občas zmrštia nejaké odpredaje. Treba veriť, že roju zahraničných záujemcov s jasnou firemnou identitou, ktorí sa už rysujú, nebudú robiť v konzorciách partnerov čudné akciovky s cyperským domicilom a zakrytou vlastníckou štruktúrou. Keby náhodou áno, teplárenský príbeh z Košíc je indíciou, kde možno tušiť majiteľov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.