Celé sa to začína analýzou organovej hry Jimmyho Smitha: „...dlhé tiché bublanie, a odrazu prenikavý výkrik. Otvoria sa stavidlá, valí sa jedno zvriesknutie za druhým. Divé kliatby, ako keď sa udrieme po prste kladivom". A tak (tak presne a krásne) ďalej. Ide o to, že starý džezový majster človeka najprv svojím grúvom upokojí, aby ho v najnečakanejšej chvíli „prenikavým výkrikom" zaskočil, prekvapil, prebudil. V istom zmysle je v tom hudobnom úvode celkom presne opísaný autorský plán celej knihy. Aj ona buble, vrie a keď to najmenej čakáme, tak zrazu zakričí.
Dej knihy je pomerne jednoduchý: slovenský redaktor (sám seba nazýva Iks Ypsilon, ale to len preto, aby zdôraznil, že jeho meno nie je dôležité) sa ocitol v Rakúsku, aby tu prezentoval slovenskú kultúru. Rozmýšľa pritom nad pomerne absurdným faktom, že pre Rakúšanov vlastne reprezentuje Slováka. „Budem Slovákom. To nie je výčitka, iba konštatovanie," hovorí si a dumá nad tým, čo to vlastne znamená. Thomas Bernhard, jeho „najobľúbenejší neobľúbený spisovateľ" sa nikdy necítil ako súčasť rakúskeho národa. Medzi rodákmi mu bolo priúzko, aby sa trochu nadýchol, potreboval aspoň Nemecko. Nikdy sa necítil súčasťou národného kolektívu, vždy bol sám sebou. Tak aj Iks Ypsilon. O svojom národe nemá ilúzie, rozmýšľa napríklad aj nad tým, prečo by nás, Slovákov, mali mať iné národy rady. „Prečo by to robili? Bezdôvodne nás má rada iba vlastná mama, a keď sa obzerám okolo seba, nijaký dôvod na to, aby Slovákov mal niekto rád, mi neschádza na um." O pár strán neskôr celkom presne konštatuje, že „demokracia je Slovákom osožná ako bezzubému špáradlo. Zvolia si slobodne svoju vrchnosť, a ešte než stihne nastoliť prvé pravidlá, už s ňou začnú vybabrávať."
Aj keď sa to z vyššie uvedených citátov tak môže zdať, Pes na ceste nie je nejakou ironickou, skeptickou esejou o nezmyselnosti nacionalizmu (hoci skepsy a irónie je v knihe neúrekom). Je to majstrovsky napísaný román, ktorý ako ten organ Jimmyho Smitha vrie a bublá, prirodzene kmitá medzi dneškom, zajtrajškom a včerajškom, ako zamyslený turista sa túla alpskými dolinami a passauskými či viedenskými ulicami. Dumajúci redaktor sa prepisuje viacerými vrstvami nepochopenia, neuznania a smútku, k brilantnému sakrazmu ho dovádzajú hlúpučkí a neschopní (alebo naopak: každej podlosti schopní) nacionalkariéristi, ktorí hrdo bránia tú správnu slovenskosť, čo im však nebráni na každom jednom kroku so svojím milovaným štátom vybabrať.
No a ešte je tu Margarethe, jej nepochopiteľné milostné vzplanutie k starnúcemu Iksovi Ypsilonovi, aj so skutočne nečakaným (a neviem, či nie aj zbytočným) existenciálnym výkrikom na konci knihy.
V románe Vlastný životopis zla Pavel Vilikovský s neuveriteľnou presnosťou opísal labyrint zla a strachu, uprostred ktorého sme tu pred pádom komunizmu žili. Pes na ceste opisuje to, v čom žijeme tu a teraz, naše komplexy a bezmocnosti. A pritom je to román, v ktorom je presne namieste každá jedna veta a hĺbku má každá jedna myšlienka.
Cesta, ktorá evidentne odniekiaľ niekam vedie a na nej stratený, zatúlaný pes. Aj sa snaží byť hrdý na to, že je psom, ale nejde mu to. Ako ten Iks Ypsilon, ktorý sa – hoci za to nemôže – stal Slovákom, starým a možno, že aj zamilovaným Slovákom a nevie, čo s tým. Aj najnovšia kniha Pavla Vilikovského je literárnou udalosťou.
Pavel Vilikovský: Pes na ceste, Kalligram, 2010.
Dej knihy je pomerne jednoduchý: slovenský redaktor (sám seba nazýva Iks Ypsilon, ale to len preto, aby zdôraznil, že jeho meno nie je dôležité) sa ocitol v Rakúsku, aby tu prezentoval slovenskú kultúru. Rozmýšľa pritom nad pomerne absurdným faktom, že pre Rakúšanov vlastne reprezentuje Slováka. „Budem Slovákom. To nie je výčitka, iba konštatovanie," hovorí si a dumá nad tým, čo to vlastne znamená. Thomas Bernhard, jeho „najobľúbenejší neobľúbený spisovateľ" sa nikdy necítil ako súčasť rakúskeho národa. Medzi rodákmi mu bolo priúzko, aby sa trochu nadýchol, potreboval aspoň Nemecko. Nikdy sa necítil súčasťou národného kolektívu, vždy bol sám sebou. Tak aj Iks Ypsilon. O svojom národe nemá ilúzie, rozmýšľa napríklad aj nad tým, prečo by nás, Slovákov, mali mať iné národy rady. „Prečo by to robili? Bezdôvodne nás má rada iba vlastná mama, a keď sa obzerám okolo seba, nijaký dôvod na to, aby Slovákov mal niekto rád, mi neschádza na um." O pár strán neskôr celkom presne konštatuje, že „demokracia je Slovákom osožná ako bezzubému špáradlo. Zvolia si slobodne svoju vrchnosť, a ešte než stihne nastoliť prvé pravidlá, už s ňou začnú vybabrávať."
Aj keď sa to z vyššie uvedených citátov tak môže zdať, Pes na ceste nie je nejakou ironickou, skeptickou esejou o nezmyselnosti nacionalizmu (hoci skepsy a irónie je v knihe neúrekom). Je to majstrovsky napísaný román, ktorý ako ten organ Jimmyho Smitha vrie a bublá, prirodzene kmitá medzi dneškom, zajtrajškom a včerajškom, ako zamyslený turista sa túla alpskými dolinami a passauskými či viedenskými ulicami. Dumajúci redaktor sa prepisuje viacerými vrstvami nepochopenia, neuznania a smútku, k brilantnému sakrazmu ho dovádzajú hlúpučkí a neschopní (alebo naopak: každej podlosti schopní) nacionalkariéristi, ktorí hrdo bránia tú správnu slovenskosť, čo im však nebráni na každom jednom kroku so svojím milovaným štátom vybabrať.
No a ešte je tu Margarethe, jej nepochopiteľné milostné vzplanutie k starnúcemu Iksovi Ypsilonovi, aj so skutočne nečakaným (a neviem, či nie aj zbytočným) existenciálnym výkrikom na konci knihy.
V románe Vlastný životopis zla Pavel Vilikovský s neuveriteľnou presnosťou opísal labyrint zla a strachu, uprostred ktorého sme tu pred pádom komunizmu žili. Pes na ceste opisuje to, v čom žijeme tu a teraz, naše komplexy a bezmocnosti. A pritom je to román, v ktorom je presne namieste každá jedna veta a hĺbku má každá jedna myšlienka.
Cesta, ktorá evidentne odniekiaľ niekam vedie a na nej stratený, zatúlaný pes. Aj sa snaží byť hrdý na to, že je psom, ale nejde mu to. Ako ten Iks Ypsilon, ktorý sa – hoci za to nemôže – stal Slovákom, starým a možno, že aj zamilovaným Slovákom a nevie, čo s tým. Aj najnovšia kniha Pavla Vilikovského je literárnou udalosťou.
Pavel Vilikovský: Pes na ceste, Kalligram, 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.