Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hroby, ktoré kričia

.jaroslav Daniška .časopis .klub

Keď Adolf Hitler týždeň pred vypuknutím druhej svetovej vojny informoval svojich generálov o napadnutí Poľska, povedal hroznú vetu.

.kto dnes hovorí o Arménoch? Spýtal sa rečnícky. Odpoveďou bolo ticho a Hitler dosiahol svoje. Lekcia zostáva rovnaká: ak máme čeliť novým tyranom, musíme si pripomínať staré zločiny.

.nič, len requiem
Keď v lete roku 2005 škótsky vedec Steven Sim navštívil Nachidževan, čo je oblasť na južnom Kaukaze po stáročia obývaná Arménmi, momentálne formálne patriaca pod Azerbajdžan, zistil šokujúcu vec. Jedenásť storočí staré náhrobné kamene, ktoré chcel v tomto zabudnutom kúte na hranici s Iránom skúmať, neexistujú. Boli zničené. A Sim bol zatknutý ako arménsky agent.
Šokujúce na tom príbehu je, že hoci zničenie historickej pamiatky a jedného z divov Kaukazu vyvolalo nejaké prejavy solidarity, po piatich rokoch sa nič nezmenilo.  Londýnske Timesy síce čin prirovnali k Talibanu a zničeniu dvoch sôch Buddhu v meste Bamian v Afganistane, Európsky parlament dokonca pred piatimi rokmi prijal rezolúciu, ale to je všetko. Zatiaľ čo v Bamiane pracuje medzinárodný tím, ktorý od roku 2003 obnovuje sochy Buddhu a je financovaný zo západných zdrojov a vojensky chránený najskôr Američanmi a neskôr jednotkami Nového Zélandu, arménsky cintorín v Julfe sa ničoho podobného nedočkal. A na jeho mieste dnes vzdorovito stojí armádna strelnica.     
K jednej zmene predsa len došlo. Ale v opačnom smere. Štáty NATO, a teda aj Slovensko, sa na poslednom summite v Lisabone v novembri minulého roku v spore o Náhorný Karabach pridali na stranu Azerbajdžanu. Severoatlantický pakt uznal v oficiálnom vyhlásení „teritoriálnu integritu, nezávislosť a suverenitu“ Azerbajdžanu, čím sa postavil proti Arméncom.  

.skinheadi v uniformách
Vráťme sa však ku „kačkarom“, ako sa hovorí náhrobným kameňom na cintoríne v Julfe. Francúzsky jezuita Alexander z Rodosu, ktorý oblasť navštívil v roku 1648, napočítal desaťtisíc náhrobných kameňov. Po 250 rokoch sa ich počet znížil na polovicu. Kamene nesmiernej historickej a umeleckej hodnoty sa používali ako stavebný materiál a postupne ničili. Ani perzský šach, ani Stalin, ktorí vyháňali a premiestňovali pôvodné kresťanské obyvateľstvo, pritom cintorínu neuškodili tak ako štátne orgány Azerbajdžanu. V roku 1998 ten archaický cintorín systematicky ničili buldozéry. Do roku 2002 už nestál ani jeden náhrobný kameň. Konečnú prácu vykonali vojaci a neskôr vandali ručne. Na internete možno vidieť viacero fotografii alebo video, ktoré to dokumentujú z iránskej strany hranice. Nikto nebol potrestaný a vláda v Baku dodnes odmieta priznať, že k nejakému ničeniu vôbec došlo.
Prečo sa k téme vracať? Existujú dva dôvody. Tým prvým je nastolenie spravodlivosti. Čin sa stal, vinníci majú svoje mená a pamiatka, z ktorej zlomky by zdobili každé múzeum světa, si našu pozornosť zaslúži. Tým druhým je príležitosť. Azerbajdžan sa správa ako západný spojenec a má na moslimské pomery niektoré západné štandardy. Pre Západ je to strategicky dôležitý partner s relatívne prozápadne naladeným obyvateľstvom. Azerbajdžan sa navyše po dohode s Tureckom stáva dôležitým energetickým partnerom pre juhovýchodnú Európu, s významom aj pre Slovensko. Plynovod Nabucco Kaukaz ešte viac prepojí s Európou a profitovať môžu obidve strany. A práve v tom spočíva príležitosť. Krajiny, ktorú budú obchodovať s Azerbajdžanom, by sa mali pokúsiť chrániť kresťanské pamiatky na území tohto moslimského štátu. Ak je možné rekonštruovať sochy Buddhu proti vôli Talibanu v Afganistane, musí byť možné preskúmať a prípadne zreštaurovať zvyšky cintorína v Julfe. Mapa nepustí a Európania majú na to lepšie predpoklady, ako Američania. Washington sa viac zameriava na Afganistan a jeho prítomnosť na iránskej hranici by vyvolávala zbytočné reakcie. Európske štáty, osobitne tie, ktoré majú dobré vzťahy s Moskvou (Arménsko je ruský spojenec) a nové obchodné vzťahy s Baku, by mohli byť podstatne prospešnejšie. Napokon, v čase keď sú turecko-ruské vzťahy pokojné, je na to ideálny čas. 
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite