Naozaj zlyhali?

Mala to byť veľkolepá akcia korunovaná dolapením veľkých rýb narkobiznisu. Ak by vyšla, titulky v novinách by vyzerali celkom inak. 

Slovenskí policajti minulý rok v septembri zachytili informáciu, že medzinárodná zločinecká organizácia chce zo Slovenska do Turecka prepraviť 17 ton anhydridu kyseliny octovej, prekurzora na výrobu heroínu. Bolo tak možné vyrobiť okolo 400 kíl heroínu, čo je mimoriadne množstvo. Len na ilustráciu: Keď britská polícia pred dvaapolrokom zadržala 350 kíl heroínu, tamojšie médiá to označili za jeden z najväčších úlovkov v histórii krajiny. 

Naša polícia tak prišla na stopu obzvlášť nebezpečným zločincom a obchodu, v ktorom ide o desiatky miliónov eur. 

Keďže preprava prekurzora sa mala udiať cez viac ako dva členské štáty EÚ,  požiadali sme o pomoc európsky Eurojust, ktorý v posledných troch rokoch omnoho častejšie než predtým využívajú aj iné štáty na koordinované akcie proti narkomafii. Začiatkom októbra minulého roka Slováci na pôde Eurojustu v Haagu zorganizovali prvé stretnutie za účasti zástupcov siedmich krajín vrátane Turecka. O mesiac neskôr bolo ďalšie stretnutie, na ktorom sa opäť za účasti tureckého zástupcu dolaďovali detaily akcie. Všetky zúčastnené štáty súhlasili s takzvanou kontrolovanou dodávkou – policajné jednotky jednotlivých štátov mali umožniť prepravu 17 ton anhydridu do cieľa v Turecku, aby chytili hlavných organizátorov a odhalili laboratórium, kde sa mala chemikália spracovať.  

Fakt, že polícia nechcela zasiahnuť do deja, aby pátranie nezmarila hneď v zárodku, a preto neinformovala nič netušiaceho šoféra kamiónu, čo v skutočnosti prepravuje, bol v súlade s európskou praxou. Zúčastnené štáty však majú v takýchto prípadoch zvážiť, či je odhalenie mafie možné len touto cestou a či je s prepravou tovaru spojené prijateľné riziko pre vodiča a okolie. Veľká slovenská akcia dostala na pôde Eurojustu zelenú. 

Dňa 10. decembra tak kamión vyrazil na cestu, pričom pri prekonaní každého hraničného priechodu za jeho bezpečnosť preberali zodpovednosť úrady transportnej krajiny (teda Maďarska, Rumunska a Bulharska). Pri takýchto akciách sú vždy v blízkosti kamióna policajti – preto je napokon reč o kontrolovanej dodávke – pripravení v nevyhnutnom prípade zasiahnuť. Samozrejme, nechodia okolo kamióna so sirénami, ale sú v prestrojení ako civilisti. Všetko najskôr prebiehalo podľa plánu, až kým kamión nedorazil do Turecka. Tu sa zrazu celá akcia zadrhla – Turci odmietli precliť tovar a tamojší styčný dôstojník, zodpovedný za priebeh akcie, prestal komunikovať. Po dvanástich dňoch turecká polícia českého kamiónistu zatkla, štyri dni držala vo väzbe, a napokon ho vyhostila z krajiny. Dodnes nepodalo Turecko žiadne dôveryhodné vysvetlenie, pričom prípadu sa vôbec nevenujú ani tamojšie médiá. 

Výsledkom celého úsilia tak bolo len zatknutie dvoch spoluorganizátorov na Slovensku, Turci však zhatili odhalenie najväčších rýb. Ostáva iba priestor na špekulácie o tom, či Turci akciu zbabrali len preto, že ich jednotlivé zložky nezvládli vzájomnú komunikáciu, alebo išlo o úmyselnú sabotáž.

Samozrejme, možno sa pýtať, či naše úrady v nešťastnom tureckom finále nemohli urobiť viac: naozaj stačili v polovici decembra len pokusy o kontaktovanie tureckej polície, nemali naši ministri zahraničia či vnútra už priamo kontaktovať svojich partnerov?

Kritika, ktorá odznela z niektorých slovenských médií, však pôsobila naivne. Komentátori denníka SME polícii a prokuratúre vyčítali, že vodič nebol vopred informovaný o prepravovanom materiáli. Denník Pravda napísal (nie však v komentári, ale priamo v spravodajskom článku), že polícia zlyhala a otriasa ňou ďalší škandál, pretože kamiónistu bez jeho vedomia „použili ako volavku“. Ešte pozoruhodnejšia je výčitka Pravdy, že naša polícia sa lepšie nepostarala o bezpečnosť vodiča, ale počas prepravy sa „spoľahla iba na policajné zložky v krajinách, ktorými kamión prechádzal“. Na aké iné zložky sa mala polícia spoľahnúť? 

Pre novinárov je teda zrejme sama osebe škandálom každá podobná kontrolovaná dodávka, ku ktorej štandardne pristupujú aj iné európske štáty. 

Ak zabsolutizujeme osobné rozpoloženie šoféra, ktorý by bol celkom pochopiteľne na políciu nahnevaný aj v prípade dobre zvládnutej akcie, žiadny policajný záťah tohto typu proti narkomafii by už nikdy nemohol prebehnúť. 

Kľúč je preto v otázke, či riziko, ktoré zúčastnené štáty, teda nielen naša polícia, podstúpili, bolo „prijateľné“ alebo „obrovské“. Danielovi Lipšicovi a Jaroslavovi Spišiakovi sa na základe toho mála známych skutočností nedá vyčítať, že ho vyhodnotili ako prijateľné. Pretože fakt, že obrovským rizikom pre šoféra sa neskôr stane správanie tureckých úradov, by s úplnou sebaistotou dokázali na začiatku odhadnúť jedine slovenskí novinári.