Regulátori sa utrhli z reťaze

Politici na oboch stranách Atlantiku už minulý rok prišli s riešeniami dopadov hospodárskej a finančnej krízy. Ten, kto sa po vlne bailoutov pýtal, odkiaľ vlastne vlády jednotlivých štátov vzali peniaze na vykúpenie bánk z krízy, sa pýtal správne. Vlády stavili do hry svoju reputáciu i dôveryhodnosť. Požičali si na trhu, ktorý kolaboval, a z týchto zdrojov si kúpili nielen dôveru vo finančný systém, imidž záchrancu, ale aj podiel na bankách samotných. V čase poklesu cien aktív a „výpredajov“ sa túžba štátov po vlastníctve ukázala ako dominantná a do úzadia odtlačila nielen opatrnosť, ale aj zdravý rozum. Keďže akumulácia týchto pôžičiek spolu s dlhmi z minulosti viedla k problémom vo verejných financiách, ochota trhu pokračovať v tomto cirkuse sa pomaly vytráca, a naďalej tak hrozí bankrot viacerých krajín. Kríza konkrétnych bánk sa tak zmenila na krízu konkrétnych vlád. Šokovaná eurozóna bola okrem použitia vlastných zdrojov dokonca nútená prijať pomoc z Medzinárodného menového fondu, kým americký finančný systém prakticky naďalej stojí na dôvere Číny a Japonska v solventnosť USA.

Aký je v tejto situácii recept Európy? Všetci za jedného, jeden za všetkých! Redefinícia pravidiel Paktu stability a rastu, ktorý je už tretí rok mŕtvym dokumentom. Vytvorenie nových inštitúcií, systém vzájomných garancií v čase, keď nikto nevie garantovať ani splnenie základných pravidiel dlhodobej udržateľnosti. Pretrepať, nemiešať.  Najmä však viac, viac regulácie a dohľadu!

Recept z USA? Rozdeľuj a panuj! Návrat k predvojnovému Glass-Steagallovmu zákonu. Oddeliť, ak nie rovno dočasne zakázať investičné bankovníctvo. Podpora exportu, zamestnanosti, ale najmä viac, viac regulácie a dohľadu! Už z prípravy oboch receptov je zrejmé, že ani z týchto ingrediencií sa v najbližšom období nič chutné nenavarí. Ako však ďalej? A osladiť či okoreniť? 

Z historického hľadiska je najúčinnejšia taká regulácia, kde aj dotknuté subjekty rozumejú, prečo je potrebná, považujú ju za zmysluplnú a sú pripravené držať sa jej. Politici sú však iného názoru, čo dokazujú aj konkrétnymi krokmi a vyhláseniami o konci obdobia „ultraliberálneho“ a „neregulovaného“ trhu. To všetko napriek tomu, že práve finančný sektor je dlhodobo najregulovanejším sektorom v ekonomike a v počiatkoch vzniku finančných inovácií, ktoré nakoniec viedli k ostatnej kríze, možno prílišnú preregulovanosť identifikovať ako hlavný problém. 

Donedávna bolo možné Európsku úniu vyjadriť finančne predovšetkým prostredníctvom jej rozpočtu, čo ročne predstavuje približne 150 miliárd eur. Okrem tejto sumy sa od roku 2011 na tieto účely môže použiť aj finančné vyjadrenie prijatého Európskeho stabilizačného mechanizmu (takzvaného dočasného eurovalu). Ten súhrnne predstavuje necelý bilión eur vo forme záruk, čiže takmer sedemkrát väčšiu sumu, ako je ročný rozpočet celej Únie. Z hľadiska pomeru k hrubému domácemu produktu Únie predstavuje približne jednu desatinu celkového ročného HDP všetkých členských krajín EÚ, pričom chráni najmä členov eurozóny. Čiže momentálne len 17 z 27 krajín. 

Nad obrovskou sumou by bolo možné privrieť oči. Avšak množstvo nových inštitúcií, ktoré týmto krokom vznikajú a ohromný balík súvisiacich regulácií naopak nútia každého, kto sa touto oblasťou zaoberá, otvárať úžasom oči dokorán. Rok 2011 nám dá odpoveď na otázku, či bude celý systém trvalého eurovalu od roku 2013 financovaný z výnosu takzvanej Tobinovej dane z finančných transakcií, alebo sa nakoniec zvolí úplne iný model financovania. 

Situácia v Európe je stabilizovaná, no naďalej vážna. Ukázal to nielen koncoročný summit EÚ, ale aj udalosť, ktorá mu tesne predchádzala a ktorú prehlušili diskusie o rozpočte EÚ na najbližšie roky. Európska centrálna banka sa rozhodla do konca roku 2012 zdvojnásobiť svoj kapitál až na úroveň takmer 11 miliárd eur, pričom upísaný v plnej výške musel byť už do konca minulého roka. Hoci to nie je v porovnaní s eurovalom závratná suma, táto udalosť dáva tušiť, že aj v roku 2011 musí byť Európa pripravená na hroziace otrasy. Či obstojí, uvidíme. Ak aj áno, bude to nevyhnutne za cenu prehĺbenia integrácie smerom k fiškálnej únií.

Hoci sa to v diskusii o eure často nespomína, samotná Európska únia je úniou menovou. Teda každá krajina, ktorá do EÚ vstupuje, raz euro prijať musí. V čom je však problém? V typickej menovej únii existujú tri piliere. Monetárny, fiškálny a finančný. EÚ stojí len na jednom z nich, ktorým je pilier monetárny, teda ECB. Európsku úniu ako len menovú úniu teda možno označiť aj za fiškálnu a finančnú „dis-úniu“. 

Európa sa momentálne uberá cestou vytvorenia práve tohto chýbajúceho fiškálneho piliera, rovnako ako cestou unifikácie a centralizácie finančného dohľadu i regulácie. Fiškálny pilier bol vždy (aj v teórii) nevyhnutnou podmienkou dlhodobej udržateľnosti menovej únie. Mnohí novodobí euroskeptici, paradoxne, fiškálny pilier odmietajú, hoci euro samotné obhajovali a vítali.

Diskutovať o nových fiškálnych pravidlách pre členské štáty je potrebné. Preč sú časy, keď napríklad Romano Prodi označil všetky rigidné pravidlá za hlúpe. Nemennosť, tvorba a striktné dodržiavanie týchto nových pravidiel bude v roku 2011 zrejme znova módnym hitom. Ukáže sa to asi už počas terajšieho pôsobenia Maďarska na čele EÚ. Ide o predsedajúcu krajinu, ktorá je zatiaľ mimo eurozóny, no sama má problémy s fiškálnou disciplínou. Maďarsko čerpá pomoc MMF a zmieta sa v mnohých vnútorných problémoch.

Vývoj v USA taktiež prináša mnoho otázok, hoci sa tam riešia prevažne odlišné problémy. Výdavky na ozdravenie finančného sektora boli dosiaľ omnoho vyššie ako v Európe.  Avšak s akým výsledkom? Prišlo ešte k väčšej  koncentrácii a vzniku dnešného problému, ktorý bol identifikovaný ako nadmerná veľkosť bánk a príliš komplikovaná štruktúra bankových aktív. Pokrízová trhová dominancia Goldman Sachs a J. P. Morgan Chase je evidentná. Avšak aj im hrozí nebezpečenstvo zo strany regulátorov.

Problém, ktorý pretrváva v roku 2011, je definícia toho, čo regulátor myslí pod pojmom „príliš veľká banka“. Návrhy, týkajúce sa rozdelenia na klasické depozitné a úverové bankovníctvo s odčlenením bankovníctva investičného, sú prakticky iba návratom ku Glass-Steagallovmu zákonu, a teda k situácii po kríze v tridsiatych rokoch 20. storočia. Lenže neprináša konečné riešenie súčasnej situácie s ohľadom na zmenené podmienky na trhu. Hlavným dôvodom je predovšetkým to, že takéto riešenie znamená oslabenie daných bánk z hľadiska konkurencieschopnosti na svetovom finančnom trhu. A to nielen v rámci domácich a európskych konkurentov, ale najmä vo vzťahu k stále rastúcim čínskym a indickými bankám. Pokiaľ sa však regulácia bude uberať týmto smerom nielen v USA, ale aj v EÚ, môžeme byť už v najbližších rokoch svedkami toho, ako sa presunie ťažisko finančného trhu zo západných krajín smerom na východ a juh svetovej mapy. Singapur, Tokio, Hongkong, Šanghaj, Kuala Lumpur či Dubaj veľmi rady privítajú euro-americké banky, unikajúce pred prebujnenou reguláciou či hrozbou ich rozdelenia. Tento scenár síce len kopíruje dlhodobý trend presunu ťažiska výroby a reálnej ekonomiky do východných krajín ako Čína alebo India, no hroziaca preregulovanosť na trhoch západných krajín v najbližších rokoch môže celý proces výrazne urýchliť už tento rok.

Pre finančné inštitúcie je však rok 2011 dôležitý aj z iného dôvodu a tým je ukončenie rokovaní o podobe nových pravidiel, odporúčaní a štandardov, známych pod označením Basel III. Hoci ide o súhrn nezáväzných dokumentov, ktoré majú len odporúčací charakter, banky ich vždy rešpektovali, snažili sa ich implementovať a do veľkej miery sa nimi riadili. Možno kritizovať ich konečnú podobu aj dĺžku ich predpokladanej implementácie do roku 2019. Lenže významným pozitívom týchto pravidiel je najmä to, že ide, takpovediac, o reguláciu zdola. 

Najväčším problémom pre finančné inštitúcie zostáva popasovať sa s množstvom regulácií, ktoré sa na ne budú v roku 2011 hrnúť zo všetkých strán. Aktuálne budú aj otázky, ako vhodne pristupovať k vyhodnocovaniu rizika pri daných aktivitách a tiež ako sa postaviť k výsledkom týchto analýz. Rozhodnutím, ktoré aktivity preferovať a ktoré zanechať sa stanoví aj smer vývoja bankovníctva dobudúcna.

Najväčšou výzvou pre regulátorov a politikov je predovšetkým to, aby našli v roku 2011 vhodnú mieru a rozsah zásahov do finančného systému, už aj tak preregulovaného, ktorý síce riadne zakopol, no z veľkej časti aj preto, že jeho účastníci hrali podľa platných a nevhodných pravidiel. V prípade nesprávneho rozhodnutia, teda pokračovania v nastúpenom trende, sa môže súčasná kríza nielen prehĺbiť, ale o pár rokov aj v plnej miere vrátiť.

Autor je finančný ekonóm.