.samozrejme, takzvané proticudzinecké zákony nie sú v západnej Európe žiadnou švajčiarskou špecialitou. Nedávno sa vo Francúzsku či Belgicku zakazovalo nosenie buriek, v Dánsku či Holandsku sa pritvrdzovali protiimigračné zákony, a nielen v týchto krajinách sa darí stranám, ktoré svoj monotematický program postavili na tvrdej rétorike voči neprispôsobivým migrantom. Prípadne ju premiešali s varovaniami pred hrozbou doma sa vzmáhajúceho islamizmu.
.krajná pravica?
Presne v duchu zavedených šablón nielen zahraničné médiá, ale aj naše agentúry teraz hlásili, že vo Švajčiarsku sa so svojou najnovšou referendovou iniciatívou opäť presadila „krajne pravicová“ SVP, ako znie skratka pre tamojších konzervatívnych ľudovcov. Je pravda, že táto najpopulárnejšia strana, ktorej symbolickým lídrom je veľkopodnikateľ Christoph Blocher, úplne zmenila tón a obsah diskusie o cudzincoch. Predminulú nedeľu tak Švajčiari okrem ľudoveckého návrhu o „vyhosťovaní kriminálnych cudzincov“ hlasovali aj o protinávrhu, ktorý predložili kresťanskí demokrati, liberáli a zelení. Teda strany, ktoré ani najľavicovejšie európske médiá neoznačujú za „krajnú pravicu“. Prekvapivá pointa je však v tom, že oba návrhy, ktoré stáli v kampani ostro proti sebe, sa líšili pre zahraničného pozorovateľa nie v podstate, ale v nuansách. Podľa návrhu SVP má byť po odpykaní trestu vyhostený každý cudzinec, ktorý sa dopustil trestného činu úmyselného zabitia, znásilnenia, vlámania, obchodu s drogami či s bielym mäsom. Oveľa väčšiu kritiku si vyslúžilo ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné vyhnať cudzinca z krajiny aj za omnoho banálnejšie skutky, týkajúce sa zneužitia sociálneho systému. Liberálnejší protinávrh vychádzal z toho, že vyhosťovať by sa nemalo na základe taxatívne určených zločinov, ale na základe trestnej sadzby. Liberálnou odpoveďou na návrh ľudovcov teda bolo, že vyhostiť možno cudzinca len za taký ťažký delikt, pri ktorom hrozí odňatie slobody minimálne na jeden rok. Ale aj protinávrh rátal aj s vyhostením za zneužívanie sociálnej podpory štátu, vyšpecifikoval však, že musí ísť o delikt s trestnou sadzbou nad 18 mesiacov. Súčasne však liberáli a kresťanskí demokrati minimálne v jednom ustanovení navrhovali ešte tvrdšie ustanovenie než ľudovci.
.veľa kriku pre nič
Väčšina Švajčiarov si napokon pri referendových urnách po zúrivej kampani vybrala návrh SVP, ktorý viac v emocionálnych symboloch než v realite predstavoval radikálnu verziu. Nie je však vôbec vylúčené, ako už naznačujú vrcholní politici, že výsledná podoba zákona, ktorý musí byť schválený najneskôr do piatich rokov od konania referenda, sa bude v konkrétnych formuláciách viac podobať dikcii protinávrhu. V zákone sa zrejme ocitne aj paragraf, že nijaký cudzinec nesmie byť vyhnaný do domovskej krajiny, kde by mohol byť následne mučený. A keď si Európska komisia, ktorá už vyjadrila znepokojenie nad výsledkom referenda, prelobuje, aby sa zákon nevzťahoval na občanov EÚ žijúcich vo Švajčiarsku, tamojšie vyhosťovanie cudzincov už nikoho v Európe veľmi trápiť nebude.
.nepohoda
Nálepkovať Švajčiarov ako masu, ktorá podľahla agresívnym proticudzineckým emóciám, je pomerne jednoduché. Posledné referendum, ako aj minuloročný zákaz minaretov vyjadrujú všeobecný pocit, pre ktorý sa ujalo označenie „nepohoda v krajinke“. V článku pre nemecký Die Zeit túto nepohodu dobre vyjadril univerzitný profesor z Uni Zürich Oliver Diggelmann. Podľa neho sa u Švajčiarov zlievajú do jedného obrazu dva základné dojmy: a síce „ohrozenie zdola“, ktoré predstavujú cudzinci, ktorí sú málo vzdelaní a nechcú sa integrovať. „Ohrozenie zhora“ predstavujú cudzinci zo štátov EÚ, ktorí od roku 2002 na základe bilaterálnych dohôd s Bruselom zaplavili tamojší pracovný trh. Mienkotvorný týždenník Die Weltwoche, ktorý má blízko k Blocherovi, nedávno na titulnej stránke charakterizoval situáciu slovom „Infarkt“ s podtitulom „Švajčiarsko narazilo na svoje hranice“. Podľa časopisu dospela situácia tak ďaleko, že je nevyhnutné politicky obmedziť počet obyvateľov.
.moslimovia
Švajčiarsko je s výnimkou osobitého Lichtenštajnska a Luxemburska krajinou, kde v pomere k počtu obyvateľov žije najviac cudzincov v Európe (1,8 milióna z celkovo 7,8 milióna obyvateľov). Pritom tento podiel za posledné dve desaťročia dramaticky vzrástol.
Najskôr teda k „ohrozeniu zdola“, ako o ňom hovorí profesor Diggelmann. Model bol podobný ako v iných západoeurópskych krajinách, keďže aj Švajčiarsko z ekonomických dôvodov podporovalo prílev gastarbeiterov (napríklad z bývalej Juhoslávie či z Turecka). Predpokladalo sa, že v hosťovskej krajine pobudnú len niekoľko rokov. No keďže záujmy priemyslu boli silné, získali status trvalého pobytu. Neskôr sa za nimi prisťahovala rodina, teda ženy a deti. V roku 1980 tu žilo 56-tisíc moslimov, problém s mešitami či pocit ohrozenia z islamu vtedy ešte neexistovali. V roku 1990 už žilo vo Švajčiarsku vyše 150-tisíc moslimov, o ďalších desať rokov to bolo okolo 310-tisíc vyznávačov islamu, dnešné odhady hovoria o 450 tisícoch moslimov. V 90. rokoch si tu vybudovali diaspóru kosovskí Albánci, ktorých UCK mala vo Švajčiarsku svoju hlavnú organizačnú a finančnú základňu.
Je pritom úplne pochopiteľné, že rastúce počty moslimov sa už nechcú skrývať v pokútnych modlitebniach, ale žiadajú vo viacerých mestách o povolenia na stavbu mešít s hrdo sa týčiacimi minaretmi – a je celkom pochopiteľné, že veľká časť Švajčiarov si neželá, aby sa identita ich miest menila.
.priveľké bremeno
Na druhej strane, Švajčiarsko nie je Holandsko: väčšinu jeho cudzincov netvoria obyvatelia z moslimského či arabského sveta, ale prišelci z EÚ, pričom v posledných rokoch je alpská krajina magnetom najmä pre Nemcov. Len minulý rok prišlo do Švajčiarska 34-tisíc obyvateľov Únie, čo je trojnásobne viac, ako bývalo v časoch pred liberalizáciu pohybu pracovných síl. Preto Švajčiari šomrú na preplnené cesty, na stúpajúce ceny bytov, na zostrený boj o pracovné miesta.
Obávajú sa o svoj sociálny štát, keďže takmer polovicu poberateľov sociálnych dávok tvoria najmä neeurópski cudzinci a veľkou témou je ešte donedávna zahmlievaný fakt, že trestnú činnosť páchajú najmä cudzinci – až 70 percent väzňov nemá švajčiarske občianstvo. Pritom aj stredná generácia si pamätá na nie tak dávne časy, keď si Švajčiari nezamykali dvere svojich príbytkov a hoveli si v bezpečnosti, ako jednej z národných charakteristík.
Preto ak z tohto kúta Európy príde onedlho ďalšia správa o xenofóbnych domorodcoch, ktorí síce žijú v jednej z najbohatších krajín, ale z akéhosi dôvodu prijímajú najprísnejšie zákony proti migrantom, nebude to ani tak správa o xenofóbii. Bude to väčšmi správa o imigračnej politike, ktorá v uplynulých desaťročiach nakládla na Švajčiarov priveľké bremená.
.krajná pravica?
Presne v duchu zavedených šablón nielen zahraničné médiá, ale aj naše agentúry teraz hlásili, že vo Švajčiarsku sa so svojou najnovšou referendovou iniciatívou opäť presadila „krajne pravicová“ SVP, ako znie skratka pre tamojších konzervatívnych ľudovcov. Je pravda, že táto najpopulárnejšia strana, ktorej symbolickým lídrom je veľkopodnikateľ Christoph Blocher, úplne zmenila tón a obsah diskusie o cudzincoch. Predminulú nedeľu tak Švajčiari okrem ľudoveckého návrhu o „vyhosťovaní kriminálnych cudzincov“ hlasovali aj o protinávrhu, ktorý predložili kresťanskí demokrati, liberáli a zelení. Teda strany, ktoré ani najľavicovejšie európske médiá neoznačujú za „krajnú pravicu“. Prekvapivá pointa je však v tom, že oba návrhy, ktoré stáli v kampani ostro proti sebe, sa líšili pre zahraničného pozorovateľa nie v podstate, ale v nuansách. Podľa návrhu SVP má byť po odpykaní trestu vyhostený každý cudzinec, ktorý sa dopustil trestného činu úmyselného zabitia, znásilnenia, vlámania, obchodu s drogami či s bielym mäsom. Oveľa väčšiu kritiku si vyslúžilo ustanovenie, podľa ktorého by bolo možné vyhnať cudzinca z krajiny aj za omnoho banálnejšie skutky, týkajúce sa zneužitia sociálneho systému. Liberálnejší protinávrh vychádzal z toho, že vyhosťovať by sa nemalo na základe taxatívne určených zločinov, ale na základe trestnej sadzby. Liberálnou odpoveďou na návrh ľudovcov teda bolo, že vyhostiť možno cudzinca len za taký ťažký delikt, pri ktorom hrozí odňatie slobody minimálne na jeden rok. Ale aj protinávrh rátal aj s vyhostením za zneužívanie sociálnej podpory štátu, vyšpecifikoval však, že musí ísť o delikt s trestnou sadzbou nad 18 mesiacov. Súčasne však liberáli a kresťanskí demokrati minimálne v jednom ustanovení navrhovali ešte tvrdšie ustanovenie než ľudovci.
.veľa kriku pre nič
Väčšina Švajčiarov si napokon pri referendových urnách po zúrivej kampani vybrala návrh SVP, ktorý viac v emocionálnych symboloch než v realite predstavoval radikálnu verziu. Nie je však vôbec vylúčené, ako už naznačujú vrcholní politici, že výsledná podoba zákona, ktorý musí byť schválený najneskôr do piatich rokov od konania referenda, sa bude v konkrétnych formuláciách viac podobať dikcii protinávrhu. V zákone sa zrejme ocitne aj paragraf, že nijaký cudzinec nesmie byť vyhnaný do domovskej krajiny, kde by mohol byť následne mučený. A keď si Európska komisia, ktorá už vyjadrila znepokojenie nad výsledkom referenda, prelobuje, aby sa zákon nevzťahoval na občanov EÚ žijúcich vo Švajčiarsku, tamojšie vyhosťovanie cudzincov už nikoho v Európe veľmi trápiť nebude.
.nepohoda
Nálepkovať Švajčiarov ako masu, ktorá podľahla agresívnym proticudzineckým emóciám, je pomerne jednoduché. Posledné referendum, ako aj minuloročný zákaz minaretov vyjadrujú všeobecný pocit, pre ktorý sa ujalo označenie „nepohoda v krajinke“. V článku pre nemecký Die Zeit túto nepohodu dobre vyjadril univerzitný profesor z Uni Zürich Oliver Diggelmann. Podľa neho sa u Švajčiarov zlievajú do jedného obrazu dva základné dojmy: a síce „ohrozenie zdola“, ktoré predstavujú cudzinci, ktorí sú málo vzdelaní a nechcú sa integrovať. „Ohrozenie zhora“ predstavujú cudzinci zo štátov EÚ, ktorí od roku 2002 na základe bilaterálnych dohôd s Bruselom zaplavili tamojší pracovný trh. Mienkotvorný týždenník Die Weltwoche, ktorý má blízko k Blocherovi, nedávno na titulnej stránke charakterizoval situáciu slovom „Infarkt“ s podtitulom „Švajčiarsko narazilo na svoje hranice“. Podľa časopisu dospela situácia tak ďaleko, že je nevyhnutné politicky obmedziť počet obyvateľov.
.moslimovia
Švajčiarsko je s výnimkou osobitého Lichtenštajnska a Luxemburska krajinou, kde v pomere k počtu obyvateľov žije najviac cudzincov v Európe (1,8 milióna z celkovo 7,8 milióna obyvateľov). Pritom tento podiel za posledné dve desaťročia dramaticky vzrástol.
Najskôr teda k „ohrozeniu zdola“, ako o ňom hovorí profesor Diggelmann. Model bol podobný ako v iných západoeurópskych krajinách, keďže aj Švajčiarsko z ekonomických dôvodov podporovalo prílev gastarbeiterov (napríklad z bývalej Juhoslávie či z Turecka). Predpokladalo sa, že v hosťovskej krajine pobudnú len niekoľko rokov. No keďže záujmy priemyslu boli silné, získali status trvalého pobytu. Neskôr sa za nimi prisťahovala rodina, teda ženy a deti. V roku 1980 tu žilo 56-tisíc moslimov, problém s mešitami či pocit ohrozenia z islamu vtedy ešte neexistovali. V roku 1990 už žilo vo Švajčiarsku vyše 150-tisíc moslimov, o ďalších desať rokov to bolo okolo 310-tisíc vyznávačov islamu, dnešné odhady hovoria o 450 tisícoch moslimov. V 90. rokoch si tu vybudovali diaspóru kosovskí Albánci, ktorých UCK mala vo Švajčiarsku svoju hlavnú organizačnú a finančnú základňu.
Je pritom úplne pochopiteľné, že rastúce počty moslimov sa už nechcú skrývať v pokútnych modlitebniach, ale žiadajú vo viacerých mestách o povolenia na stavbu mešít s hrdo sa týčiacimi minaretmi – a je celkom pochopiteľné, že veľká časť Švajčiarov si neželá, aby sa identita ich miest menila.
.priveľké bremeno
Na druhej strane, Švajčiarsko nie je Holandsko: väčšinu jeho cudzincov netvoria obyvatelia z moslimského či arabského sveta, ale prišelci z EÚ, pričom v posledných rokoch je alpská krajina magnetom najmä pre Nemcov. Len minulý rok prišlo do Švajčiarska 34-tisíc obyvateľov Únie, čo je trojnásobne viac, ako bývalo v časoch pred liberalizáciu pohybu pracovných síl. Preto Švajčiari šomrú na preplnené cesty, na stúpajúce ceny bytov, na zostrený boj o pracovné miesta.
Obávajú sa o svoj sociálny štát, keďže takmer polovicu poberateľov sociálnych dávok tvoria najmä neeurópski cudzinci a veľkou témou je ešte donedávna zahmlievaný fakt, že trestnú činnosť páchajú najmä cudzinci – až 70 percent väzňov nemá švajčiarske občianstvo. Pritom aj stredná generácia si pamätá na nie tak dávne časy, keď si Švajčiari nezamykali dvere svojich príbytkov a hoveli si v bezpečnosti, ako jednej z národných charakteristík.
Preto ak z tohto kúta Európy príde onedlho ďalšia správa o xenofóbnych domorodcoch, ktorí síce žijú v jednej z najbohatších krajín, ale z akéhosi dôvodu prijímajú najprísnejšie zákony proti migrantom, nebude to ani tak správa o xenofóbii. Bude to väčšmi správa o imigračnej politike, ktorá v uplynulých desaťročiach nakládla na Švajčiarov priveľké bremená.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.