Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Štvrtá vlna demokracie

.juraj Marušiak .časopis .klub

Prvá dekáda 21. storočia zažila najmenej tri veľké revolučné vlny. „Farebné revolúcie“ v bývalom ZSSR, nástup ľavicových vlád v Latinskej Amerike.

A napokon súčasnú vlnu revolúcií v arabských štátoch. Kým farebné revolúcie boli prejavom stotožnenia sa so západným modelom liberálnej demokracie, ďalšie dve preň predstavujú výzvu.  Vo všetkých troch prípadoch však ide o odmietnutie oligarchického systému, potláčania ľudských práv, vylúčenia najširších vrstiev z politického rozhodovania, ale aj hlbokých sociálnych rozdielov. Vo všetkých prípadoch občania odmietli skorumpované elity, neschopné garantovať ďalší rozvoj krajiny.
Farebné revolúcie, respektíve pokus o ne v bývalom ZSSR,  vyvolávali otázniky nie pre dôvody, pre ktoré občania vyšli do ulíc, ale kvôli významnej úlohe zahraničnej podpory a prvkom „sociálneho inžinierstva“ pri  ich organizovaní. Bombardovanie Juhoslávie, Guantanámo a napokon napadnutie Iraku a otvorené spochybňovanie princípov elementárnej ľudskosti, ako je  neprípustnosť mučenia, však legitimitu tohto demokratického posolstva spochybnili. Práve príklad blahosklonnej tolerancie diktatúr v Kazachstane, Uzbekistane, v Egypte, ale aj zatváranie očí pred autoritatívnou politikou  gruzínskeho proamerického prezidenta Michaila Saakašviliho len dávali za pravdu tvrdeniam, že pre USA sa demokracia stáva viac otázkou vývozu moci, než  vývozu hodnôt.
Diktatúry v arabských štátoch predstavovali  spojencov Západu. Západ potrebuje v arabskom svete spojencov, ale dlhodobo ich neudrží pomocou „bodákov“ – amerických zbraní alebo permanentného výnimočného stavu, ako napríklad v Alžírsku. Tolerancia masovej chudoby, sociálnej nespravodlivosti a vlád, ktoré sa nikdy neusilovali o mandát od vlastných občanov, spôsobili, že Západ veľmi rýchlo stráca v tomto regióne svoje pozície. Postupný prechod k demokracii, o ktorom hovorí Barack Obama, by bol ideálnym riešením, ale nie teraz, zoči-voči státisícovým demonštráciám. Ak Západ nechce stratiť zvyšky politického kapitálu v arabských štátoch, nemal by sa snažiť predĺžiť tamojším skompromitovaným režimom život ani o minútu. Veď podľa amerického Pew Institute 59 percent egyptských moslimov podporuje demokraciu, čo je oveľa viac ako napríklad v Pakistane. Západ riskuje, že ak výzvu na južnej periférii neprijme, tamojší občania budú omnoho viac náchylní prijať nielen nedemokratické, ale aj protizápadné riešenia. Napokon, podobné procesy sa dejú aj na východnej periférii Európy po zlyhaní „farebných revolúcií“.
Súčasťou demokratických požiadaviek sú aj požiadavky sociálne. Sociálne napätie rastie na periférii Západu, aj vnútri EÚ. Udalosti v Egypte či v Tunisku potvrdzujú, že narastanie sociálnych nerovností nie je možné bez likvidácie alebo obmedzenia demokracie.

Autor je pracovníkom Ústavu politických vied SAV.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite