Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Mám náš nepálsky domček rada, aj keď máme nového nechceného člena rodiny. Prišiel k nám potkan. A prišiel rovno z podzemia. Kúpeľňu máme spojenú so záchodom – sprcha je zabudovaná v stene, nemá hadicu, čo je tak v Ázii všade, a záchod je turecký, ale na takom vyvýšenom stupienku. Sprchujem sa, stojím holá pod ružicou a odrazu vybehne zo záchodu potkan.

Zastaví sa na mise (ak okolie tej diery môžeme nazývať misou) a pozerá na mňa. Ja pozerám na neho a ani nepípnem. Čo keď zakričím, on sa zľakne a hryzne ma a ja dostanem besnotu? Alebo mi začne behať okolo nôh a cupitať svojimi nožičkami po mojich nohách? A tak tam stojím, namydlená, v totálnom „štronze” a nehýbem sa. Potkan si to po chvíli rozmyslí a zalezie, odkiaľ prišiel – do záchodu. „Tak, a to je koniec otvorených dverí na kúpeľni. Odteraz sa bude zatvárať,” vravím Jonnymu, keď vyletím zo sprchy. Najväčšia dilema však nastala, keď som musela na záchod. Ok, čupnem si, ale čo keď zrazu znova vybehne? Však sa mi zahryzne rovno do zadku. Navyše, na tureckom záchode sa musí čupeť iba v jednom smere – chrbtom k diere. A tak si povolím malú revolúciu – čupím u nás na záchode naopak. Aby som pekne videla do záchodovej diery – keby odtiaľ vybehol potkan, ešte sa hádam stihnem rýchlo postaviť. Na tento systém si celkom dobre navyknem a asi dva roky funguje. Potom sa vrátime po lete zo Slovenska, otvoríme dvere na kúpeľni a ovalí nás hrozný hnilobný smrad. Vo vedre s vodou je mŕtvy potkan. Respektíve to, čo z neho za mesiace rozkladu zostalo. Keďže také niečo považujem za vyslovene chlapskú robotu, unikám a zapchávam si všetky hlavové diery uterákom. Jonnyho trikrát napne, ale zvládne to – potkan skončí tam, odkiaľ prišiel – v záchode. Po dvoch mesiacoch zisťujeme, že má bračeka. Zabudli sme zavrieť dvere na kúpeľni a kým sme boli na treku, zjedol jedny topánky, plastovú časť kávovaru a štvoro nohavičiek. Cibule a zemiakov, ktoré boli voľne v kuchyni, sa ani nedotkol. V noci stále hrýzol a nedalo sa spať. A tak sa začala definitívna honba na potkana. Bolo nám jasné, že ani jeden z nás nemá gule ho chladnokrvne zabiť, a tak sme ho len prenasledovali s baterkou smerom k východu z domu, s vidinou, že ujde a už sa nevráti. Chudák, bol z toho úplne vystresovaný, behal hore-dolu, bál sa svetla. A ako už prechádzal dverami a jednou nohou bol v záhrade, odrazu...zomrel na infarkt. Normálne ho, chudáka, porazilo z toho stresu. Prišlo nám smutno, napriek tomu, že sme mu nechceli ublížiť. Už je to tri mesiace, ale ešte stále naňho občas myslím – hajzeľ, zožral šesťtisícové topánky na hory, ale keď si ho predstavím, ako zaskučal v tých dverách na rozlúčku, rozumiem, prečo buddhisti nezabíjajú ani komáre. Veď ono je to vlastne úplne hrozné, zabíjať čokoľvek.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite