.o život prišla spolu s prezidentom elita štátu. Generáli – velitelia všetkých typov ozbrojených síl, ministri, senátori, poslanci, šéfovia vládnych inštitúcii, biskupi, kňazi. Miesto aj čas tragédie boli symbolické: leteli do Katyne, aby si uctili pamiatku poľských dôstojníkov, ktorých proti svojej vôli zatkli a zavraždili Sovieti pred 70 rokmi. Takáto katastrofa nemá precedens v dejinách svetového letectva. V žiadnom európskom štáte sa ešte nikdy nestalo, aby v čase mieru zahynulo v jednom momente toľko kľúčových postáv štátu. Preto je pre Poliakov dôležité objasniť príčiny tejto tragédie.
Hoci od udalosti uplynulo už viac ako pol roka, otvára sa čoraz viac otázok. Najviac pochybností vyvoláva správanie ruskej strany, ktorá od začiatku tvrdí, že výhradnú vinu za nešťastie nesú poľskí piloti, ktorí počas pristávania nepostupovali dostatočne opatrne. Tak znie téza presadzovaná Medzinárodným leteckým výborom so sídlom v Moskve, ktorý viedol vyšetrovanie tejto udalosti. Hoci táto inštitúcia nesie v názve slovo „medzinárodná“, kontrolujú ju Rusi a je zodpovedná za reguláciu vzdušnej dopravy na území Spoločenstva nezávislých štátov.
Druhé vyšetrovanie v Rusku vedie generálna prokuratúra pod dohľadom Jurija Čajku. Teda toho istého muža, ktorý dozoroval vyšetrovanie vo veci Michaila Chodorkovského či zavraždenia Anny Politkovskej a Alexandra Litvinenka.
Poľský premiér Donald Tusk ešte v deň katastrofy súhlasil, že vyšetrovanie udalosti povedie ruská strana a vyhlásil, že má plnú dôveru vo Vladimíra Putina, ktorý prevzal nad celým vyšetrovaním osobný dohľad. Odhalenie niektorých faktov v poslednom čase spôsobilo, že čoraz viac Poliakov neverí, že Rusi môžu objasniť pravdivé okolnosti tragédie.
.samé dezinformácie
V krízových situáciách je v Rusku takmer pravidlom, že keď vznikne nejaký vážny problém, veľmi dlho treba čakať na oficiálne komuniké. Dôvod je ten, že musí byť potvrdené na centrále v Moskve, a na to treba čas. Tak sa to stalo pri atentáte v moskovskom divadle či po útoku na školu v Beslane. Pri smolenskom nešťastí sa oficiálne komuniké objavilo už krátko po tragédii. Od začiatku obsahovalo viacero falošných informácií, ktoré mnohonásobne opakovali svetové médiá a tlačové agentúry. V komuniké sa hovorilo, že prezidentský Tupolev sa vinou hustej hmly pokúšal o pristátie až štyrikrát. Ukázalo sa, že to nebola pravda, pretože pristátie bolo iba jedno. Nepravdivá bola aj informácia, že piloti lietadla nevedeli po rusky, takže sa nemohli dorozumieť s kontrolnou vežou na letisku. Viac ako tri týždne sa tiež uvádzal chybný čas katastrofy, namiesto o 8.40 sa hovorilo o 8.56.
Podobných dezinformácií bolo viac. Nepotvrdilo sa napríklad, že prezident Kaczynski robil na pilotov nátlak, aby pristáli v hustej hmle. Nepravdivé boli aj novinárske tvrdenia, že počas pristávania prebral kormidlo lietadla náčelník vzdušných síl generál Andrzej Błasik. Prokuratúra tieto hypotézy jednoznačne vylúčila.
.sudcom vo vlastnom spore
Splnomocnenci rodín obetí tvrdia, že Medzinárodný letecký výbor (MLV) je sudcom vo vlastnom spore. Vydáva totiž licencie a potvrdzuje vážnosť situácie pre všetky letiská a lietadlá na území Spoločenstva nezávislých štátov. Nikdy doteraz sa nestalo, aby v prípade leteckej katastrofy na postsovietskom území vydal MLV rozhodnutie, že nešťastie bolo spôsobené poruchou na lietadle alebo zlým stavom letiska, pretože by tým za tragédiu niesli spoluvinu. Preto neprekvapí, že podľa tohto výboru bol za tragédiu vždy vinný pilot.
To vysvetľuje, prečo ruskí vyšetrovatelia venovali tak málo pozornosti technickému stavu prezidentského Tupoleva. Toto lietadlo ruskej výroby totiž prešlo dôkladnou technickou kontrolou v decembri 2009 (teda len štyri mesiace pred katastrofou) v leteckých závodoch v Samare, ktoré patria oligarchovi Olegovi Deripaskovi, blízkemu dôverníkovi Vladimíra Putina. Tento podnik má, prirodzene, na takéto opravy licenciu od MLV. Pritom po návrate lietadla zo Samary bolo v priebehu januára a februára na lietadle zdokumentovaných až šesť porúch, týkajúcich sa najmä navigačného systému a GPS. Ako vypovedal pilot Piotr Pietruczuk, príčinou porúch bolo narušenie signálu GPS cez záchranné zariadenia ARM, ktoré boli namontované v decembri v Samare.
.falošné údaje
Desiateho apríla 2010, hodinu pred katastrofou Tu-154, pristálo na tom istom vojenskom letisku v Smolensku lietadlo Jak-40, s ktorým prišli z Varšavy do Katyne poľskí novinári. Z výpovedí pilotov Jaku vyplýva, že dostali od ruskej strany inštrukcie s nepravdivými údajmi. Pritom išlo o základné informácie potrebné na bezpečné pristátie. Rusi chybne uviedli rozmiestnenie svetiel navádzajúcich na pristátie a nepravdivé údaje o začiatku pristávacej dráhy (nepresnosť predstavovala 300 metrov). Podľa výpovede druhého pilota Jak-40 Bogdana Suchorského mala posádka prezidentského lietadla inštrukcie zo začiatku apríla 2010, ktoré im dodali Rusi a ktoré sa líšili oproti starším inštrukciám o letisku falošnými súradnicami, rozmiestnením svetiel aj pristávacích dráh.
Podľa výpovedí, ktoré uviedol prvý pilot Jaku Artur Wosztyla, GPS ho v jeho lietadle počas pristávania smerovalo naľavo od dráhy, na ktorej pristával. Pilot sa na mieste zorientoval a zistil, že rozmiestnenie navádzacích svetiel je o pol kilometra inde, ako uvádzali inštrukcie. Na rádiokompase si tiež všimol, že prvé signály na pristátie sú neskoordinované. Našťastie, viditeľnosť bola v Smolensku ešte dobrá, takže lietadlo mohlo bez problémov pristáť.
O hodinu neskôr sa podmienky na letisku podstatne zhoršili. Bola hustá hmla. Nebola to ranná hmla, tá sa rozptýlila už na svitaní. V tom čase sa nad letiskom rozmohla nepriepustná, až neprirodzene hustá hmla. Tento opis pochádza od priamych účastníkov. Pôsobila vraj ako stena. Kontrolu nad podmienkami na letisku mala vojenská meteorologická stanica, kde mali mať podľa záväzných predpisov službu traja ľudia. V ten deň tam pracoval iba jeden človek.
Predpisy boli porušené aj v ďalšej veci. Podľa vojenských predpisov musí náčelník meteorologickej služby pobývať v tom istom zariadení ako dispečer letov. Pár mesiacov pred katastrofou však bolo stredisko meteorológa presunuté do budovy, ktorá je od dispečera vzdialená približne dva kilometre.
.tajomný plukovník
Lietadlo Tu-154 už nemalo také dobré podmienky pristátia ako Jak-40 o hodinu skôr. Piloti sa už nemohli spoliehať na svoj zrak. Museli dôverovať podkladom a inštrukciám, ktoré dostávali z letiskovej veže. Tak to robia piloti všade na svete a dokážu pristáť aj v tej najhustejšej hmle pri nulovej viditeľnosti. Ako vyzerala spolupráca pilotov s kontrolnou vežou?
Odpoveď môžu dať informácie z dvoch čiernych skriniek, ktoré sa zachránili po páde lietadla. Hoci ide o majetok poľského štátu, ruská strana ich doteraz Poliakom nevrátila. Jediné, čo sa do Varšavy vrátilo, boli kópie nahrávok z kabíny pilotov. Na ich základe bol zostavený stenogram rozhovorov medzi poľskou posádkou a letiskovou vežou. V ten deň mal službu kontroly letov na letisku podplukovník Pavel Pliusnin a major Viktor Riženko. Zo stenogramov vyplýva, že takmer do samého konca informovali obsluhu prezidentského lietadla, že sú na správnej ceste na pristátie, dodržujú správny kurz, hoci v skutočnosti sa odchýlili výrazne doľava a o 50 metrov nižšie, ako bolo treba. Kontrolóri však pokračovali v postupnom riadení pristávania a lietadlu dávali upokojujúce rozkazy: „ste na kurze, na dráhe pristáť“. Nariadenie strhnúť riadenie lietadla dohora prišlo až v momente, keď sa Tupolev strácal z radaru. Nie všetko sa však dá z týchto zápisov zrekonštruovať. V poľských kópiách totiž chýba kľúčových 16 sekúnd.
Z výpovedí ruských radových vojakov, slúžiacich na letisku, vyplýva, že dispečeri letu plánovali najskôr pre hustú hmlu vydať zákaz pristátia na smolenskom letisku. Hovorili o tom otvorene cez vnútorný kanál, čo počulo veľa ľudí. Napokon však letisko neuzavreli. Podľa výpovede plukovníka Pavla Pliusnina mal na to rozhodnutie vplyv ešte jeden dôstojník. V ten deň sa tam totiž pohyboval akýsi plukovník Nikolaj Krasnokutskij, ktorý – ako povedal Pliusnin – „v ten deň vykonával nejaké špeciálne úlohy“. Aj keď nemal pridelené na letisku konkrétne úlohy, napriek tomu sa vraj spojil s centrálou v Moskve a vypočul si, že „Poliakom má byť povolené pristáť, možno sa im to podarí“.
Poľská strana sa bezvýsledne domáhala vypočutia Krasnokutského. Ruská prokuratúra to odmietla. Navyše, ruskí prokurátori 10. novembra poslali do Varšavy protokoly nových vypočutí Pliusnina a Riženka. Vo vyhlásení uviedli, že pôvodné výpovede, ktoré boli urobené už po katastrofe 10. apríla, treba považovať za nezáväzné a nahradiť ich „poopravenými“ výpoveďami. Tie sú, samozrejme, tajné, ale splnomocnenci rodín obetí už požiadali o vyjadrenie, či v protokoloch neboli „poopravené“ tie fragmenty, ktoré neboli v súlade s oficiálnou verziou ruskej strany.
.ničenie dôkazov
Pochybnosti leteckých špecialistov budí aj verzia MLV, čo sa dialo s prezidentským lietadlom v posledných chvíľach. Bezprostredným dôvodom, prečo sa lietadlo rozbilo, mal byť náraz do brezy, po ktorom mal Tupolev stratiť ľavé krídlo, nástupne urobiť polobrat, otočiť sa hore kolesami, a napokon sa šúchať po streche po zemi. Podoba zničenia lietadla však robí takú verziu málo pravdepodobnou. Rovnako experti na aerodynamiku pochybujú, či je taký manéver vôbec možný. A ako napokon vysvetliť fakt, že stabilizátor lietadla zostal nezničený a kolesá boli špinavé od blata?
Nesúhlasné sú s oficiálnou verziou aj výpovede očitých svedkov. Smolenský lekár Nikolaj Bodin, ktorý prechádzal v to ráno okolo letiska, vypovedal, že videl, ako Tu-154 narazil do brezy, ale nestratil pritom žiadnu svoju časť, ale postupoval ďalej, so stropom smerom nahor. Iný svedok, dozorca Anatolij Žujev, povedal, že videl náhle z hmly vystupujúce lietadlo a následne zbadal oslepujúci blesk. Čo bolo príčinou tohto blesku, nie je dodnes známe.
Možné je, že všetky pochybnosti by bolo možné rozptýliť, keby ruské vyšetrovanie prebiehalo vierohodne. Keď v roku 1988 došlo k výbuchu lietadla nad Lockerbie v Škótsku, agenti Scotland Yardu prehľadávali okolie niekoľko týždňov, len aby našli každý úlomok lietadla. Mali ťažkú úlohu, pretože lietadl o vybuchlo niekoľko kilometrov nad zemou a úlomky boli rozptýlené na ploche sto štvorcových kilometrov. Vyšetrovacej skupine sa napriek tomu podarilo vyzbierať každý kúsok rozbitého lietadla a zrekonštruovať, ako a z ktorej batožiny došlo k výbuchu. Taký postup je v podobných prípadoch normou.
Vyšetrovací tím v Smolensku ukončil hľadanie úlomkov už po siedmich dňoch. Po tomto termíne Rusi vrak Tu-154 rozrezali pílami a všetky okná, ktoré ešte zostali celé, násilne rozbili. Zvyšky lietadla ležali viac ako pol roka pod holým nebom na letisku, nezabezpečené pred atmosferickými vplyvmi. Na mieste katastrofy vyrúbali všetky stromy a naviezli novú vrstvu zeme. Takýmto opatreniam sa hovorí ničenie vecných dôkazov.
.američania, pomôžte
Pohoršenie a pobúrenie vyvolala návšteva poľských archeológov. Na miestach tragédie v októbri tohto roku našli viac ako päťtisíc kúskov rôznych častí lietadla a dokonca vrátane pozostatkov ľudských tiel. Ukázalo sa tiež, že ruská strana sa miešala do obsahu elektronického vybavenia, ktoré patrilo obetiam katastrofy. Bola zničená časť záznamov v mobilných telefónoch a fotoaparátoch.
Americký expert na terorizmus a poradca ministerstva obrany USA Harvey Kushner sa domnieva, že Rusi porušili všetky pravidlá, podľa ktorých mali pri vyšetrovaní postupovať. Podľa neho „spôsob, akým bolo vedené vyšetrovanie, ide proti zdravému rozumu“.
To všetko má za následok, že väčšina rodín obetí smolenskej katastrofy neverí v dobrú vôľu ruských prokurátorov. A nielen oni. Vyše 300-tisíc ľudí podpísalo petíciu, ktorá sa domáha vytvorenia medzinárodnej vyšetrovacej komisie pod dohľadom amerického kongresu. Ako prvý vystúpil s takou iniciatívou kongresman Peter King. Američanov prosili o pomoc aj poľskí opoziční politici zo strany Právo a spravodlivosť, na čele s bývalými ministrom vnútra a ministerskou zahraničia, ktorí navštívili v novembri USA. Táto cesta vyvolala silnú kritiku vládnej Občianskej platformy. Hovorca vlády Paweł Graś vyhlásil, že obrátenie sa na „cudziu mocnosť“ (ako nazval USA), sa blíži vlastizrade. Jeho slová skritizoval známy poľský sociológ Zdzisław Krasnodębski, ktorý zauvažoval, že zrade je bližšie prenechanie celého vyšetrovania Rusom a vôbec spoliehanie sa na zistenia Moskvy.
Premiér Tusk, ktorý súhlasil s ruským vedením vyšetrovania, je momentálne rukojemníkom vlastného rozhodnutia. Opakovane vyhlásil, že dôveruje Vladimírovi Putinovi. Moskva sa napriek tomu nijako nesnaží viesť vyšetrovanie dôveryhodne a jej ostentatívne nonšalatné správanie pôsobí ako demonštratívne pohŕdanie Poľskom. Tuskova vláda tvrdohlavo tvrdí, že vyšetrovanie sa posúva dopredu a všetko bude úspešne objasnené.
Tento optimizmus však cíti čoraz menej Poliakov.
Autor je poľský novinár a šéfredaktor štvrťročníka Fronda.
Hoci od udalosti uplynulo už viac ako pol roka, otvára sa čoraz viac otázok. Najviac pochybností vyvoláva správanie ruskej strany, ktorá od začiatku tvrdí, že výhradnú vinu za nešťastie nesú poľskí piloti, ktorí počas pristávania nepostupovali dostatočne opatrne. Tak znie téza presadzovaná Medzinárodným leteckým výborom so sídlom v Moskve, ktorý viedol vyšetrovanie tejto udalosti. Hoci táto inštitúcia nesie v názve slovo „medzinárodná“, kontrolujú ju Rusi a je zodpovedná za reguláciu vzdušnej dopravy na území Spoločenstva nezávislých štátov.
Druhé vyšetrovanie v Rusku vedie generálna prokuratúra pod dohľadom Jurija Čajku. Teda toho istého muža, ktorý dozoroval vyšetrovanie vo veci Michaila Chodorkovského či zavraždenia Anny Politkovskej a Alexandra Litvinenka.
Poľský premiér Donald Tusk ešte v deň katastrofy súhlasil, že vyšetrovanie udalosti povedie ruská strana a vyhlásil, že má plnú dôveru vo Vladimíra Putina, ktorý prevzal nad celým vyšetrovaním osobný dohľad. Odhalenie niektorých faktov v poslednom čase spôsobilo, že čoraz viac Poliakov neverí, že Rusi môžu objasniť pravdivé okolnosti tragédie.
.samé dezinformácie
V krízových situáciách je v Rusku takmer pravidlom, že keď vznikne nejaký vážny problém, veľmi dlho treba čakať na oficiálne komuniké. Dôvod je ten, že musí byť potvrdené na centrále v Moskve, a na to treba čas. Tak sa to stalo pri atentáte v moskovskom divadle či po útoku na školu v Beslane. Pri smolenskom nešťastí sa oficiálne komuniké objavilo už krátko po tragédii. Od začiatku obsahovalo viacero falošných informácií, ktoré mnohonásobne opakovali svetové médiá a tlačové agentúry. V komuniké sa hovorilo, že prezidentský Tupolev sa vinou hustej hmly pokúšal o pristátie až štyrikrát. Ukázalo sa, že to nebola pravda, pretože pristátie bolo iba jedno. Nepravdivá bola aj informácia, že piloti lietadla nevedeli po rusky, takže sa nemohli dorozumieť s kontrolnou vežou na letisku. Viac ako tri týždne sa tiež uvádzal chybný čas katastrofy, namiesto o 8.40 sa hovorilo o 8.56.
Podobných dezinformácií bolo viac. Nepotvrdilo sa napríklad, že prezident Kaczynski robil na pilotov nátlak, aby pristáli v hustej hmle. Nepravdivé boli aj novinárske tvrdenia, že počas pristávania prebral kormidlo lietadla náčelník vzdušných síl generál Andrzej Błasik. Prokuratúra tieto hypotézy jednoznačne vylúčila.
.sudcom vo vlastnom spore
Splnomocnenci rodín obetí tvrdia, že Medzinárodný letecký výbor (MLV) je sudcom vo vlastnom spore. Vydáva totiž licencie a potvrdzuje vážnosť situácie pre všetky letiská a lietadlá na území Spoločenstva nezávislých štátov. Nikdy doteraz sa nestalo, aby v prípade leteckej katastrofy na postsovietskom území vydal MLV rozhodnutie, že nešťastie bolo spôsobené poruchou na lietadle alebo zlým stavom letiska, pretože by tým za tragédiu niesli spoluvinu. Preto neprekvapí, že podľa tohto výboru bol za tragédiu vždy vinný pilot.
To vysvetľuje, prečo ruskí vyšetrovatelia venovali tak málo pozornosti technickému stavu prezidentského Tupoleva. Toto lietadlo ruskej výroby totiž prešlo dôkladnou technickou kontrolou v decembri 2009 (teda len štyri mesiace pred katastrofou) v leteckých závodoch v Samare, ktoré patria oligarchovi Olegovi Deripaskovi, blízkemu dôverníkovi Vladimíra Putina. Tento podnik má, prirodzene, na takéto opravy licenciu od MLV. Pritom po návrate lietadla zo Samary bolo v priebehu januára a februára na lietadle zdokumentovaných až šesť porúch, týkajúcich sa najmä navigačného systému a GPS. Ako vypovedal pilot Piotr Pietruczuk, príčinou porúch bolo narušenie signálu GPS cez záchranné zariadenia ARM, ktoré boli namontované v decembri v Samare.
.falošné údaje
Desiateho apríla 2010, hodinu pred katastrofou Tu-154, pristálo na tom istom vojenskom letisku v Smolensku lietadlo Jak-40, s ktorým prišli z Varšavy do Katyne poľskí novinári. Z výpovedí pilotov Jaku vyplýva, že dostali od ruskej strany inštrukcie s nepravdivými údajmi. Pritom išlo o základné informácie potrebné na bezpečné pristátie. Rusi chybne uviedli rozmiestnenie svetiel navádzajúcich na pristátie a nepravdivé údaje o začiatku pristávacej dráhy (nepresnosť predstavovala 300 metrov). Podľa výpovede druhého pilota Jak-40 Bogdana Suchorského mala posádka prezidentského lietadla inštrukcie zo začiatku apríla 2010, ktoré im dodali Rusi a ktoré sa líšili oproti starším inštrukciám o letisku falošnými súradnicami, rozmiestnením svetiel aj pristávacích dráh.
Podľa výpovedí, ktoré uviedol prvý pilot Jaku Artur Wosztyla, GPS ho v jeho lietadle počas pristávania smerovalo naľavo od dráhy, na ktorej pristával. Pilot sa na mieste zorientoval a zistil, že rozmiestnenie navádzacích svetiel je o pol kilometra inde, ako uvádzali inštrukcie. Na rádiokompase si tiež všimol, že prvé signály na pristátie sú neskoordinované. Našťastie, viditeľnosť bola v Smolensku ešte dobrá, takže lietadlo mohlo bez problémov pristáť.
O hodinu neskôr sa podmienky na letisku podstatne zhoršili. Bola hustá hmla. Nebola to ranná hmla, tá sa rozptýlila už na svitaní. V tom čase sa nad letiskom rozmohla nepriepustná, až neprirodzene hustá hmla. Tento opis pochádza od priamych účastníkov. Pôsobila vraj ako stena. Kontrolu nad podmienkami na letisku mala vojenská meteorologická stanica, kde mali mať podľa záväzných predpisov službu traja ľudia. V ten deň tam pracoval iba jeden človek.
Predpisy boli porušené aj v ďalšej veci. Podľa vojenských predpisov musí náčelník meteorologickej služby pobývať v tom istom zariadení ako dispečer letov. Pár mesiacov pred katastrofou však bolo stredisko meteorológa presunuté do budovy, ktorá je od dispečera vzdialená približne dva kilometre.
.tajomný plukovník
Lietadlo Tu-154 už nemalo také dobré podmienky pristátia ako Jak-40 o hodinu skôr. Piloti sa už nemohli spoliehať na svoj zrak. Museli dôverovať podkladom a inštrukciám, ktoré dostávali z letiskovej veže. Tak to robia piloti všade na svete a dokážu pristáť aj v tej najhustejšej hmle pri nulovej viditeľnosti. Ako vyzerala spolupráca pilotov s kontrolnou vežou?
Odpoveď môžu dať informácie z dvoch čiernych skriniek, ktoré sa zachránili po páde lietadla. Hoci ide o majetok poľského štátu, ruská strana ich doteraz Poliakom nevrátila. Jediné, čo sa do Varšavy vrátilo, boli kópie nahrávok z kabíny pilotov. Na ich základe bol zostavený stenogram rozhovorov medzi poľskou posádkou a letiskovou vežou. V ten deň mal službu kontroly letov na letisku podplukovník Pavel Pliusnin a major Viktor Riženko. Zo stenogramov vyplýva, že takmer do samého konca informovali obsluhu prezidentského lietadla, že sú na správnej ceste na pristátie, dodržujú správny kurz, hoci v skutočnosti sa odchýlili výrazne doľava a o 50 metrov nižšie, ako bolo treba. Kontrolóri však pokračovali v postupnom riadení pristávania a lietadlu dávali upokojujúce rozkazy: „ste na kurze, na dráhe pristáť“. Nariadenie strhnúť riadenie lietadla dohora prišlo až v momente, keď sa Tupolev strácal z radaru. Nie všetko sa však dá z týchto zápisov zrekonštruovať. V poľských kópiách totiž chýba kľúčových 16 sekúnd.
Z výpovedí ruských radových vojakov, slúžiacich na letisku, vyplýva, že dispečeri letu plánovali najskôr pre hustú hmlu vydať zákaz pristátia na smolenskom letisku. Hovorili o tom otvorene cez vnútorný kanál, čo počulo veľa ľudí. Napokon však letisko neuzavreli. Podľa výpovede plukovníka Pavla Pliusnina mal na to rozhodnutie vplyv ešte jeden dôstojník. V ten deň sa tam totiž pohyboval akýsi plukovník Nikolaj Krasnokutskij, ktorý – ako povedal Pliusnin – „v ten deň vykonával nejaké špeciálne úlohy“. Aj keď nemal pridelené na letisku konkrétne úlohy, napriek tomu sa vraj spojil s centrálou v Moskve a vypočul si, že „Poliakom má byť povolené pristáť, možno sa im to podarí“.
Poľská strana sa bezvýsledne domáhala vypočutia Krasnokutského. Ruská prokuratúra to odmietla. Navyše, ruskí prokurátori 10. novembra poslali do Varšavy protokoly nových vypočutí Pliusnina a Riženka. Vo vyhlásení uviedli, že pôvodné výpovede, ktoré boli urobené už po katastrofe 10. apríla, treba považovať za nezáväzné a nahradiť ich „poopravenými“ výpoveďami. Tie sú, samozrejme, tajné, ale splnomocnenci rodín obetí už požiadali o vyjadrenie, či v protokoloch neboli „poopravené“ tie fragmenty, ktoré neboli v súlade s oficiálnou verziou ruskej strany.
.ničenie dôkazov
Pochybnosti leteckých špecialistov budí aj verzia MLV, čo sa dialo s prezidentským lietadlom v posledných chvíľach. Bezprostredným dôvodom, prečo sa lietadlo rozbilo, mal byť náraz do brezy, po ktorom mal Tupolev stratiť ľavé krídlo, nástupne urobiť polobrat, otočiť sa hore kolesami, a napokon sa šúchať po streche po zemi. Podoba zničenia lietadla však robí takú verziu málo pravdepodobnou. Rovnako experti na aerodynamiku pochybujú, či je taký manéver vôbec možný. A ako napokon vysvetliť fakt, že stabilizátor lietadla zostal nezničený a kolesá boli špinavé od blata?
Nesúhlasné sú s oficiálnou verziou aj výpovede očitých svedkov. Smolenský lekár Nikolaj Bodin, ktorý prechádzal v to ráno okolo letiska, vypovedal, že videl, ako Tu-154 narazil do brezy, ale nestratil pritom žiadnu svoju časť, ale postupoval ďalej, so stropom smerom nahor. Iný svedok, dozorca Anatolij Žujev, povedal, že videl náhle z hmly vystupujúce lietadlo a následne zbadal oslepujúci blesk. Čo bolo príčinou tohto blesku, nie je dodnes známe.
Možné je, že všetky pochybnosti by bolo možné rozptýliť, keby ruské vyšetrovanie prebiehalo vierohodne. Keď v roku 1988 došlo k výbuchu lietadla nad Lockerbie v Škótsku, agenti Scotland Yardu prehľadávali okolie niekoľko týždňov, len aby našli každý úlomok lietadla. Mali ťažkú úlohu, pretože lietadl o vybuchlo niekoľko kilometrov nad zemou a úlomky boli rozptýlené na ploche sto štvorcových kilometrov. Vyšetrovacej skupine sa napriek tomu podarilo vyzbierať každý kúsok rozbitého lietadla a zrekonštruovať, ako a z ktorej batožiny došlo k výbuchu. Taký postup je v podobných prípadoch normou.
Vyšetrovací tím v Smolensku ukončil hľadanie úlomkov už po siedmich dňoch. Po tomto termíne Rusi vrak Tu-154 rozrezali pílami a všetky okná, ktoré ešte zostali celé, násilne rozbili. Zvyšky lietadla ležali viac ako pol roka pod holým nebom na letisku, nezabezpečené pred atmosferickými vplyvmi. Na mieste katastrofy vyrúbali všetky stromy a naviezli novú vrstvu zeme. Takýmto opatreniam sa hovorí ničenie vecných dôkazov.
.američania, pomôžte
Pohoršenie a pobúrenie vyvolala návšteva poľských archeológov. Na miestach tragédie v októbri tohto roku našli viac ako päťtisíc kúskov rôznych častí lietadla a dokonca vrátane pozostatkov ľudských tiel. Ukázalo sa tiež, že ruská strana sa miešala do obsahu elektronického vybavenia, ktoré patrilo obetiam katastrofy. Bola zničená časť záznamov v mobilných telefónoch a fotoaparátoch.
Americký expert na terorizmus a poradca ministerstva obrany USA Harvey Kushner sa domnieva, že Rusi porušili všetky pravidlá, podľa ktorých mali pri vyšetrovaní postupovať. Podľa neho „spôsob, akým bolo vedené vyšetrovanie, ide proti zdravému rozumu“.
To všetko má za následok, že väčšina rodín obetí smolenskej katastrofy neverí v dobrú vôľu ruských prokurátorov. A nielen oni. Vyše 300-tisíc ľudí podpísalo petíciu, ktorá sa domáha vytvorenia medzinárodnej vyšetrovacej komisie pod dohľadom amerického kongresu. Ako prvý vystúpil s takou iniciatívou kongresman Peter King. Američanov prosili o pomoc aj poľskí opoziční politici zo strany Právo a spravodlivosť, na čele s bývalými ministrom vnútra a ministerskou zahraničia, ktorí navštívili v novembri USA. Táto cesta vyvolala silnú kritiku vládnej Občianskej platformy. Hovorca vlády Paweł Graś vyhlásil, že obrátenie sa na „cudziu mocnosť“ (ako nazval USA), sa blíži vlastizrade. Jeho slová skritizoval známy poľský sociológ Zdzisław Krasnodębski, ktorý zauvažoval, že zrade je bližšie prenechanie celého vyšetrovania Rusom a vôbec spoliehanie sa na zistenia Moskvy.
Premiér Tusk, ktorý súhlasil s ruským vedením vyšetrovania, je momentálne rukojemníkom vlastného rozhodnutia. Opakovane vyhlásil, že dôveruje Vladimírovi Putinovi. Moskva sa napriek tomu nijako nesnaží viesť vyšetrovanie dôveryhodne a jej ostentatívne nonšalatné správanie pôsobí ako demonštratívne pohŕdanie Poľskom. Tuskova vláda tvrdohlavo tvrdí, že vyšetrovanie sa posúva dopredu a všetko bude úspešne objasnené.
Tento optimizmus však cíti čoraz menej Poliakov.
Autor je poľský novinár a šéfredaktor štvrťročníka Fronda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.