Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Poľovačka na lovcov

.časopis .týždeň vo svete

Problematické „dieťa“ medzinárodného spoločenstva zažíva najťažšie chvíle od vojny v roku 1999. Premiér Hashim Thaçi čelí obvineniam z Rady Európy, že je hlavou mafie a že minimálne vedel o údajnom obchodovaní s transplantovanými orgánmi zabitých srbských a iných väzňov. Skutočne?

.najprv dôležitý prológ príbehu. BBC pripomína, že po vojne prechádzal americký novinár Michael Montgomery naprieč zničeným Kosovom, pričom bojovníci Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) mu hovorili, že transportovali srbských a albánskych (tých, ktorých považovali za kolaborantov) väzňov, živých alebo mŕtvych, cez hranicu do Albánska. Tri z jeho siedmich zdrojov uvádzali možnosť obchodovania s orgánmi a identifikovali dom pri meste Burrel v strednom Albánsku, kde sa hrôzy mali odohrávať. Montgomery si však zisteniami nebol istý a odovzdal ich Úradu OSN pre nezvestné osoby a súdne lekárstvo (OMPF) v Kosove.
Vo februári 2004 navštívil spomínaný „žltý dom“ pri Burreli tím vyšetrovateľov Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu z Haagu. Zistil, že sa tam „čosi“ (stopy krvi na dlážke, ampulky od liekov a pod.) mohlo odohrávať – nezaistil však presvedčivé dôkazy. Čo je úplne zásadné, Montgomeryho svedkovia medzičasom zmizli: jedného zabili v zrejme nesúvisiacom prípade, ostatných nemožno nájsť.

.verzia Carly del Ponte
Bývalá hlavná žalobkyňa haagskeho súdu, dnes švajčiarska veľvyslankyňa v Argentíne Carla del Ponte, spočiatku nebola medzi Srbmi, jemne povedané, príliš obľúbená. Autor tohto článku, ktorý Kosovo intenzívne navštevoval v rokoch 1999 až 2008, si spomína, ako mal v srbskej enkláve Osojane domáci na stole knihu „z pera“ Vojislava Šešelja, v Haagu väzneného šéfa Srbskej radikálnej strany. Volala sa príznačne vulgárne – V čeľustiach kurvy del Ponte.
Pohľad v Srbsku sa však zmenil, keď žalobkyňa po odchode z funkcie vydala vo februári 2008 knihu s názvom Poľovačka, ja a vojnoví zločinci (inak, vyšla neskôr aj v srbčine s dôstojným názvom Pani žalobkyňa. Dnes sa môžeme iba domnievať, či ju ťažilo svedomie, alebo išlo o promo na podporu predaja knihy, no del Ponte v spoluautorstve s americkým novinárom Chuckom Sudeticom prvýkrát – šokujúco – zverejnila podozrenia (povedať odhalenia by bolo odvážne) z obchodovania s ľudskými orgánmi. Emotívne píše, že „obetiam chirurgovia zašívali rany po odobratí prvej obličky“, píše aj o „osudoch plných hrôzy pred zabitím, kde väzni trýzniteľov prosili, aby ich okamžite zabili“. Napokon, telá obetí zo „žltého domu“ pri Burreli mali byť zakopávané na neďalekom cintoríne.
Horor nezostal bez medzinárodnej odozvy. Del Ponte však na túto tému z Buenos Aires, žiaľ, mlčí, s odkazom, že ju na to zaväzuje diplomatická služba. „Je zvláštne, že bývalá hlavná žalobkyňa Carla del Ponte zverejňuje knihu o obchode s ľudskými orgánmi, pretože to mohla rovno začať vyšetrovať, kým bola vo funkcii,“ poznamenal nedávno výstižne pre švajčiarsky denník Le Temps peruánsky súdny lekár a bývalý šéf OMPF José Pablo Baraybar. A dodáva, že až 400 vzoriek DNA obetí z Kosova bolo po odobrení haagskym tribunálom zničených v Nemecku – takže Baraybar ich žiadal v roku 2002 na identifikáciu márne. No nielen to. Peruánsky lekár bol spoločne s del Ponte v 12-člennom tíme, ktorý vo februári 2004 navštívil „žltý dom“. Ako spresnil, našli tam fľašky s liekmi, látky na uvoľňovanie svalov, lekárske ihly a dokonca aj jedno zariadenie na transfúziu krvi. „Nevedeli sme si predstaviť, že sedliaci tam pánu Bohu za chrbtom vedia s tým materiálom narábať,“ dodal Baraybar.

.verzia Dicka Martyho
V nadväznosti na šokujúce tvrdenia del Ponte ustanovila Rada Európy v Štrasburgu švajčiarskeho právnika, prokurátora a senátora Dicka Martyho za spravodajcu v tejto veci. Vypracoval správu, ktorú predminulý týždeň Parlamentné zhromaždenie Rady Európy veľkou väčšinou hlasov (169 za, 8 proti, 14 sa zdržalo) prijalo. Ani Marty nie je príliš zhovorčivý, v nedávnom rozsiahlom rozhovore pre server albinfo.ch však uviedol: „Na rozdiel od pani del Ponte spresňujem mnohé aspekty. Nehovorím, že ide o stovky nezákonných transplantácií. Hovorím iba o malom množstve prípadov.“ Bez akýchkoľvek dôkazov, treba dodať.
V každom prípade, 29-stranový dokument, ktorý Marty vypracoval a Rada Európy schválila, môže slúžiť nanajvýš ako základ pre potrebné vyšetrovanie. Pasáže o údajných odoberaniach orgánov zajatcom v Albánsku a ich predaji na transplantácie do zahraničia sa hemžia formuláciami typu „viaceré indikácie potvrdzujú“, prípadne „niektoré konkrétne dôkazy tohto obchodovania existovali na začiatku desaťročia, medzinárodné autority však nepovažovali za nevyhnutné vykonať podrobnejšie dokazovanie, respektíve robili ho neúplne. Martyho správa nedokazuje obchodovanie s orgánmi, je však dôležitým obvinením OSN, NATO, EÚ a ich misií v Kosove z toho, že „uprednostňovali pragmatický politický prístup, potrebu krátkodobej stability za každú cenu“ – v dôsledku čoho ignorovali početné správy spravodajských služieb (najmä americkej, britskej, nemeckej) o tom, že hlavou organizovaného zločinu (najmä s drogami, zbraňami a bielym mäsom) sú miestne politické špičky vrátane šéfa najsilnejšej strany PDK (Demokratická strana Kosova) Hashima Thaçiho. Tieto veci, na rozdiel od údajného obchodovania s orgánmi kdesi v albánskych horách, kde nie sú ani poriadne cesty, nehovoriac o iných podmienkach na také náročné chirurgické zákroky, sú podložené vierohodnejšie.
S Martyho tvrdením, že „nemôže byť jedna spravodlivosť pre víťazov (Albáncov) a iná pre porazených (Srbov)“, možno plne súhlasiť. Takisto s tým, že po konci konfliktu 12. júna 1999, keď Kosovo začali obsadzovať jednotky NATO a srbské sily odchádzali, „kriminálne aktivity profitovali z chaosu v regióne“ – v Kosove dlho vládlo bezprávie, presnejšie rodové a kmeňové právo gerilových veliteľov UÇK. V tomto období chaosu zmizlo najmenej 500 osôb, väčšinou Srbov. Je vysoko pravdepodobné, že časť z nich bola zabitá v Kosove (svedčia o tom doteraz nálezy masových hrobov) a časť vyvezená cez nekontrolovanú hranicu do Albánska, kde ich zadržiavali, neskôr zrejme zabili. Martyho správa spomína, že takéto zariadenia boli identifikované v šiestich lokalitách: Cahan, Kukës, Bicaj, Burrel (Rripa), Drač a najmä Fushë-Krujë. V prípade troch z nich Marty uvádza kľúčovú vec: odhaduje, že 40 osôb, zadržiavaných na týchto miestach po vojne bojovníkmi UÇK, prežilo až do súčasnosti. Kde však sú a prečo ani jeden z nich zatiaľ nevypovedal? Oprávnený strach svedkov z toho, že ich zabijú (prípad smrti dvoch svedkov v haagskom prípade obvinenia kosovského expremiéra a bývalého veliteľa UÇK Ramusha Haradinaja je dostatočne výpovedný), ani kritický postoj k OSN a EÚ za to, že neposkytujú potrebnú ochranu svedkom z Kosova, nie sú dostatočnými odpoveďami na túto kľúčovú otázku.
Aj Martyho správa sa venuje „žltému domu“.
O vyšetrovacej misii ICTY z februára 2004, ktorej sa zúčastnil aj albánsky prokurátor Arben Dulja a neidentifikovaní zahraniční novinári, hovorí nie príliš lichotivo: „Nemožno sa na ňu pozerať ako na čistú forenznú záležitosť podľa všetkých pravidiel.“ Myslí sa tým najmä neodborné zaobchádzanie s možnými dôkazmi transplantácií, ktoré boli napokon aj tak zničené. Martyho správa však uvádza svedectvá najmenej troch zdrojov, ktoré boli „nepochybne fyzicky prítomné“ v kontexte kriminálnych aktivít UÇK v tomto dome, pretože vedeli opísať unikátne detaily nelegálnych aktivít v rokoch 1999 až 2000. V „žltom dome“ mali byť aj ženy z Albánska, Ruska a iných slovanských krajín, sexuálne zneužívané bojovníkmi UÇK, pričom mlčanlivosť dedinčanov mala byť údajne vykúpená dodávkami peňazí, drog a alkoholu.
Čo sa teda dialo na tomto mieste? Martyho zdroje, zatiaľ anonymné, uvádzajú, že zajatcom tu najprv odoberali krv a zisťovali vhodnosť orgánov na transplantáciu, pričom malo ísť najmä o obchod s obličkami odoberanými posmrtne – vzápätí po tom, ako ich zastrelil príslušník UÇK. „Neboli to teda pokročilé chirurgické zákroky, ktoré vyžadujú kontrolované klinické podmienky a rozsiahle používanie anestetík,“ uvádza sa v Martyho správe.

.verzia B92
Zásadné zistenia priniesla k téme v roku 2008 súkromná srbská televízia B92 v štvordielnom cykle investigatívnych reportáží Tajomstvo žltého domu. Išlo o prvú novinársku výpravu zo Srbska do Albánska na všetky miesta, kde boli štyri roky predtým vyšetrovatelia ICTY. V prvom rade zistili, že „žltý dom“ nie je dnes žltý, ale biely. Menej úsmevná je 10-stranová tajná správa o tomto prípade, ktorú v roku 2004 vypracovala Civilná správa OSN v Kosove (UNMIK) a ku ktorej sa novinári B92 dostali, pričom dodnes je nedostupná. Majiteľ domu Abdullah Katuçi nespomína na Carlu del Ponte najlepšie: „Mala by dostať trest, lebo nás s celou 12-člennou rodinou nechala v zime čakať dva dni a dve noci vonku, kým skúmali náš dom. Popierame, že by sa tu za vojny diali také veci, ako píše.“
V knihe del Ponte uvádza, že jedna izba domu bola zariadená ako „príručná chirurgická klinika“ – vyoperované orgány väzňov sa potom vrtuľníkom dopravovali na tiranské letisko, odtiaľ do zahraničia. Toto tvrdenie najnovšie spochybňuje kolega del Ponte a žalobca v procese so Slobodanom Miloševićom, britský právnik Geoffrey Nice. „Myslím si, že Milošević by sa bol dostal k takýmto správam prostredníctvom spravodajských služieb; tie mu poskytovali informácie, ktoré neľútostne využíval na útoky proti svedkom obžaloby. Milošević však nikdy nespomenul nijaké obchodovanie s ľudskými orgánmi,“ uvádza Nice, pričom tvrdenia o odoberaní obličiek obetiam v Albánsku považuje za fantastické rovnako ako správy, že vojnoví zločinci v Bosne a Hercegovine hrali futbal s odťatými ľudskými hlavami, pre ktoré takisto nebolo pevných dôkazov. A dodáva: „Marty nevysvetľuje, prečo by taký drahý proces – treba dostatočne zaplatiť lekárom, aby o tom mlčali, a treba si prenajať helikoptéry – bol lepším nápadom ako napríklad výnosný obchod s pašovaným tabakom, do ktorého sú Čierna Hora a Srbsko, ako i Kosovo už dávno zapojené, alebo obchodovanie s drogami.“
Viaceré tvrdenia del Ponte sú v rozpore s tvrdeniami obyvateľov domu, ako aj albánskeho prokurátora Dulju. Ide najmä o nájdené materiálne stopy a dôkazy: gázu, striekačky, plastové vrecia a prázdne fľaštičky od liekov. Obyvatelia domu reportérom B92 ochotne vysvetlili, že išlo o fľaštičky od penicilínu pre člena rodiny, ktorý sa lieči na reumu. Injekčné striekačky mali používať a následne vyhodiť z okna starší členovia rodiny. Korunu všetkým pochybnostiam nasadili tvrdenia o stopách krvi v dome. „Luminolový sprej odhalil stopy po krvi na dlážke jednej izby, majiteľ nám počas dvoch dní dával rôzne vysvetlenia. Najprv, že jeho žena tu rodila deti, potom že tam zabíjali zvieratá na oslavu moslimských sviatkov. Tretia verzia hovorila aj o pôrodoch aj o zabíjaní zvierat,“ uvádza sa v správe UNMIK-u. Katuçiovci však reportérom B92 opakovane tvrdili, že sú to krvavé stopy po dvoch pôrodoch v rokoch 1990 a 1991.
Luminolom pritom nemožno určiť, či ide o krv ľudskú, alebo živočíšnu. Na to slúžia iné metódy – tie však vyšetrovatelia nepoužili. „Prečo?“ to sa pýta aj Fred Abrahams z organizácie Human Rights Watch. Oliver Stojković z belehradského Ústavu súdneho lekárstva považuje správu UNMIK-u, s ktorou pracoval ICTY, za nedostatočnú: bez očíslovaných strán, bez dátumu a bez podpisu jedného z jej dvoch autorov. „Najväčší problém je, že odborníci nekonštatovali pôvod krvi. Takisto je nezvyčajné, že po zistení krvavých škvŕn na zemi ich nehľadali aj na stenách. Aj keby boli prefarbené, dalo by sa to zistiť. Na stenách by nemohlo ísť o kvapkanie krvi, povedzme, pri pôrode, ale o úder alebo striekanie po prerezaní tepny. Vyšetrovatelia neodobrali od domácich ani biologický materiál na analýzu DNA. Takisto je zvláštne, že nebol skúmaný obsah nájdených striekačiek,“ uzatvára Stojković. Tvrdenia del Ponte a správy UNMIK-u o utajených poľných zariadeniach na severe Albánska považuje v programe televízie B92 za nereálne aj srbský odborník na transplantácie Dragan Milutinović.

.drenická skupina
Zanechajme však „žltý dom“. Kniha Carly del Ponte ani televízia B92 vôbec neanalyzujú, že by stopy údajného obchodovania s orgánmi zabitých väzňov mohli viesť až k premiérovi Hashimovi Thaçimu. S touto tézou prišiel až Dick Marty. „Ak ste podrobne čítali moju správu, tak ste zistili, že som nikdy netvrdil, že Thaçi je priamo zapojený do obchodovania s orgánmi, ale že sú do toho zapojené osoby z jeho blízkeho okruhu,“ povedal vlani v decembri Marty pre server albinfo.ch.
Ako na to senátor prišiel? Jednoducho, prvýkrát vyniesol na „svetlo božie“ správy výzvedných služieb západných krajín a analytikov NATO, ktoré už dlhodobo hovoria o tzv. drenickej skupine UÇK a jej kriminálnom pozadí. Drenica je oblasť v centrálnom Kosove, tradičná bašta albánskeho odporu a miesto vzniku UÇK. Mimochodom, dodnes tam Thaçiho PDK zaznamenáva najväčšie volebné zisky. V dôverných správach agentúry, ktoré sa venujú boju s pašovaním drog najmenej v piatich krajinách, spomínajú Thaçiho a iných členov tzv. drenickej skupiny (Xhavita Halitiho, Kadriho Veseliho, Azema Sylu a Fatmira Limaja) ako tých, čo majú násilnú kontrolu nad obchodom s heroínom a inými drogami. Zároveň Thaçiho spomínajú ako najnebezpečnejšieho z kriminálnych bosov UÇK. Všetkých štyroch okrem neho  súdili, no neodsúdili. „Naše zdroje z prvej ruky hovoria, že títo piati členovia tzv. drenickej skupiny nariadili a v niektorých prípadoch dohliadli na vykonanie popráv, zadržiavanie, bitie a vypočúvanie na viacerých miestach Kosova aj na území Albánska v rokoch 1998 až 2000,“ uvádza v správe Marty.
Držal a drží teda nad Thaçim niekto mocný (Spojené štáty) ochrannú ruku? Tie otázky sa iba ťažko dajú odbiť tým, že ide o konšpirácie či zručnú prosrbskú propagandu. Redakcia .týždňa má k dipozícii 47-stranovú tajnú správu spravodajských služieb, určenú pre USA a KFOR (sily NATO v Kosove), z marca 2004, ktorá analyzuje kľúčovú postavu príbehu, dnes 54-ročného Xhavita Halitiho. Za vojny finančný šéf vo velení UÇK, dnes člen predsedníctva kosovského parlamentu, člen PDK a vlastník mnohých nehnuteľností je charakterizovaný ako „sila stojaca za Hashimom Thaçim, kontrolujúca členov PDK cez finančné zdroje“. Haliti podľa správy nedokončil štúdiá psychológie na univerzite v Prištine, začiatkom 80. rokov emigroval do Švajčiarska, podobne ako neskôr Thaçi. Stal sa z neho multimilionár a spravoval exilový fond Domovina volá. Ten financoval nákup zbraní a iné aktivity pre UÇK. Haliti je podľa správy zaangažovaný do prostitúcie, pašovania zbraní, drog, benzínu – a vrážd. „Thaçi vie, že Haliti vie, že o ňom všetko vie,“ uvádza správa s tým, že „raz príde deň, keď bude Haliti musieť zaplatiť Thaçimu záverečný účet“.

.hashim Thaçi, stačí?
Zhrňme to teda. Hashim Thaçi by dnes rád zažaloval Martyho, nejde to však – chráni ho imunita.
Nepresvedčivé tvrdenia o obchodovaní s orgánmi zabitých väzňov v severnom Albánsku nie sú zatiaľ podložené nijakým dôkazom. Aj keď srbská agentúra Tanjug vydala minulú stredu správu, podľa ktorej UNMIK už v roku 2003 informoval haagsky tribunál o vraždách a obchodovaní s orgánmi: vodcovia UÇK mali údajne zarábať až do 45-tisíc dolárov za orgány odobraté len jednej unesenej osobe. Thaçi však všetky obvinenia rezolútne odmieta a kosovskí vojnoví veteráni iniciovali v prvej polovici januára 2011 na všetkých územiach obývaných Albáncami (okrem Kosova aj v Albánsku, západnom Macedónsku, Čiernej Hore a v Srbsku) petíciu odsudzujúcu správu Dicka Martyho, ktorú podpísalo viac ako 230-tisíc osôb.
Čo je dôležitejšie, medzinárodné spoločenstvo teraz iba ťažko zametie pod koberec tvrdenia o prepojení politických špičiek v Kosove s organizovaným zločinom. Musia byť starostlivo vyšetrené – ale kým? Európska misia v Kosove EULEX nemá mandát vyšetrovať na území Albánska. Veci by mohlo pomôcť, že vyšetrenie najnovšie žiada aj sám Hashim Thaçi a jeho albánsky kolega Sali Berisha. Dick Marty hovorí o tribunále „ ad hoc“ , do úvahy pripadá aj ICTY v Haagu. Ten však v roku 2014 ukončí svoju činnosť, takže sa treba poponáhľať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite