Haitskí démoni

Vyberte si, čo len chcete. Trestajúci Boh, zlá karma, sprisahanie démonov. Možno použiť aj expresívne slovo prekliatie. Rozumné vysvetlenia koncentrácie pohrôm, ktoré „ktosi“ zoslal na túto 9,5-miliónovú karibskú krajinu, prvú černošskú republiku na svete, čo sa pred dvesto rokmi zbavila otroctva, však nemáme. Haitská spisovateľka Emmelie Prophete hovorí, že takmer každý tu sníva o nejakom „inde“, kde človeka nestojí nadľudskú námahu urobiť zo svojej krajiny životaschopný štátny útvar.  Pretože ten dnešný je zločinecký. Ako upír vo voodoo vyciciava svojich ľudí. Jediné rozumné, čo môže generácie Haiťanov napadnúť, je odtiaľ utiecť. Kamkoľvek. 

„Vezmite ma odtiaľto, prosím,“ úpenlivo ma začiatkom februára, tri týždne po zemetrasení, žiadal slušne vyzerajúci tínedžer v slume Cité Soleil, kde ľudia žijú v chatrčiach postavených na odpadkoch. Na jeho výraz tváre nezabudnem. 

Polovica Haiťanov je negramotných, štyria z piatich absolventov stredných škôl emigrujú do Spojených štátov. Do metropoly Port-au-Prince sa za posledných dvadsať rokov každý rok prisťahovalo viac ako stotisíc ľudí z iných častí krajiny. Na štvorcovom kilometri tu žilo pred zemetrasením dvadsaťpäťtisíc ľudí. A práve na západnej periférii mesta bolo jeho epicentrum. Dňa 12. januára 2010 o 16:52 miestneho času. Školy, kde sa učí na dve zmeny, boli plné detí, obchody plné nakupujúcich, ulice plné áut. V priebehu okamihov zahynulo asi 230-tisíc ľudí, nikto to nikdy presne nespočíta. Asi.

A po roku? Dôverne to tu spoznávam. Prezidentský palác, arcibiskupská katedrála, ministerstvá: všetko je v rovnakých ruinách. Uvádza sa, že odprataná je asi osmina trosiek.

Opravené, alebo nanovo postavené nie je takmer nič. Aspoň na prvý pohľad. Jeden a pol milióna ľudí žije naďalej v stanových táboroch, štyri milióny sú odkázané na potravinovú pomoc. Veľkí darcovia koncom marca v New Yorku sľúbili na obnovu Haiti desať miliárd dolárov. Z tejto sumy sem doputovalo iba pár percent. Pôsobia tu stovky, možno tisíce humanitárnych organizácií, najmä vinou skorumpovanej a dezorganizovanej vlády sú však efekty takmer nebadateľné. Ak pravda, nepočítame za hlavný efekt to, že Haiťania ten rok vôbec prežili, majú v táboroch čo jesť a kde sa uchýliť na noc. Dokedy to však môže fungovať takto? Čo tu znamená „dočasne“? Haitskí úradníci si urobili z medzinárodnej pomoci zlatú baňu. Tak napríklad sanitky švajčiarskeho Červeného kríža od januára trčia na colnici, odkiaľ ich nevedia dostať bez úplatkov, ktoré z princípu odmietajú zaplatiť. Americkej organizácii All Hands Volunteers trvalo pár mesiacov, kým z colnice vydolovali malé bagre na odpratávanie trosiek. 

 „Sme doma,“ vravím s úľavou kolegyni z Človeka v ohrození Marcele Ondekovej, keď vystupujeme z lietadla. Namosúrených amerických imigračných úradníkov na Miami, ktorí nás v noci štyri hodiny držali a prevracali zo strany na stranu naše afganské a pakistanské víza, vystriedal „uvítací dixieland“ – haitskí muzikanti so širokým úsmevom. Hrajú cestujúcim pekne zvesela, až sa vlnia ich červené tričká s logom mobilného operátora Digicel. Iba ten klobúk na doláre, ktorý stojí pred nimi na zemi, je zúfalo prázdny.

Nijaké lustrovanie. Účel návštevy? Nebláznite. Pečiatka do pasu a ideš. Marcel Suško (pozri rozhovor v rámčeku) so svojou haitskou manželkou nás čakajú na parkovisku. Do cesty sa nám vpletú dvaja neodbytní Haiťania, majú od Marcela na papieriku napísané naše mená. Trhajú nám z ruky batohy. Pobiť sa hneď po prílete, navyše pre takú stupídnosť, by bolo hlúpe, takže blahosklonne súhlasíme. Po sto metroch sme na parkovisku. 

„Desať dolárov,“ zapýtajú si. Inak, všetci tu uvádzajú sumu v haitských dolároch, mene, ktorá už neplatí. Dúfajú, že sa pomýlite a pochopíte to v amerických dolároch, ktoré majú, samozrejme, vyšší kurz. Reálnym platidlom je však gourde, jediná mena, ktorá platí, no nikto v nej neuvádza ceny. Chaos. „Dva doláre,“  poviem rezolútne, čím Marcela roztrpčím. Žije tu od marca a zveličené  ceny vidí už zhovievavo. „ Pre tých chlapov je to možno jediný príjem za deň, takých ako oni tu čaká na cudzincov sto,“ povie. Hádame sa, že je to nemorálne, že hlúpi cudzinci Haiťanom preplácajú. Po zemetrasení zdraželo všetko, aj práca či prenájom auta. Napokon dáme sedem. V krajine, kde musí väčšina vyžiť z dolára na deň.

 Klinika – supermarket – dom v relatívne bezpečnej štvrti pri letisku. Kruh, v ktorom tu štyri mesiace žijú dvaja Slováci, lekár Stano Kompas a Viera Nosková z Vysokej školy sv. Alžbety. Zvečerilo sa, zapínajú generátor na elektrinu. Na dvore vrčí motor sanitky, Stano dobíja baterku. Ilúziu tepla domova navodzuje iba baner s nápisom Slovenský dom na verande. Ochranku nemajú, dom stráži iba dedko s flintou zo susedstva. Včera vyhnal zlodeja. 

Pýtam sa na prvé tabu, je ním strach. Obaja sa nepresvedčivo usmejú. Spomenú našich spoločných známych, Slováka Mariána a Moraváka s prezývkou Dedo, ktorí pracujú pre ochranku Digicelu. Najmä Vierku riadne vyplašili ich hrôzostrašné historky, ktoré zvyknú „pridať k dobru“ pri pive Préstige: aj tie o únosoch cudzincov, ktorých v lepšom prípade vrátia gangstri po zaplatení výkupného. Chudera, v noci potom nezažmúrila oka. 

„Prvýkrát som bol na Haiti v roku 2007. Ak to porovnám s Burundi či Rwandou, tak títo ľudia sú akosi nepriateľskejší, vyhýbam sa očnému kontaktu. Na vidieku je to o čosi lepšie,“ vraví Stano. „Možno je to ich črta, no tu sa ľudia neusmievajú,“ dodá Vierka. Prečo by sa aj mali, pomyslím si. Chvíľu mlčíme. Prejdeme na inú fajn tému, na choleru. „Denne k nám prídu na kliniku dvaja-traja ľudia so silnými hnačkami. Neriskujem fatálnu dehydratáciu a neposielam ich do jediného národného laboratória v štvrti Delmas. Cestou by mohli zomrieť. Nasadzujem okamžite antibiotiká a infúzie,“ vysvetľuje Stano.

Za tmy sa lúčime a ideme na Delmas 75, hlavnú tepnu mesta, kde nás prichýlia kolegovia z českej, írskej a slovenskej Charity. Dnes večer oznámia výsledky volieb. Očakáva sa násilie v uliciach. Cudzinci by vraj nemali vychádzať. My musíme.

Prekliate kohúty, zarezal by som ich. S týmto úprimným želaním sa nedobrovoľne budím každé ráno o štvrtej. Brieždenie tu klame telom, zvuk susedy zametajúcej metlou na priedomí navodzuje príjemnú atmosféru. Asi ako u nás na dedine. Správy však neklamali. Odvčera horia všade barikády. Fanklub sladkého Mickeyho, zbožňovaného speváka a neúspešného prezidentského kandidáta Martellyho (pozri rámček) sa svojrázne zabáva. Polícia zaliezla, armáda a mierotvorcovia OSN radšej tiež. Chvíľu to trvá, kým pochopím, že sme sa ocitli s kolegami z Charity v nedobrovoľnom (býva aj dobrovoľné?) väzení. S ubúdajúcimi zásobami špagiet, konzerv a vody. Letisko a obchody sú zavreté, ulice vyprázdnené. Dokedy, to nikto netuší. 

„Chcem vás poprosiť, aby ste sa umývali iba raz denne, treba šetriť s vodou,“ vraví pri večeri osemčlennému osadenstvu šéf českej misie na Haiti, Švajčiar Roland Huerlimann. No problem. Filipínčan Fidel sa pokúša žartovať o chutnom jedle. Mala z Trinidadu-Tobago nežartuje. Eva Zelinová zo slovenskej Charity naberá špagety.

Našťastie, funguje elektrina, mobilná sieť a WiFi. Správy od hovorcu haitskej misie OSN Patricka sú však dva dni monotónne. Lock down, zákaz vychádzania. Predstava, že tu stvrdneme na jeden, dva, tri týždne je dosť depresívna. Fóbia, že k nám vtrhnú rabujúce davy Haiťanov, ešte viac. Ešteže nás vždy ráno budia tie prívetivé kohúty a suseda s metlou.

„Zbláznil si sa? Každých sto metrov je barikáda,“ odpovie Roland na moju otázku, či by som nemohol ísť do mesta pešo. Marcel z Marsových polí oproti prezidentskému palácu v centre, kde býva s haitskou rodinou, píše SMS, že včera v tábore po zemetrasení umlátili demonštranti štyroch ľudí na smrť, že dym z horiacich barikád je neznesiteľný a aby sa nezadusili, rozvešali doma na okná a dvere deky. 

Využívam čas na rozhovory. Eva Zelinová hovorí o projektoch slovenskej Charity po zemetrasení: cash for work (pláca za prácu), jedáleň a vývarovňa pre starých a chudobných v Siberte, mikrofinančné pôžičky pre haitské ženy, výstavba materskej školy, dvoch škôl. Všetko v spolupráci s miestnymi kresťanskými štruktúrami a misionármi. Roland je skúsený, pracoval po vojnách a prírodných katastrofách v Indonézii, na Srí Lanke, v Pakistane. V Kosove Švajčiari postavili 1 500 domov. „Toto je moja najťažšia misia. Vláda nefunguje, humanitárne organizácie robia jej prácu. A to je zle, Haiťania obrátia svoj hnev proti nám.  A potom, v Kosove majú vlastné rodové štruktúry, rešpektujú starších. Dal som im striktné pravidlá. Ak ich nerešpektovali, nakričal som na nich. Tu na Haiti nikto nič nerešpektuje. Neexistuje tu komunita, iba zhluk domov, ľudia, ktorí sa náhodou ocitli vedľa seba,“ vraví Huerlimann.  

Na tretí deň uväznenie psychicky neunesieme. Ideme s Marcelou a haitským šoférom Charity Manoché „na prechádzku“ po okolí, napriek zákazu. Všade vidíme spálené zvyšky barikád. Miestni si nás obzerajú, okrem nás nikde nijaký cudzinec. Trikrát odbočíme a sme na hlavnej tepne Delmas. Ako sa blížime, vidíme hustý dym z pneumatík a počujeme buchot. To akísi chlapi čosi vykrikujú, pričom mlátia železnou tyčou do horiaceho kontajnera. Podpora Martellymu?

Ideme bližšie. „Mnohí sú opití a sfetovaní,“ hovorí Manoché. Uvedomím si, že sme sa ocitli medzi dvoma barikádami. Inštinktívne hľadám najbližšiu únikovú cestu, keby sa niečo zomlelo. Jediná možnosť je ísť na bočnú ulicu popri prvej barikáde. Vyhýbam sa očnému kontaktu s Haiťanmi. Neviem vyhodnotiť, čo urobia. Nevyťahujem fotoaparát. Mám druhýkrát v živote strach, podobne ako pri demonštrácii proti karikatúram proroka Mohameda v pakistanskom Péšávare v marci 2006. Pomaly kráčame späť na Charitu. Cestou kupujeme od ženičiek na trhu zeleninu. Absurdné. „Hej, ty, odkiaľ sú tí cudzinci? Nepočuješ? Povedz, lebo hodím kameň,“ pokrikuje ktosi na Manoché. 

Na štvrtý deň je z neznámych príčin všetko inak. Ulice ožívajú, obchody sú opäť otvorené. Polícia aj mierotvorcovia OSN opäť vyliezli. S kamarátom, haitským šoférom Caimitom kráčame po Delmas popri vyhorených barikádach. Hľadáme centrum pre liečbu cholery. V jednej z bočných ulíc ideme do tábora pre 56-tisíc ľudí po zemetrasení. Hlava na hlave, príbytky z vlnitých plechov a handier. Zriadila ho a manažuje organizácia JP HRO. Aká náhoda! Až v tábore sa dozvedáme, že ide o tábor amerického herca Seana Penna. Prišiel na Haiti dva týždne po zemetrasení, odvtedy tu pomáha. Najnovšie ostro kritizuje svet za to, že neposlal sľúbené miliardy, že radšej rozdávajú almužny akoby stavali domy. Ako ich však majú stavať, keď vláda zatiaľ neurčila pravidlá, keď nie sú k dispozícii vhodné pozemky? Aj JP HRO musí platiť haitskému vlastníkovi za prenájom pôdy, kde stojí tábor. Dočasné príbytky tu môžu stáť, trvalé nie. Hlúpe. Stavební inžinieri, aj zahraniční,  prešli rozsiahle územia po zemetrasení a tromi farbami označili tisíce domov: červenou tie, ktoré sú určené na demolíciu, žltou opraviteľné a zelenou nepoškodené. Tým sa to však predbežne skončilo.

V tábore nám ukazujú Pennov stan. „Ešte pred dvoma hodinami tu bol,“ vravia nám miestni. Centrum na izoláciu pacientov postihnutých cholerou sa nachádza v hornej časti tábora. Dnu bez povolenia nesmieme. „Potrebujete súhlas našej centrály z L.A.,“ vraví Američanka. Zapisuje si naše údaje a sľubuje, že o pol hodiny zavolá. Nezavolá. Podobne neskôr nepochodíme ani s Lekármi bez hraníc. Najprv sa dohodneme na návšteve centra na liečbu cholery, potom to však zrušia. 

 V dedinách Lafferonnay a Bellevue, vzdialených asi hodinu cesty z Port-au-Prince smerom na západ,  financoval Človek v ohrození okrem iných vecí (čistenie dediny od odpadkov, kurzy zaobchádzania s odpadom) výstavbu šesťdesiatich murovaných latrín a sprchových kútov. Každá má slúžiť pre štyri-päť domácností. Hygiena je tu kľúčom k všetkému, v čase epidémie cholery najmä k prežitiu. Doteraz si tu, s prepáčením, čupli, ak to na nich prišlo, kdekoľvek: do suchého koryta potoka, medzi stromy alebo na pláž.

Ideme s Marcelom a Marcelou skontrolovať, čo sa urobilo. Sprevádza nás Samson, náš miestny spolupracovník. Prezeráme si jednotlivé toalety (sú dvojkomorové, kvôli ekologickému kompostovaniu), Marcel spisuje protokoly o prevzatí a dáva inštruktáž, ako sa používajú. Samson tlmočí do kreolčiny a rozdáva plastové vedrá a hrnčeky na sprchovanie. Všetko ide hladko, v Lafferonnay máme za sebou asi polovicu latrín, keď si všimneme, že nejakí vandali niektoré latríny poškodili. Pochopíme, keď sa staneme svedkami konfliktu. Traja dedinčania, murári, ktorí stavali latríny, žiadajú od Samsona o päťsto dolárov viac než majú dostať. Samson aj  Marcel hovoria, že ide o ozbrojených gangstrov. Chlapi nás obstúpili, vyhrážajú sa. Na Haiti príliš nefungujú autority štátu ani samosprávy: iba kazekovia (starostovia pre celú zónu tvorenú viacerými obcami) a azekovia (poslanci za danú obec). Tí však obvykle nemajú autoritu, na rozdiel od rôznych kazateľov a gangstrov. Samson volá políciu. Zbytočne, nepríde nikto. „Ak chceš policajta alebo sudcu, musíš mu zaplatiť za jeden úkon 1 500 gourdov, v prepočte asi 40 amerických dolárov. Musíš mu dať aj na benzín, inak  nepríde,“ vysvetľuje Marcel. Zažil tu už všeličo. Ak vyžadoval plnenie zmlúv a odmietal platiť viac, ako bolo dohodnuté, vyhrážali sa mu, že ho zarežú alebo dostanú do basy. Nezľakol sa.

Gangstri nás napokon nechajú odísť. Ostré verbálne konflikty na Haiti málokedy prejdú do fyzických útokov. Slabá útecha. Samsonovi v jednej firme dolámali nohy. To keď žiadal, aby dodali kvádre na stavbu latrín, za ktoré sme už zaplatili. Odísť však nemôžeme. Cestou sme na početných výmoľoch prerazili na aute olejovú vaňu. Chlapi nás odťahujú do „servisu“, ako tu na okraji mesta Leogane nazývajú poľnú cestu s agregátom na zváranie. V neďalekom tábore chcem kúpiť od pouličného predavača kolu. Samson ide so mnou, aj tu z ničoho nič vypukne hádka. „Bránil som ťa. Hovorili, že si biely muž, ktorý sem doniesol choleru,“ vysvetľuje Samson. 

Na druhý deň kontrolujeme latríny v Bellevue. Scéna ako cez kopírku: prvá polovica v pohode, potom konflikt. Políciu voláme my aj oni. Chlapi nechcú dať Samsonovi dohodnutú províziu za stavebný dozor. Murár Fortune Guy nás naháňa na motorke, kričí na Samsona čosi o väzení. Cestou nás zastavuje policajt. Marcel dupne na plyn. Musíme sa dostať späť do Port-au-Prince. Máme správy, že poobede, po bohoslužbách, by mohli demonštranti cesty opäť zabarikádovať.

Michal Jelinek, 32-ročný Slovák, bol prvýkrát na Haiti v roku 2008. Špičkový odborník na akustiku mal pocit, že táto práca je skvelá, no musí skúsiť čosi iné ako biznis. Pre americkú organizáciu All Hands Volunteers v meste Gonaive odpratával s lopatou bahno po hurikáne.  Medzitým prišli ďalšie dva hurikány a zemetrasenie. Mišo sa na Haiti vrátil.  V budove rozostavanej diskotéky neďaleko centra Leoganu zariaďoval ako člen „zakladateľského tímu“ misiu All Hands: vyučený stolár, tesár a drevársky inžinier montoval prične na spanie, hygienické zariadenia, dokonca aj stolný futbal s nápisom Slovan Bratislava. Neskôr Mišo navrhoval stoly a stoličky pre tridsať škôl, ktoré tu plánujú  postaviť. Výstavbu dvoch z nich financuje Človek v ohrození. Jedna je už dokončená, druhá rozostavaná. 

„Vytvorili sme s Haiťanmi zmiešané pracovné tímy. Odpratávame ruiny po zemetrasení, čistíme mesto. Vidia výsledky práce a komunita nás preto chráni. Teraz však ani my nesmieme vychádzať von, z bezpečnostných dôvodov,“ uvádza Jelinek, ktorý na Haiti výrazne schudol: z 89 na 70 kilogramov. Kosti a svaly, tak by sa dalo opísať jeho vyšportované telo. Lopata a kladivo, to sú nástroje dobrovoľníkov All Hands.  V lete ich tu bolo stotridsať, dnes asi polovica. 

 Na okraji hlavného mesta v Tabarre Issa si írska organizácia Concern prenajala rozľahlý pozemok, na ktorom vybudovali mestečko pre šesť- až osemtisíc ľudí po zemetrasení. Jedno z dvanástich, ktoré na Haiti spravujú.

Čítate správne: mestečko, nie tábor. Íri zriadili stolárske dielne, doviezli stroje a zariadenia, borovicové drevo a naučili Haiťanov robiť si jednoduché montované domčeky. S betónovým základom stojí materiál na jeden dom 2 500 amerických dolárov. Denne ich postavia dvanásť až pätnásť, sú odolné voči hurikánu tretej kategórie. „Bonsoir,“ vraví šéf tohto programu Concernu Tom Dobbin, keď prechádzame poobede mestečkom. Trocha komické. „Dobrý večer“ je možno jediný francúzsky výraz, ktorý Tom ovláda. Viac však nepotrebuje. Všetci ho v okolí poznajú a zdravia. Aj ženy, ktoré si verandy domčekov zútulnili kvetmi v kvetináčoch a pred vchod zasadili zeleninu. Pre cudzinca predstavuje ten pohľad balzam na dušu. Plocha mestečka je vysypaná štrkom, vybudovali tu aj pouličné osvetlenie. Ako prevenciu pred kriminalitou. Tom chodí po okolí zásadne pešo. Poznajú ho aj v okolitých dedinách, kde Íri tamojším komunitám pomáhajú – aby nemali pocit, že sú odstrkovaní. Výraz „participácia s komunitou“ tu neznie ako fráza. Napriek frustrácii a pocitom zmaru sú na Haiti príklady dobrej praxe, ktoré ukazujú, ako pomôcť tejto krajine vymaniť sa zo zajatia démonov.