.sudcu robím od roku 1990. Prvé roky sme s rodinou prežili skromne. Na výlety a dovolenky s deťmi sme cestovali vlakmi a autobusmi (preplnenými). Nikdy som sa však necítil slobodnejšie – jednoducho som nemal o čo prísť.
Nutkanie zobrať úplatok alebo získať inú výhodu som nemal nikdy. Bola to vždy otázka dôstojnosti a hrdosti na seba samého. Na svojich rodičov, ktorým by som ublížil, keby som konal inak. Vedel som, že nikdy nepomôžem deťom s prijatím na školy alebo do zamestnania. Uvažoval som, či mi to niekedy nebudú vyčítať. Dnes viem, že je to ich prednosť – sú samostatní, sebavedomí a hrdí.
Moja nestrannosť a nezávislosť nikdy nezávisela od výšky môjho konta. Moje súčasné slušné zabezpečenie je však pre mňa dôležité. Nemohol by som sa dlhodobo a naplno venovať súdeniu, prenechať väčšinu starostlivosti o domácnosť a deti na manželku a súčasne každý deň myslieť na bežné prežitie.
Dôležité je aj to, aby prostredie v justícii bolo po finančnej stránke natoľko atraktívne, aby mali záujem byť sudcami mnohí skvelí právnici z vonkajšieho prostredia. Mnohí z nich hovoria, že je to už zaujímavé (najmä ak sú materiálne zabezpečení). Napriek tomu sa o funkciu sudcu neusilujú. Môj názor je, že z iných vnútorných dôvodov a pohnútok nechcú byť súčasťou dnešného súdnictva a sudcovského stavu.
Súdne spory sudcov so štátom sú možno jednou z odpovedí. Sudcovia sa v posledných 20 rokoch domáhali voči štátu alebo sa s ním priamo súdili o nasledovné finančné nároky: nevyplatené 13. či 14. platy, zmrazené platy, nevyplatené odmeny alebo nízke odmeny, odškodnenie nemajetkovej ujmy (ochrana osobnosti) a napokon finančné odškodnenie v súvislosti s vyššími platmi sudcov na Špeciálnom súde.
Vždy ako jeden z argumentov zaznieva ohrozenie alebo zásah do nezávislosti a nestrannosti súdnictva. Tam, kde je ohrozené súdnictvo, musí byť ohrozený aj sudca. Občania si právom musia klásť otázky: Sú sudcovia pri nevyplatení 14. platu nezávislí? Alebo ak majú nižší plat než majú ich kolegovia? A odkedy dokedy nie sú nezávislí – od vyplatenia nižšieho platu až do rozhodnutia súdu, ktorý im prizná odškodnenie?
Ak súd plošne znižuje platy a sociálne dávky všetkým, ktorí sú napojení na štátne a verejné financie, nemali by sme byť výnimkou. Ak tomu bránia dokumenty o nemožnosti znížiť plat sudcom, mali by sme sami dať signál občanom, že to akceptujeme. Ak by Ústavný súd zrušil zákon o výstavbe diaľnic bez vlastníctva pozemkov a na druhý deň by politici plošne znížili platy iba sudcom, určite by išlo o neprípustnú pomstu. Netrúfam si však byť popri lekárovi, učiteľovi, záchranárovi, štátnom úradníkovi, policajtovi, sociálne odkázanom... jediný, kto by zmrazením platov mal utrpieť ujmu. Až takú, aby občania stratili istotu, či zostanem nestranný a nezávislý.
Sudcovia sa cítia diskriminovaní tým, že mali nižšie platy ako ich kolegovia. V prvom rade by sa však mali cítiť dotknutí tým, že im neboli pridelené sporné kauzy. S kreovaním Špecializovaného súdu však boli sudcovia spokojní – nedokončené kauzy sa im nepridelili.
Môj názor je, že sudca by sa vôbec nemal so štátom súdiť o spomínané nároky. Ide o spor sudcu so súdom, ktorý súdi iný sudca iného súdu. Výška priznaných nárokov často závisí od úvahy sudcu. Sudca fakticky rozhoduje o svojich nárokoch. A najmä – nestrannosť a nezávislosť má stáť na rozhodnutiach sudcov o sebe samých.
Na záver treba dodať, že ide o absolútne nereprezentatívny názor a medzi kolegami nemá žiadnu váhu.
Autor je sudca.
Nutkanie zobrať úplatok alebo získať inú výhodu som nemal nikdy. Bola to vždy otázka dôstojnosti a hrdosti na seba samého. Na svojich rodičov, ktorým by som ublížil, keby som konal inak. Vedel som, že nikdy nepomôžem deťom s prijatím na školy alebo do zamestnania. Uvažoval som, či mi to niekedy nebudú vyčítať. Dnes viem, že je to ich prednosť – sú samostatní, sebavedomí a hrdí.
Moja nestrannosť a nezávislosť nikdy nezávisela od výšky môjho konta. Moje súčasné slušné zabezpečenie je však pre mňa dôležité. Nemohol by som sa dlhodobo a naplno venovať súdeniu, prenechať väčšinu starostlivosti o domácnosť a deti na manželku a súčasne každý deň myslieť na bežné prežitie.
Dôležité je aj to, aby prostredie v justícii bolo po finančnej stránke natoľko atraktívne, aby mali záujem byť sudcami mnohí skvelí právnici z vonkajšieho prostredia. Mnohí z nich hovoria, že je to už zaujímavé (najmä ak sú materiálne zabezpečení). Napriek tomu sa o funkciu sudcu neusilujú. Môj názor je, že z iných vnútorných dôvodov a pohnútok nechcú byť súčasťou dnešného súdnictva a sudcovského stavu.
Súdne spory sudcov so štátom sú možno jednou z odpovedí. Sudcovia sa v posledných 20 rokoch domáhali voči štátu alebo sa s ním priamo súdili o nasledovné finančné nároky: nevyplatené 13. či 14. platy, zmrazené platy, nevyplatené odmeny alebo nízke odmeny, odškodnenie nemajetkovej ujmy (ochrana osobnosti) a napokon finančné odškodnenie v súvislosti s vyššími platmi sudcov na Špeciálnom súde.
Vždy ako jeden z argumentov zaznieva ohrozenie alebo zásah do nezávislosti a nestrannosti súdnictva. Tam, kde je ohrozené súdnictvo, musí byť ohrozený aj sudca. Občania si právom musia klásť otázky: Sú sudcovia pri nevyplatení 14. platu nezávislí? Alebo ak majú nižší plat než majú ich kolegovia? A odkedy dokedy nie sú nezávislí – od vyplatenia nižšieho platu až do rozhodnutia súdu, ktorý im prizná odškodnenie?
Ak súd plošne znižuje platy a sociálne dávky všetkým, ktorí sú napojení na štátne a verejné financie, nemali by sme byť výnimkou. Ak tomu bránia dokumenty o nemožnosti znížiť plat sudcom, mali by sme sami dať signál občanom, že to akceptujeme. Ak by Ústavný súd zrušil zákon o výstavbe diaľnic bez vlastníctva pozemkov a na druhý deň by politici plošne znížili platy iba sudcom, určite by išlo o neprípustnú pomstu. Netrúfam si však byť popri lekárovi, učiteľovi, záchranárovi, štátnom úradníkovi, policajtovi, sociálne odkázanom... jediný, kto by zmrazením platov mal utrpieť ujmu. Až takú, aby občania stratili istotu, či zostanem nestranný a nezávislý.
Sudcovia sa cítia diskriminovaní tým, že mali nižšie platy ako ich kolegovia. V prvom rade by sa však mali cítiť dotknutí tým, že im neboli pridelené sporné kauzy. S kreovaním Špecializovaného súdu však boli sudcovia spokojní – nedokončené kauzy sa im nepridelili.
Môj názor je, že sudca by sa vôbec nemal so štátom súdiť o spomínané nároky. Ide o spor sudcu so súdom, ktorý súdi iný sudca iného súdu. Výška priznaných nárokov často závisí od úvahy sudcu. Sudca fakticky rozhoduje o svojich nárokoch. A najmä – nestrannosť a nezávislosť má stáť na rozhodnutiach sudcov o sebe samých.
Na záver treba dodať, že ide o absolútne nereprezentatívny názor a medzi kolegami nemá žiadnu váhu.
Autor je sudca.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.