Sú tu totiž faktory – predovšetkým demografické – ktoré naznačujú, že v najbližších piatich rokoch sa politická situácia môže vyostriť, ba získať až revolučný charakter. Pod slovom revolúcia si hneď nepredstavujme barikády a útočiace masy pod červenými (či akýmikoľvek inými) zástavami. Skôr mocné volanie po radikálnej prestavbe aktuálneho politického systému.
Mladá generácia nezažila november ’89 s jeho nádejami, vášňami a sklamaniami. Ich príslušníci budú pravdepodobne na vyjadrenie svojich (generačných) politických postojov hľadať vlastnú autentickú príležitosť. Politický systém, ktorého nedostatky je naša generácia ochotná tolerovať, pretože ho vnímame ako lepší než ten, čo bol, oni tolerovať nemusia. Jeho prednosti považujú za samozrejmosť. A o to viac sa sústredia na jeho nedostatky.
V najbližšom čase bude mať až okolo 70 percent príslušníkov mladej generácie vysokoškolské vzdelanie. Z toho viac než polovica humanitné. Logicky väčšina z nich nenájde uplatnenie takého typu, aby to naplnilo ambície, ktoré si s vysokoškolským štúdiom spájali. Veď uznajte, koľko nových politológov alebo sociológov sa každý rok môže uplatniť v odbore? Budú frustrovaní a náchylní podliehať radikálnejším názorom. Emigrácia nebude účinkovať. Ekonomický pokrok znamená aj to, že už neplatí, že akákoľvek práca kdesi v Rakúsku je hodnotená viac než kvalifikovaná práca na Slovensku. Čerstvo diplomovaného historika či novinára asi neuspokojí predstava, že môže ísť robiť do Írska predavača za 1 300 eur.
Narastať môže aj sociálna frustrácia, ako výsledok petrifikácie spoločenských rozdielov. Pokiaľ súčasné sociálne rozdelenie možno legitimizovať odvolaním sa na to, že bohatí sú bohatí, „lebo sa vedeli šikovne uplatniť a všetci mali rovnakú šancu“, príslušníci nastupujúcej mladej generácie vidia, že mnohí ich rovesníci patria do vyššej triedy s úplne inými životnými perspektívami najmä preto, že bohatými a vplyvnými sú ich rodičia.
K tomu treba prirátať aj predpokladaný politický zápas, ako dôsledok nevyhnutnej obmeny vo vrcholnom politickom establišmente. Väčšina vedúcich politikov sa do vrcholovej politiky dostala okolo roku 1995 a v horizonte spomenutých piatich rokov vzhľadom na vek veľká časť z nich nebude schopná svoje pozície obhájiť. Navyše, nespokojná verejnosť bude volať po nových tvárach aj nových politických stranách. Otázkou zostáva, kto ten nový potenciál využije a na akej protestnej platforme bude „nespokojný dorast“ prípadne mobilizovať. Jedno je však isté: trendy nepustia a tradiční konzervatívci na nich môžu zabudnúť. Napokon, tak ako tradiční socialisti.
Autor je politológ a právnik, pracuje v SAV. Jeho posledná kniha sa nazýva Teória štátu a práva.
Mladá generácia nezažila november ’89 s jeho nádejami, vášňami a sklamaniami. Ich príslušníci budú pravdepodobne na vyjadrenie svojich (generačných) politických postojov hľadať vlastnú autentickú príležitosť. Politický systém, ktorého nedostatky je naša generácia ochotná tolerovať, pretože ho vnímame ako lepší než ten, čo bol, oni tolerovať nemusia. Jeho prednosti považujú za samozrejmosť. A o to viac sa sústredia na jeho nedostatky.
V najbližšom čase bude mať až okolo 70 percent príslušníkov mladej generácie vysokoškolské vzdelanie. Z toho viac než polovica humanitné. Logicky väčšina z nich nenájde uplatnenie takého typu, aby to naplnilo ambície, ktoré si s vysokoškolským štúdiom spájali. Veď uznajte, koľko nových politológov alebo sociológov sa každý rok môže uplatniť v odbore? Budú frustrovaní a náchylní podliehať radikálnejším názorom. Emigrácia nebude účinkovať. Ekonomický pokrok znamená aj to, že už neplatí, že akákoľvek práca kdesi v Rakúsku je hodnotená viac než kvalifikovaná práca na Slovensku. Čerstvo diplomovaného historika či novinára asi neuspokojí predstava, že môže ísť robiť do Írska predavača za 1 300 eur.
Narastať môže aj sociálna frustrácia, ako výsledok petrifikácie spoločenských rozdielov. Pokiaľ súčasné sociálne rozdelenie možno legitimizovať odvolaním sa na to, že bohatí sú bohatí, „lebo sa vedeli šikovne uplatniť a všetci mali rovnakú šancu“, príslušníci nastupujúcej mladej generácie vidia, že mnohí ich rovesníci patria do vyššej triedy s úplne inými životnými perspektívami najmä preto, že bohatými a vplyvnými sú ich rodičia.
K tomu treba prirátať aj predpokladaný politický zápas, ako dôsledok nevyhnutnej obmeny vo vrcholnom politickom establišmente. Väčšina vedúcich politikov sa do vrcholovej politiky dostala okolo roku 1995 a v horizonte spomenutých piatich rokov vzhľadom na vek veľká časť z nich nebude schopná svoje pozície obhájiť. Navyše, nespokojná verejnosť bude volať po nových tvárach aj nových politických stranách. Otázkou zostáva, kto ten nový potenciál využije a na akej protestnej platforme bude „nespokojný dorast“ prípadne mobilizovať. Jedno je však isté: trendy nepustia a tradiční konzervatívci na nich môžu zabudnúť. Napokon, tak ako tradiční socialisti.
Autor je politológ a právnik, pracuje v SAV. Jeho posledná kniha sa nazýva Teória štátu a práva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.