Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Vedieť sa pozerať na utrpenie a netrpieť si vyžaduje nadľudské úsilie a aj trochu cviku. Aspoň zo začiatku. Keď prídete prvýkrát do Ázie alebo do Afriky, alebo do rómskej osady, môže vás z toho až zachvátiť hnev. „Prečo sa, dočerta, viac nesnažia!!!” alebo „Prečo, preboha, tých psíkov radšej neutratia!”, alebo „Takto nechať dieťa bosé v tej zime!!”.

Niektorí to celé pochopia nesprávne a prídu z Indie alebo odniekiaľ so slovami „....a oni tam nič nemajú, sú úplne chudobní a vôbec im to neprekáža a stále sa usmievajú a sú šťastní”. Omyl. Chudoba prekáža každému, a keď mu vlastné decko skučí doma pod strechou z vlnitého plechu od hladu, určite ho to nerobí šťastným. Takisto sa nikto neteší, keď nemá na doktora a zomiera mu pri nohách chorá manželka. To, že Ázia má spirituálny rozmer, je jasné a citeľné – a to je to, čo si ľudia mýlia so šťastím a spokojnosťou. Keby boli tunajší ľudia spokojní a šťastní a vyrovnaní so svojou realitou, tak by nevolili maoistov a neboli by každý týždeň štrajky. Tí bohatí ľudia z týchto chudobných krajín si nechali narásť pancier. Obchádzajú hladné bábätká, čo sa motkajú po ulici a hľadajú omrvinky, obchádzajú umierajúce šteniatka bez jedného kúska srsti, obchádzajú starenky s ťažkým nákladom, a nezvlhne im oko. Občas si kúpia odpustky a hodia 5 rupií žobrákovi. Do sirotincov však neprispejú, deťom nepomôžu. Ja tiež tak v 70 percentách prípadov obchádzam. Bez zvlhnutia. Idem a nepozerám. Nezastavujem sa, lebo by som to potom nezvládla. Keď sa zastavím, už sa angažujem  10-krát do mesiaca, zasa si poviem, že stačí. Že nabudúce pôjdem rovno. Že sa nerozplačem od bezmocnosti, keď zbadám ďalšie šteniatko bez šance, alebo dieťa bez nôh a rúk. Že sa neroztrasiem, nezmením trasu, nezmením plány a nepôjdem do bankomatu. Jednoducho sa s tým treba naučiť žiť. Ale nevybudovať si pancier. Len vedieť zavrieť oči vtedy, keď sa fakt nič robiť nedá a mať ich otvorené vtedy, keď sa pomôcť dá. A plakať, keď treba – ale od úľavy, že sa to podarilo, že už netreba plakať od beznádeje. Občas u mňa prespia deti z ulice. Umyjem ich v našej teplej sprche, a upečiem im tortu. Taká klasika. A potom kukáme dévedéčka a hráme karty. Uvrhnúť ich späť do ich utrpenia je však potom nemožné...a tak vznikajú nové a nové záväzky...viete, niekedy si fakt vyčítam, keď prejdem okolo starenky a nič jej nedám. Alebo keď idem okolo  desiatich žobrákov a dám len jednému. Alebo keď si kúpim za
1 000 rupií filmy do foťáku. Aby som si ich odfotila. Je to choré? Alebo to už mne lezie na mozog? Mám si spraviť pancier? Alebo furt revať? Alebo sa usmievať na nich, tak ako oni na mňa, potom prísť domov a tvrdiť, že oni sú tak úžasne šťastní v tej svojej chudobe? Svet je vlastne všade rovnaký. Dobrí aj zlí, šťastní aj smutní. Len ja akosi neviem, kde sa zaradiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite