Základná slabosť

Aj keď doterajší priebeh upozorňuje, o koľko vplyvnejšie sú v blízkovýchodnom regióne USA, viniť Európu, že by bola v prípade akejsi pohromy s dodávkami ropy bezradná, sa celkom nedá. Pozadie s Egyptom však opäť zviditeľnilo základnú slabosť EÚ, ktorou je špeciálne v energetike unášanie sa víziami prekračujúcimi desaťročia, pričom proti bezprostredným hrozbám neexistuje žiadny plán. Ak by pritom spoločná energetická politika, po ktorej sa volá,  mala mať reálny obsah i „raison d´etre“, tak je to na prvom mieste obrana proti vonkajším šokom, ktoré prichádzajú z nestabilného sveta.
Nie je jasné, čo si zo Slovenska počať s klasicky európskymi závermi summitu, typu „EÚ by mala byť energeticky prepojenejšia, solidárnejšia, šetrnejšia a viac sebestačná“. To sú vzletné ciele, ani nie nevyhnutne pomýlené, za ktorými - na rozdiel od politiky obnoviteľných zdrojov – však nestojí žiadna lapidárna vôľa ani skutočný záujem. A nestoja tam zväčša  preto, lebo mýtus jednotnej energetickej politiky prepisujú buď regulárne národné záujmy, alebo domnelé národné záujmy či pustý protekcionizmus (tzv. národní šampióni, monopoly).
Viditeľné je to napríklad v  najcitlivejšej oblasti pre Slovensko – plynovej bezpečnosti. Medzi Poľskom a Nemeckom sa nedávno strhol prudký spor okolo výstavby terminálu na skvapalnený plyn, ktorý skúsili Nemci blokovať z európskej úrovne. Údajne pre posúdenie vplyvu na životné prostredie, omnoho bližšie pravde však bude, že poľské Swinoujscie by bolo konkurenciou nemeckému Grieswaldu, vzdialenému pár kilometrov, kde má končiť podmorský Nord Stream. Keby Nemci boli úspešní, znemožnia či skomplikujú jeden alternatívny zdroj, ktorý nemá nič spoločné s Rusmi. A Schröderom v Gazprome, dodajme...
Skrátka a dobre, v prostredí, kde v mene solidarity sa na jednej strane vyžadujú obete, a na druhej porážajú partikulárne záujmy, zrážajú či komplikujú veľké „solidárne“ priority,  otázka pre Slovensko znie, do akej miery je zodpovedné brať vážne ciele a záväzky tejto spoločnej energetickej politiky. Nie je to akademická otázka, ale navýsosť aktuálna. Netreba totiž pripomínať dôvody, prečo je prepojenie plynových sietí, o ktorom sa píše  aj v tej novej deklarácii, špeciálne pre SR vitálna záležitosť. Prepojenie na Poľsko, ktoré by po nedávnej dohode Orbán-Radičová skompletizovalo tzv. severo-južný ťah, viazne akurát na tom, že obe strany očakávajú dotáciu z Bruselu. Bez nej sa nechcú pohnúť a súkromných investorov (zatiaľ) niet, keďže, ako presne vystihol  poľský minister Pawlak, „prepojenie sever-juh je záloha v čase krízy, nie komerčný biznis“. Sformuloval tým bezpečnostno-politický otáznik ani nie až tak svojej vlastnej, ako slovenskej vlády: Uprostred dlhovej krízy, ktorá vysáva zdroje, je možné  spoliehať sa na zjednotenú európsku politiku, ktorá sa vyčerpáva v boji proti počasiu, alebo je čas na preskupenie vlastných priorít?
Tzv. reverzný chod z Česka, ktorý zachraňoval SR v januári 2009, rieši výpadky v horizonte týždňov, respektíve zopár mesiacov, nie dlhšie. Odhliadnuc od Ruska, ktoré je dlhodobo predvídateľné asi ako Egypt, vládu by mohla vyrušiť z pokoja aspoň zlomyseľnosť z maďarských médií: Slováci by mohli byť k tomu občianstvu tolerantnejší, ak už Orbán musí riešiť ich zásobovanie s plynom...