Po najznámejšom z nich, Janovi Palachovi, sa dnes volá námestie pred pražskou Filozofickou fakultou. Šesťdesiate roky boli svedkami mnohých študentských protestov vo svete, od amerických protestov proti vojne vo Vietname až po študentské protesty v Paríži v máji 1968. Z novšieho obdobia boli pamätné protesty čínskych študentov v roku 1989, ktorých rozstrieľala Čínska ľudová armáda, protesty študentov v Srbsku proti vláde Slobodana Miloševiča, ktoré (po vojenskom zásahu NATO) prispeli k zmene režimu či viacero vĺn iránskych študentských protestov, ktoré napriek svojmu rozsahu zmenu k lepšiemu nepriniesli.
Protesty sa často vyznačujú schopnosťou študentov nadchnúť sa pre to, čo vnímajú ako spravodlivú vec (ľudské práva, mier, sloboda), a nesú tak v sebe čosi romantické. Menej romantické je, keď študenti bojujú len za svoj vlastný záujem. Do tejto druhej skupiny spadajú protesty britských študentov, ktorí minulý týždeň zvandalizovali stred Londýna a napadli auto s následníkom trónu. Dôvodom protestov je nový zákon, podľa ktorého sa školné na britských univerzitách zdvihne na dvoj- až trojnásobok a väčšinou bude okolo 7 500 libier za rok. Školy tým pokryjú znížené príspevky štátu, ktorý musí šetriť. Racionálnych argumentov je v tejto debate mnoho, a väčšinou sú to argumenty proti študentským protestom: štát potrebuje znížiť deficit, britské univerzity patria medzi svetovú špičku, no stoja oveľa menej ako tie v Amerike, študenti si môžu vziať nízkoúročené pôžičky, tí najchudobnejší budú mať rôzne úľavy, vyššie školné povedie k vyššiemu zákazníckemu tlaku na kvalitu a podobne.
O fakty a argumenty tu však nejde. Súčasným protestom chýba nielen romantický, ale aj racionálny kontext. Sú skôr hlasným vyjadrením nesúhlasu, ktorého súčasťou je aj medzigeneračný kontext: dnešní študenti si už nebudú môc dovoliť všetko, čo si užívali ich rodičia, od lacných škôl cez vysoké podpory v nezamestnanosti až po skoré odchody do dôchodku. Rozhadzovačnosť tejto generácie priviedla štáty k deficitom a dlhom, ktoré budú musieť tí ďalší splácať. Študenti tak namiesto zopakovania si pohodovej éry svojich rodičov začnú profesionálny život splácaním študentskej pôžičky. Až keď pomôžu splatiť aj štátne dlhy a vyrovnať deficity, dostane tá nasledujúca generácia šancu zapáliť sa opäť pre nejakú spravodlivú vec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.