Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bankrot a triumf Viedne

.peter Šoltés .časopis .klub

Európa sa bojí, že stratí vplyv a kredit, ak by štát eurozóny zbankrotoval. Preto zachraňovala Grécko, Írsko a preto tlačí na Portugalsko. Chyba. Historická lekcia je presne opačná.

Bankrotu sa netreba báť. Dobre načasovaný a urobený bankrot v skutočnosti môže ekonomike pomôcť. Napokon, svedčí o tom aj bankrot Habsburskej monarchie vo februári 1811, presne pred 200 rokmi.
Najmocnejším mužom sveta bol Napoleon. Za pár rokov rozvrátil celú Európu, rozširoval myšlienky francúzskej revolúcie a menil mocenské pomery. Zadlžené krajiny mali problém vzdorovať a viesť s ním a jeho armádou rovnocenný zápas. Viedeň sa navyše obávala domácich revolučných hnutí, či už liberálnych, alebo nacionalistických. Bankrot preto pre korunu predstavoval ohromné riziko. Ale aj príležitosť. Dobre riadený bankrot napokon viedol nielen k vzniku prvej centrálnej banky na našom území, ale aj k nevídanému mocenskému vzostupu ríše.

.nedôvera k novej mene
Rakúsko sa, podobne ako ostatné štáty vedúce vojnu proti Napoleonovi, ocitlo v ťažkej finančnej situácii. Obrovská inflácia viedla k zrúteniu rakúskeho finančného systému a k dvom krátko po sebe nasledujúcim štátnym bankrotom. Tie pripravili množstvo ľudí nielen o ich majetok, ale na dlhý čas i o dôveru v papierové peniaze a do istej miery i v štát.
Korene finančných problémov Podunajskej monarchie siahali hlbšie, do 60. rokov 18. storočia, a súviseli so zavedením papierových peňazí. Prvá emisia takzvaných bankocetlov prebehla v roku 1762, počas sedemročnej vojny s Pruskom o znovupripojenie Sliezska (1756 – 1763). Habsburská monarchia nemala žiadne skúsenosti s tým, ako emisiu peňazí robiť, chýbali predpisy definujúce, čím a akým spôsobom budú papierové peniaze kryté. Aby sa zabránilo narastajúcim kurzovým stratám, bol v roku 1797 stanovený všeobecný nútený kurz, ktorý už predtým existoval pri platbách do a zo štátnej pokladnice. Ľudia na tú neistotu reagovali tým, že svoj majetok ukladali do „tvrdej“ meny, čo viedlo k miznutiu striebra a zlata z obehu.
Počas napoleonských vojen sa v dôsledku masívnych výdavkov na armádu dostávalo do obehu obrovské množstvo ničím nekrytých papierových peňazí. Správcovia štátnej pokladnice si uvedomovali riziká rozvrátených financií a od začiatku storočia predkladali návrhy na devalvovanie hodnoty papierových peňazí. Jedným z najzaujímavejších návrhov, ktorý však ostal iba na papieri, bol ten, aby majitelia bankocetle odniesli na finančný úrad, kde ich mali úradníci rozstrihnúť na polovicu. Hornú by dostal vlastník späť a v budúcnosti mala mať polovičnú hodnotu z nominálnej ceny. Zvyšná časť by ostala finančnému úradu a ako protihodnotu za ňu by mala vyplatiť desať percent z nominálnej ceny v minciach a tri percentá v bankových obligáciách.
Plány ozdraviť štátne financie prostredníctvom šetrenia, zvýšením štátnych príjmov a nárastu podielu krytých peňazí v obehu zmaril opätovný vstup Rakúska do prusko-francúzskej vojny. Tlačiarne chrlili nové peniaze dňom i nocou. Jedinú prestávku mali v čase, keď panovnícky dvor a štátne úrady zo strachu pred blížiacimi sa Napoleonskými vojskami ušli z Viedne do Pešti.
Rakúsko napokon prehralo aj piatu koaličnú vojnu s Francúzskom a v Schönbrunskom mieri sa zaviazalo vyplatiť vojnové kontribúcie vo výške 85 miliónov frankov. Už beztak vysoký dlh štátu sa tým ešte viac nakopil. Za niečo vyše dvadsať rokov, v období 1789 až 1811, sa zdvojnásobil, z 338 na 676 miliónov zlatých. Splácanie dlhu tak zhltlo až 29 percent všetkých príjmov štátnej pokladnice. Posledným pokusom štátu znížiť množstvo papierových peňazí v obehu bolo vydanie patentu z 26. februára 1810. Ten ponúkal možnosť dobrovoľnej výmeny papierových peňazí za zmenkové listy, takzvané šajny, pri kolísavom kurze a s miernou stratou pre ich majiteľov. Tieto šajny mali byť po istom čase zameniteľné za kovové mince a využiteľné pri vyplatení svojich daní. Plán však stroskotal na malom záujme držiteľov peňazí, ktorí nechceli prísť o žiadnu časť ich nominálnej hodnoty.
Viedenský dvor si uvedomoval, že pre vážnosť situácie a zo strachu pred neočakávanými reakciami a hroziacimi nepokojmi nemôže záležitosť riešiť štandardne. V polovici marca 1811 bol zverejnený patent, podpísaný už 20. februára, ktorý znamenal nútené zrealizovanie toho, čo ešte pred rokom malo prebehnúť dobrovoľne a za omnoho výhodnejších podmienok. Patent prezidenta dvorskej komory grófa Walissa nariaďoval, že bankocetle mali ostať v obehu do 31. januára 1812. Do tohto dátumu si ich mohli majitelia vymeniť za zmenkové listy, pričom za ne dostali pätinu ich nominálnej hodnoty a na pätinu sa prepadli i všetky medené mince. Po tomto dátume prestali platiť staré papierové peniaze a do vnútrozemského peňažného obehu sa mala zaviesť nová valuta, tzv. Viedenská mena. Dane, poplatky a iné platby štátu sa mali od 15. marca 1811 platiť podľa nového výmenného kurzu.

.vznik centrálnej banky
Priamy štátny dlh ostal i naďalej v pôvodnej výške, úroky verejných peňažných ústavov sa s okamžitou platnosťou znížili na polovicu. V prípade súkromných dlhov sa postupovalo dvoma spôsobmi. Záväzky, ktoré vznikli pred rokom 1799, sa mali splatiť v novej mene v pôvodnej výške, alebo vyplatiť ich päťnásobok v starých bankovkách. Dlhy urobené po roku 1799 sa mali vyrovnať prepočítané podľa kurzu platného v čase ich vzniku. Vzhľadom na chaos a svojvoľné stanovovanie kurzu to spôsobovalo mnohé spory a ešte viac zvyšovalo nespokojnosť. Keďže patent bol prijatý vo vojnových časoch, štát mal výrazne ľahšiu úlohu s jeho presadením, a to potláčaním prejavov nespokojnosti. Cenzúra a prísny policajný režim sa pričinili o to, že verejnosť prijala tento radikálny krok vlády bez väčšieho odporu.
Odbremenenie štátnej pokladnice, ktoré mal bankrot priniesť, však nemalo očakávaný efekt, tak ako ani ostatné kroky prezidenta dvorskej komory, ktorý strážil peniaze štátu. Stále bol pociťovaný nedostatok peňazí a nepodarilo sa zastaviť ani zdražovanie. Podpísala sa pod to i slabá úroda v predchádzajúcom roku. Rok 1810 bol z hľadiska klímy v celej monarchii veľmi zlý. Vyhliadky na dobrú úrodu sa rozmočili v nestálom, chladnom a daždivom počasí. Merica zrna, ktorá v hornom Uhorsku stála pred menej ako dvoma desaťročiami 1 zlatý, stúpla v roku1810 až na 14 zlatých. V podobnej miere narástla i cena pôdy a priemyselných výrobkov. Plátno, kožu, a mnohé ďalšie tovary a suroviny vôbec nebolo možné zohnať a ak áno, tak za desaťnásobne vyššie ceny ako ešte pred pár rokmi.
V roku 1812 vstúpilo Rakúsko do šiestej koaličnej vojny s Napoleonom a jeho dlhy sa opäť začali nebezpečne šplhať hore. Na zaplatenie svojich výdavkov štát začal opäť vo veľkom tlačiť nekryté peniaze. Podľa Wallisovho patentu z februára 1811 mali byť v obehu papierové peniaze v hodnote 212 miliónov zlatých. K nim sa na financovanie vojny pôvodne plánovalo dotlačiť peniaze v sume 45 miliónov zlatých. Ich množstvo však s rastúcimi výdavkami štátu rýchlo narástlo, takže v lete 1816 po krajinách Rakúskeho cisárstva obiehalo vyše 682 miliónov zlatých v papierovej mene.
Hoci posledná vojna s Napoleonom dopadla pre Rakúsko víťazne, cisár František prežíval dlho očakávaný politický triumf a Viedeň sa na dva roky stala hlavným mestom svetovej politiky, rakúsky peňažný systém opäť kolaboval. Na jeho ozdravenie bolo nevyhnutné stiahnuť veľkú časť peňazí z obehu. Prvého júna 1816 bol vyhlásený ďalší bankrot, presnejšie ďalší patent, ktorý prikazoval z peňažného trhu stiahnuť nekryté obeživo. Tentoraz hodnota viedenskej meny klesla približne na 40 percent pôvodnej.
Dva krátko po sebe nasledujúce štátne bankroty otriasli dôverou ľudí v papierovú menu, ktorá bola v krajinách Habsburského domu v obehu len asi polstoročie. Silneli hlasy volajúce po výmene papierových peňazí za mince a krytiu peňazí zlatom. Priamym dôsledkom oboch kolapsov bolo založenie Rakúskej národnej banky v roku 1816, ktoré malo ochrániť menu krajiny od podobných katastrof a dohliadať nad peňažným systémom. Národná banka dostala monopolné právo na vydávanie peňazí a hospodárstvo rakúskeho štátu bolo opätovne naviazané na kovové peniaze. V najbližších rokoch dve tretiny riadnych príjmov štátnej pokladnice plynuli v kovových peniazoch a tri štvrtiny výdavkov sa mali vyplácať v minciach.
Prekonanie následkov štátneho bankrotu bolo veľmi bolestivé. O to viac, že to bola prvá taká skúsenosť a spoločnosť na ňu bola úplne nepripravená. Mnohé vážené a bohaté rodiny prišli o svoj majetok a prepadli sa doslova na ulicu. Najťažšie ho pocítili ľudia v slobodnom povolaní, závislí od svojho platu a znehodnotených úspor, umelci, učitelia, podobne ako mnoho kňazov a ďalších osôb poberajúcich štátne renty. Ludwigh van Beethoven sa vo svojich listoch často zmieňoval o „zlosti z veľkého množstva stratených peňazí“, dediči Jozefa Haydna prišli prakticky o celý majetok. Prestali vychádzať mnohé noviny a kalendáre a vinou schudobnenia strednej triedy  a nedostatku kapitálu sa prepadol aj knižný trh.
Dobové svedectvá ľudí, ktorí v tejto časti Európy prvýkrát zažili štátny bankrot, svedčia o mentálnych a psychologických dôsledkoch, ktoré táto nová skúsenosť na správanie spoločnosti mala: „Ľudom skonfiškovali plody ich práce a usilovnosti, pomotali význam slov musieť a vlastniť a potvrdili sa svojvoľné zmeny vlastníckych pomerov. Kto svoj majetok zadlžil o jednu pätinu, stal sa žobrákom. Trápenie a ťažkosti bolo cítiť všade, mnohé rodiny to zruinovalo, nikto nebol ochotný požičať.“ Na druhej strane však Rakúsko s cisárom Františkom a kancelárom Metternichom na čele dokázalo niečo, čo vyzeralo ako takmer nemožné. Viedeň dokázala viesť vyčerpávajúce vojny s Napoleonom, a s pomocou Ruska revolučnú trikolóru napokon aj poraziť. Pritom udržala domáce revolučné nálady a  takzvaný Viedenský kongres vytvoril Svätú alianciu, teda zmluvu protinapoleonskej koalície Rakúska, Pruska, Ruska a Anglicka, ktorá na desaťročia garantovala mier v Európe.
Hoci historické prirovnania môžu krívať, lekcia z Viedne pred 200 rokmi znie jednoznačne: bankrot nemusí byť len prekliatie, ale aj príležitosť.

Autor je historik. Pracuje v SAV a prednáša na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite