Vyštudovaný inžinier, strojár-lodiar, chvíľu robilv BAZ-ke, chvíľu v Slušoviciach, potom všelikde, bol šéfom Mercedesu v Trenčíne, potom ďalšej autopredajne, potom robil dizajn. A zrazu koniec. Stretol na ulici kamaráta zo základnej školy. Ten mu porozprával o svojej firme. A Majo si spomenul na svoj detský sen a onedlho v tej firme robil. Kamionistu. Začiatky mal veľmi vtipné, určite nezabudne na to, ako nakladal päť ton štrku lopatou niekde na priecestí v Žiline, kam sa mu hu podarilo omylom vykydnúť. Netrvalo dlho a Marián si to šinul niekam do Škandinávie, bez svojho ostrieľaného chorého parťáka. Sám, patril mu celý svet. Na jednej pumpe sa v ňom ozvala jeho vášeň pre dizajn a ako sa takpozrel na svoje červené tigrované poťahy, milión samolepiek a plyšákov za čelným sklom, popadla ho kreativita a všetko pekne poodlepoval, povyhadzoval, sandokanovské poťahy odrezal a šup s nimi do koša. Nikdy sa mu jeho kabína tak nepáčila, nikdy nebol taký hrdý na svoju novú prácu. Všetko šlo dobre až do chvíle, kým sa jeho kolega nevrátil z péenky. Zdúpnel, namiesto pekného vyfešákovaného kamióna ako zo strelnice s krásnymi poťahmi, do ktorých si poprdkával tisícekilometrov, ho čakal chladný strojový dokonalý interiér. (Marián mi vzal všetky gény, majúce čokoľvek s autami. Kým ja nerozoznám Mercedes od Margity Žiguli, on vie, o aké auto išlo ajpodľa odpadnutej matice na asfalte, dokáže sa hodiny pozerať na časopis s takým nekonečne nudným obsahom, ako sú fotky áut.) O pár dní už Marián v tej firme nerobil, ako zelenáč pár rokov po štyridsiatke si to rozhádzal u ostrieľaného vlka, a tak kamarát-nekamarát, musel odísť. Teraz zaváža jeden reťazec. Už Ladislav Vodička spieval, že „řidič, ten tvrdej chleba má“. Ale ako chutí, keď si ním plníte svoje detské sny! Však, Majo?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.