Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Boh v jaskyni

.gilbert Keith Chesterton .časopis .fenomén

Príbeh človeka sa začína v jaskyni. Populárne vedecké predstavy si ho spájajú s jaskynným človekom a s obrazmi zvierat, ktoré sa v jaskyniach aj našli. Ale aj druhá polovica ľudských dejín, ktorá je ako stvorenie nového sveta, sa začína v jaskyni.

Bolo to v jaskyni, ktorú využívali horali okolo Betlehemu, v jaskyni, do akých aj dnes stále v noci zaháňajú dobytok. V takejto jaskyni sa k dobytku ukryli dvaja ľudia bez domova, pár, ktorý sa uchýlil pod zem, pretože pred nimi zabuchli dvere preplneného hostinca. Tu, pod nohami okoloidúcich, v pivnici, v suteréne sveta, sa narodil Ježiš Kristus. Ale v tomto druhom stvorení je naozaj čosi symbolické: v koreňoch prehistorickej skaly alebo rohoch dobytka. Aj Boh bol človekom z jaskyne.

.dieťa bez matky?
Množstvo legiend a literatúry, ktoré narastá a nikdy narastať neprestane, opakovalo a zdôrazňovalo ten prostý paradox: že ruky, ktoré vytvorili slnko a hviezdy, boli zrazu primalé, aby dosiahli na obrovské hlavy prizerajúceho sa dobytka. Na tomto paradoxe, dá sa azda povedať až na žarte, spočíva všetka literatúra našej viery.
Betlehem je skutočne miestom, kde sa stretávajú paradoxy a extrémy. Ale je aj miestom, odkiaľ vychádza ďalší aspekt poľudšťovania kresťanstva. Ak by svet chcel nájsť niečo, čo by nazval nekontroverzným aspektom kresťanstva, pravdepodobne by si vyvolil Vianoce. A predsa sú Vianoce prepojené s tým, čo sa pokladá za kontroverzný aspekt kresťanstva (aj keď nerozumiem prečo) – hovorím o úcte, ktorá sa preukazuje Panne Márii. Keď som bol chlapec, puritánskejšia generácia protestovala proti soške na kostole v našej farnosti, ktorá predstavovala Pannu s Dieťaťom. Po veľkých sporoch sa dospelo ku kompromisu: odstráneniu Dieťaťa. Človek by si myslel, že práve tým sa soška stala ešte väčším dôkazom takzvanej mariolatrie. Jedine že by bola matka považovaná za menej nebezpečnú, keď ju zbavia akejsi „zbrane“. Lenže ešte symbolickejšia sa ukázala praktická zložitosť tejto operácie. Sotva sa dá zo sošky matky „vysekať“ podoba novorodeného dieťaťa. Novorodené dieťa totiž sochár nemôže umiestniť do vzduchu – a vlastne nemožno mať vôbec samostatnú sošku novorodenca. A tak sa ani idea novorodeného dieťaťa nedá umiestniť do vzduchoprázdna, nedá sa o nej uvažovať bez toho, aby sme uvažovali aj o matke. Nemôžete navštíviť dieťa, ak nenavštívite jeho matku, nemôžete v bežnom ľudskom živote k dieťaťu pristúpiť, ak k nemu nepristupujete skrze matku. Ak máme teda vôbec uvažovať o Kristovi ako dieťati, je to jasné, tak ako to bolo jasné v dejinách. Buď musíme vynechať Krista z Vianoc, alebo Vianoce z Krista, alebo musíme priznať, že tie sväté hlavy sú príliš blízko jedna pri druhej, aby sa ich svätožiary nemiešali, neprelínali.

.obrátenie vesmíru naruby
Dá sa povedať, že v tom zemskom záhybe či pukline v tých suchých sivých kopcoch sa stalo toto: celý vesmír sa obrátil naruby. Chcem tým povedať, že všetky oči, ktoré boli dovtedy obrátené smerom von k tomu najväčšiemu, sa teraz obrátili dovnútra, k tomu najmenšiemu. Je to pravda v tom zmysle, že Boh, ktorý bol naokolo, sa zrazu ocitol v strede, a stred je nekonečne malý. Je pravda, že spirituálna špirála sa odvtedy stáča dovnútra, nie von, a že v tom zmysle je dostredivá, nie odstredivá. Viera sa stáva, a to nielen v jednom zmysle toho slova, náboženstvom malých vecí. Ale tradície viery v umení a literatúre či ľudovom rozprávaní už dávno dostatočne svedčili o tomto paradoxe posvätného, čo sa ocitlo v kolíske. Azda však rovnako jasne nezdôraznili význam toho, že posvätné bolo zrazu v jaskyni. A naozaj, tradícia jaskyňu až tak zreteľne nezdôraznila. Je známe, že betlehemská scéna sa zobrazovala v každom možnom prostredí a období, uprostred rôznej krajiny i architektúry, a je vlastne krásne a obdivuhodné, že ľudia si ju predstavovali rozlične, podľa vlastných tradícií a individuálneho vkusu. No hoci všetci si uvedomili, že sa odohrala v stajni, nie mnohým došlo, že to bola vlastne jaskyňa. Niektorí kritici dokonca nemúdro predpokladajú, že medzi stajňou a jaskyňou je rozpor, a v tom prípade zrejme nevedia veľa o jaskyniach či stajniach v Palestíne. Jaskyňa sa však rozhodne nevyskytovala tak často medzi faktmi obklopujúcimi prvé Vianoce, ako iné symboly.

.revolúcia spod zeme
Prečo? Dôvodom je zrejme povaha toho nového stvoreného sveta. Akoby sme mali ťažkosti vnímať nový rozmer. Kristus sa nenarodil iba na svete, na jeho rovine, narodil sa dokonca nižšie, ako leží tento svet. Prvé dejstvo božskej drámy sa odohralo nie na javisku nad divákom, ale na tmavej a zahalenej, pred zrakmi ukrytej scéne, a takáto idea sa veľmi ťažko vyjadruje aj najskromnejšími umeleckými prostriedkami. Je to idea simultánnych udalostí na rôznych úrovniach života. Mohlo sa o to azda pokúsiť archaickejšie, dekoratívne stredoveké umenie. No čím viac vedeli umelci o realizme a o perspektíve, tým menej mohli zobraziť zároveň anjelov na nebesiach, pastierov na horách a slávu v tme pod tými horami. Betlehem bol tým nebom, ktoré sa ocitlo pod zemou.
Už v tom je náznak revolúcie, akoby sa svet obracal hore nohami. Márne by sme sa pokúšali povedať niečo výstižné alebo nové o zmene, ktorú tento koncept božstva narodeného ako vyhnanec, ba až mimo zákona, priniesol pre koncepciu zákona a jeho povinností voči chudobným, voči vyhnancom. Je hlboká pravda, že od tej chvíle už nemohli existovať skutoční otroci. Jednotlivci začali byť dôležití tak, ako nemôže byť dôležitý žiadny nástroj. Človek už nemohol byť nástrojom slúžiacim na dosiahnutie cieľa, rozhodne nie nástrojom na dosiahnutie cieľa iného človeka. Celý tento ľudový a bratský prvok príbehu tradícia správne spojila s epizódou o pastieroch; vidiečanoch, ktorí sa odrazu zhovárali zoči-voči s nebeskými kniežatami. Ale tento ľudový prvok, reprezentovaný pastiermi, má ešte jeden aspekt, ktorý sa azda tak plne nerozvinul a ktorý má priamejší vzťah k téme tejto úvahy.

.pastieri v súmraku Arkádie
Muži z ľudu, takí ako pastieri, muži z ľudovej tradície boli všade tvorcami mytológií. Práve oni najpriamejšie pociťovali potrebu obrazov, ktoré sú dobrodružstvami imaginácie, mytológie, ktorá je hľadaním vábivých náznakov niečoho napoly ľudského, ktorá hľadá význam ročných období a výnimočných miest. Oni najlepšie chápali, že dušou krajiny je príbeh a dušou príbehu je osobnosť. Ale racionalizmus už začal kaziť tieto skutočne iracionálne, hoci imaginatívne poklady vidiečana. Na vidiek začal všade zostupovať súmrak, súmrak sklamania, v hodine, keď táto hŕstka mužov objavila, čo hľadala. Všade inde sa Arkádia vytrácala z lesa. Pan bol mŕtvy a pastieri sa roztratili ako ovce. A hoci to nik z ľudí netušil, blížila sa hodina, ktorá mala všetky veci ukončiť a naplniť, a hoci to nik z ľudí nepočul, nad divokými vrchmi sa zdvihol jeden vzdialený výkrik v neznámom jazyku. Pastieri našli svojho Pastiera.
A to, čo našli, bolo zajedno s tým, čo hľadali. Ľud sa v mnohom mýlil, no nemýlil sa, keď veril, že sväté veci môžu mať svoj príbytok a božskosť nemusí prestupovať hranice času a priestoru. A barbar, ktorý vymyslel primitívnu báj o tom, ako ktosi ukradol slnko a ukryl ho v debne, alebo ten najdivokejší mýtus o bohu, ktorý bol zachránený a jeho nepriateľovi, ktorý bol oklamaný kameňom, bol bližšie k tajomstvu jaskyne a vedel viac o kríze sveta ako všetci tí v kruhu miest okolo Stredomoria, ktorí sa uspokojili s chladnými abstrakciami alebo kozmopolitnými generalizáciami – ako všetci tí, ktorí spriadali čoraz tenšie vlákna myšlienok z Platónovho transcendentalizmu alebo Pytagorovho orientalizmu. Miesto, ktoré objavili pastieri, nebola akadémia či abstraktná republika. Nebolo to miesto, kde sa mýty premieňajú na alegórie, pitvajú, vysvetľujú alebo zavrhujú. Bolo to miesto, kde sa plnia sny. Od tej hodiny sa vo svete už nevytvorili žiadne ďalšie mytológie. Mytológia je hľadanie.

.príchod učencov
Hlas, ktorý zaznel, však predsa len počuli aj filozofi. Ten zvláštny príbeh je aj o nich, ktorí prišli z východných krajín, korunovaní vznešenosťou kráľov a zaodetí záhadnosťou mágov. Tá pravda, ktorou je tradícia, si ich múdro zapamätala ako neznáme veličiny, rovnako záhadné, aké sú ich melodické mená: Melichar, Gašpar, Baltazár. No s nimi prišiel celý ten svet múdrosti, ktorý pozoroval hviezdy v Chaldejsku a slnko v Perzii, a nezmýlime sa, ak v nich uvidíme rovnakú zvedavosť, aká poháňa všetkých mudrcov. Zastupovali by rovnaký ľudský ideál, aj keby sa boli v skutočnosti volali Konfucius, Pytagoras alebo Platón. To oni hľadali nie rozprávky, ale pravdu o veciach, a keďže ich smäd po pravde bol v skutočnosti smädom po Bohu, aj oni získali svoju odmenu. Ale ak máme ich odmene porozumieť, musíme pochopiť, že pre filozofiu, rovnako ako mytológiu, je tá odmena dovŕšením nedovŕšeného.
Takí učení muži nepochybne prišli, aby sa utvrdili v tom, čo bolo pravdivé v ich tradícii a správne podľa ich uvažovania. Konfucius by našiel nové opodstatnenie rodiny v samom obrátení Svätej rodiny, Buddha by sa pozeral na nový typ odriekania, na hviezdy radšej ako na klenoty a božskosť viac ako na kráľovskú dôstojnosť. Mali by právo povedať, alebo skôr mali by nové právo povedať, že v ich starom učení bola pravda. No títo učení muži sa predovšetkým prišli poučiť. Prišli s úmyslom dovŕšiť svoje koncepcie niečím, na čo ešte neprišli, ba iste aj vyvážiť svoj nedokonalý vesmír niečím, voči čomu možno pôvodne vystupovali. Buddha by bol prišiel zo svojho neosobného raja, aby uctieval osobu. Konfucius by bol prišiel zo svojich chrámov zasvätených predkom, aby uctieval dieťa.
Tento príklad čínskej úcty ilustruje novotu tohto kozmu, ale platilo by to aj o ďalších pohanských vierach. Nik nepochybuje, že súčasťou evanjelia, v ktorom bol sám Boh v detstve podriadený pozemským rodičom, je rozumný rešpekt voči rodičom. Ale ten druhý význam, že rodičia boli podriadení jemu, naozaj uvádza na scénu myšlienku, ktorá nie je konfuciánska.
Traja králi, ktorí reprezentujú mysticizmus a filozofiu, sú ponímaní ako ľudia hľadajúci niečo nové, a dokonca ako ľudia nachádzajúci niečo nečakané. Ten napätý pocit krízy, ktorý stále podfarbuje vianočný príbeh, ba aj každú oslavu Vianoc, zdôrazňuje ideu hľadania a objavu. V tomto prípade ide o objav vskutku vedecký. Že náboženstvo je väčšie ako filozofia.
Možno o ňom už aj vedeli. Filozofia, rovnako ako mytológia, bola v podstate hľadaním. A práve uvedomenie si tejto pravdy prepožičiava tradičnú vznešenosť a záhadnosť postavám troch kráľov: objav, že náboženstvo je širšie ako filozofia a že toto je najširšie z náboženstiev, obsiahnuté v tomto úzkom priestore. Mágovia hľadeli na zvláštny päťuholník s obráteným ľudským trojuholníkom. Taký je totiž paradox tej skupinky v jaskyni: že hoci naše emócie, ktoré k nemu cítime, sú detsky prosté, naše myšlienky o ňom sa môžu s nekonečnou zložitosťou rozvetvovať. A nikdy nedospejeme k záveru našich vlastných úvah o dieťati, ktoré bolo otcom, a o matke, ktorá bola dieťaťom.

.nepriateľ v dráme
Dalo by sa spokojne povedať, že mytológiu priniesli pastieri a filozofiu zase filozofi a že len na nich zostalo, aby si ju skombinovali s uznaním náboženstva. No bol tu aj tretí prvok, ktorý nesmieme ignorovať, a ktorý toto náboženstvo zmierenia ignorovať odmieta. Už v prvých scénach tejto drámy bol prítomný Nepriateľ, ktorý poškvrnil legendy žiadostivosťou a zmrazil učené teórie do ateizmu, a ktorý odpovedal na priamu výzvu ešte priamejšou metódou, ktorú sme videli vo vedomom uctievaní démonov. Vládca podriadený Rímu, zrejme vyzbrojený a obklopený rímskymi znakmi a poriadkom, hoci bol sám východnej krvi, v tej hodine v sebe zrejme pocítil v sebe ducha čudných vecí. Všetci poznáme príbeh o tom, ako sa Herodes, vyplašený chýrom o záhadnom rivalovi, rozpamätal na divoké gesto nevypočítateľných ázijských despotov a nariadil masakru všetkých podozrivých: celej novej generácie obyvateľstva. Každý ten príbeh pozná, ale nie všetci si možno všimli, aké má miesto v príbehu ľudských náboženstiev. Nie každý rozoznal jeho význam a význam jeho kontrastu s korintskými stĺpmi a rímskou dlažbou toho dobytého a na povrchu civilizovaného sveta. Možno len jasnovidec by rozoznal čosi ako veľkého sivého ducha, čo Herodesovi nazeral cez plece, uvidel by za ním tú obrovskú strašidelnú tvár, tvár Molocha, ktorého uctievali Kartáginci, Molocha očakávajúceho svoju poslednú obetu od vládcu nad Šemovými národmi. Aj démoni pri tej prvej vianočnej oslave hodovali – svojím spôsobom.

.viac ako pokoj
Ak nerozoznáme prítomnosť toho Nepriateľa, nielenže nám ujde zmysel kresťanstva, ale aj zmysel Vianoc. Vianoce sa pre nás kresťanov stali jednou a v podstate jednoduchou vecou. Ale ako všetky pravdy tejto tradície, aj Vianoce sú vlastne veľmi zložité. Zároveň v nich znejú mnohé tóny: tón pokory, tón veselosti, tón vďačnosti, tón mystickej bázne, ale aj tón bdelosti a drámy. Nie je to len príležitosť pre mierotvorcov, tak ako to nie je iba šanca veseliť sa. Nie je to len hinduistická mierová konferencia, tak ako to nie je iba škandinávsky sviatok zimy. Je v nich aj niečo vzdorovité, niečo, čo prepožičiava náhlemu polnočnému zvoneniu zvuk ako výstrely z diel v bitke, ktorá bola práve vyhratá. Všetko toto neopísateľné, čo nazývame vianočnou atmosférou, visí vo vzduchu len ako pozostatok pretrvávajúcej vône alebo unikajúci dym po tej úžasnej jasavej explózii, ktorá sa odohrala v tej jedinej hodine v judských vrchoch pred dvoma tisícročiami. Ale chuť je stále jedinečná a zároveň je príliš subtílna alebo príliš osamotená, aby sa dala vystihnúť naším používaním slov pokoj či mier. Už zo samotnej povahy príbehu bola radosť v jaskyni radosťou v pevnosti alebo v úkryte ľudí mimo zákona. Ak to správne pochopíme, nie je neúctivé povedať, že sa radovali v zákope. Nie je pravda len to, že podzemná miestnosť bola úkrytom pred nepriateľmi a že nepriatelia sa už hmýrili po kamennej pláni, čo sa nad ňou rozprestierala ako obloha. Nejde len o to, že kopytá Herodesovho koňa mohli v tom zmysle predupotať ako búrka ponad hlavou Krista ukrytého v podzemí. Ide aj o to, že v tom obraze sa skrýva skutočná myšlienka predsunutej hliadky, ktorá sa prevŕtala cez skalu a vstúpila na nepriateľské územie. V tomto zahrabanom božstve sa skrýva idea podvracania sveta, otriasania vežami a palácmi zospodu. Ešte aj veľký kráľ Herodes pocítil pod sebou to zemetrasenie a zaknísal sa spolu so svojím rozhojdaným palácom.
A to je možno aj najmocnejšie z tajomstiev tej jaskyne. Hoci vraj ľudia hľadajú pod zemou skôr peklo, v tomto prípade bolo pod zemou samo nebo. To je práve paradox: že to najvyššie môže pôsobiť len zospodu. Kráľovská krv sa môže navrátiť k svojej ríši len akousi rebéliou. A cirkev od počiatku a azda najmä na počiatku nebola kniežatstvom, ale revolúciou proti kniežaťu sveta.

.paradox revolúcie
Toto je paradox revolúcie: niečo je odsudzované a zároveň obávané. Jaskyňa je jamou alebo vyhnaniskom, kam vyhnancov odmetú ako odpad. Ale zároveň je to úkryt pre niečo cenné, po čom tyrani bažia ako po poklade. Vyhnanci sú v jaskyni, pretože si na nich hostinský ani len nespomenie, ale aj preto, lebo kráľ na nich nikdy nemôže zabudnúť. A tento paradox je prítomný aj v tom, ako sa svet správal k ranej cirkvi. Bola dôležitá, hoci stále bezvýznamná, a rozhodne bola stále bez moci. Bola dôležitá len preto, lebo bola neznesiteľná. Neznesiteľná v tom zmysle, pretože bola neznášanlivá. Neznášali ju, lebo cirkev svojím vlastným tichým a takmer tajným spôsobom vyhlásila vojnu. Povstala z podzemia, aby zničila nebesia a zem pohanstva. Nepokúšala sa zničiť všetky tie výtvory zo zlata a mramoru, no predstavila si svet bez nich. Odvážila sa pozrieť rovno cez ne, akoby boli zlato a mramor len sklom. Tí, ktorí kresťanov obvinili, že podpálili Rím, boli ohovárači, no aspoň vystihli povahu kresťanstva omnoho lepšie ako tí z našich súčasníkov, ktorí nám nahovárajú, že kresťania boli akousi etickou spoločnosťou, ktorá bola nerozvážne prenasledovaná, lebo kázala, že ľudia majú povinnosti voči svojim blížnym, a že boli len mierne neobľúbení, lebo boli takí pokorní a mierni.
Preto mal aj Herodes svoje miesto v betlehemskej hre, lebo on je tou hrozbou obrátenou proti bojujúcej cirkvi a od začiatku ju ukazuje ako prenasledovanú a zápasiacu o svoj život. Tí, ktorí si myslia, že je to rozpor, by si mali uvedomiť, že tento rozpor znie naraz s vianočnými zvonmi.

A tak sú vo Vianociach prítomné tri rôzne a často do kontrastu uvádzané veci, ktoré sú však predsa jedno. Prvou je ľudské inštinktívne hľadanie nebies, nebies, ktoré sú rovnako doslovné a takmer také lokálne ako domov. Je to myšlienka, ktorú sledovali všetci básnici a pohania pri tvorbe mýtov, že konkrétne miesto musí byť svätyňou boha alebo príbytkom požehnaných, že krajina víl je krajina, že návrat ducha musí byť vzkriesením tela. Netvrdím, že racionalizmus tú potrebu odmietol uspokojiť. Len vravím, že ak ju odmietnu uspokojiť racionalisti, pohania nebudú spokojní.
Druhým prvkom je filozofia, ktorá je väčšia ako iné filozofie. Vidí svet cez stovku okien, kým antický stoik či moderný agnostik sa díva iba cez jediné. Vidí život cez tisícku očí, ktoré patria tisíckam rôznych typov ľudí, kým oproti nej stojí len jednotlivé hľadisko stoika alebo agnostika. Má niečo pre všetky ľudské nálady, nachádza činnosť pre všetky typy ľudí, rozumie tajomstvám psychológie, uvedomuje si hĺbky zla, rozlišuje medzi skutočnými a neskutočnými zázrakmi a zázračnými výnimkami. Jedným slovom, je v nej viac, nachádza v jestvovaní viac na uvažovanie, dostáva zo života viac.
A po tretie, hoci je táto viera dosť lokálna pre poéziu a väčšia ako každá iná filozofia, zároveň je to výzva a boj. Hoci sa úmyselne rozširuje, aby prijala každý aspekt pravdy, stále je pevne obrnená proti každému omylu. Presvedčí hocijaký typ človeka, aby za ňu bojoval, získa si každú zbraň, s ktorou bojuje, rozširuje svoje poznanie vecí, za ktoré a proti ktorým sa bojuje, používa na to každé umenie zvedavosti alebo súcitu, no nikdy nezabúda, že bojuje. Vyhlasuje mier na zemi a nikdy nezabúda, prečo v nebi vypukla vojna.

Autor (1874  –  1936) je anglický spisovateľ a básnik. Ukážka pochádza z apológie Everlasting man, ktorá ešte po slovensky nevyšla. Krátené a upravené.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite