Majitelia a prevádzkari to berú podobne. Zamyslia sa, kto by ku nim mal chodiť a koľko peňazí by si so sebou mal priniesť. Tomu prispôsobujú svoje podniky – od výzdoby až po rozhodnutie, či jedálny lístok bude rukou napísaná „áštvorka“ v zánovnom euroobale, alebo aristokratická publikácia, decentne zviazaná v kožených doskách.
Len čo otvorím dvere, kam ako džentlmen vchádzam prvý, aby som dámu ochránil pred letiacou fľašou, dávam svoje zmysly plne k dispozícii personálu. A oni sa väčšinou aj snažia. Vezmú si moje chuťové poháriky, aby mi cez ne ukázali, svoje predstavy o jedle, zamestnajú čuch vôňami surovín prekypujúcich čerstvosťou a buketmi nápojov správne šambrovaných, ohúria zrak vkusom svojich architektov aj trpezlivosťou kuchárov, ktorým sa chcelo posúvať mrkvičky, aby lícovali s kusmi sviečkovej, alebo aspoň nebolo všetko okolo okydané, ako keby som to varil ja sám. Z času na čas dôjde aj na hmat, to vtedy keď krehká glazúra veterníka kladie správnu mieru odporu, a po obruse sa dá prejsť dlaňou bez toho, aby som sa poškriabal o zaschnuté zvyšky vypadnuté z tanierov predchádzajúcich hostí. Tým všetkým mi reštaurácia vraví, aby som sa vrátil, aby som pochopil, že takto si to jej majitelia predstavujú, že toto je ich svet a ja sa v ňom budem dobre cítiť, lebo v zážitku mojich zmyslov sa odráža, ako veľmi si dali záležať.
Lenže, peniaze nie sú všetko. A tak, či už prídem do lacnej knajpy, alebo do slušného podniku, väčšinou zistím, že popri energii vydanej na ukojenie štyroch zmyslov sa zabudlo na ten piaty. Zhodou okolností ten jediný, ktorý človek nevie vypnúť. Všetka snaha je zrazu zbytočná, ak vzduchom poletujú nadkritické množstvá zvukového smradu šíriaceho sa z Fun rádia, Expresu alebo podobnej pliagy.
Popri tom, koľko stojí šikovný kuchár, je očividne v množstve slovenských podnikov zásadný problém kúpiť prehrávač, nakŕmiť ho hudbou, ktorá doplní interiér presne tak ako dopĺňajú dizajnové šálky a nechať tú hudbu hrať na rozumnej hlasitosti.
Aj keby tam púšťali niečo, čo práve nemám rád, stále by to bolo lepšie, ako myslieť si, že som prišiel, aby som si pri jedle mohol vypočuť Kulyho, pár blokov reklám a mizernú angličtinu moderátorov.
Len čo otvorím dvere, kam ako džentlmen vchádzam prvý, aby som dámu ochránil pred letiacou fľašou, dávam svoje zmysly plne k dispozícii personálu. A oni sa väčšinou aj snažia. Vezmú si moje chuťové poháriky, aby mi cez ne ukázali, svoje predstavy o jedle, zamestnajú čuch vôňami surovín prekypujúcich čerstvosťou a buketmi nápojov správne šambrovaných, ohúria zrak vkusom svojich architektov aj trpezlivosťou kuchárov, ktorým sa chcelo posúvať mrkvičky, aby lícovali s kusmi sviečkovej, alebo aspoň nebolo všetko okolo okydané, ako keby som to varil ja sám. Z času na čas dôjde aj na hmat, to vtedy keď krehká glazúra veterníka kladie správnu mieru odporu, a po obruse sa dá prejsť dlaňou bez toho, aby som sa poškriabal o zaschnuté zvyšky vypadnuté z tanierov predchádzajúcich hostí. Tým všetkým mi reštaurácia vraví, aby som sa vrátil, aby som pochopil, že takto si to jej majitelia predstavujú, že toto je ich svet a ja sa v ňom budem dobre cítiť, lebo v zážitku mojich zmyslov sa odráža, ako veľmi si dali záležať.
Lenže, peniaze nie sú všetko. A tak, či už prídem do lacnej knajpy, alebo do slušného podniku, väčšinou zistím, že popri energii vydanej na ukojenie štyroch zmyslov sa zabudlo na ten piaty. Zhodou okolností ten jediný, ktorý človek nevie vypnúť. Všetka snaha je zrazu zbytočná, ak vzduchom poletujú nadkritické množstvá zvukového smradu šíriaceho sa z Fun rádia, Expresu alebo podobnej pliagy.
Popri tom, koľko stojí šikovný kuchár, je očividne v množstve slovenských podnikov zásadný problém kúpiť prehrávač, nakŕmiť ho hudbou, ktorá doplní interiér presne tak ako dopĺňajú dizajnové šálky a nechať tú hudbu hrať na rozumnej hlasitosti.
Aj keby tam púšťali niečo, čo práve nemám rád, stále by to bolo lepšie, ako myslieť si, že som prišiel, aby som si pri jedle mohol vypočuť Kulyho, pár blokov reklám a mizernú angličtinu moderátorov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.