Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

V noci sa mi sníva, že som na Slovensku. Na chvíľu, narýchlo, pracovne. Frustrovaná, čo to robím, prečo nie som v Nepále. Zobudím sa na klopanie a hlas môjho šerpu „Wake up time!” Jasné. Som v Himalájach, je zima, a musím vstávať.

Vyjsť z tepla a bezpečia spacáka a dať na seba studené oblečenie. Napiť sa primrznutého čaju, čo mi ostal na nočnom stolíku, zapiť antibiotiká, potom si umyť zuby, ale iba ústnou vodou, lebo normálna je zamrznutá. Cestou na turecký záchod zbadám zrkadlo – po desiatich dňoch. Okolo očí mám biele kruhy a zvyšok tváte mám úplne hnedý. Klienti mi vravia, že vyzerám ako mýval. To zo slnečných okuliarov. Nie všetky ajurvédické výrobky fungujú – a faktor 30 na bylinkovom základe bol zrejme jeden z omylov, čo vás stoja imidž. Narvať spacák do obalu, ten večný každodenný boj. Zadýcham sa pritom ako pri výstupe na kopec. Celkovo sa zadýchavam pri všetkom, ale fakt, že sa v tejto výške zadýchava každý, ospravedlňuje. Ešte 4 dni chôdze a bude po všetkom. Pizza, kvety, masáže a teplá sprcha. Umyjem si z vlasov ten bylinný olej, čo miestni ľudia používajú na vlasy, aby nelietali, vyčistím si nechty a odpoviem na maily. Napíšem, že som nemohla odpovedať skôr, lebo som bola v Himalájach. Bude to znieť exoticky a ľudia na druhom konci to pochopia. Veď je to jej práca, povedia si. Dnes sme stretli stádo jakov. Bežali hnaní horskými chlapcami s červenými popraskanými lícami. Bežali všade okolo nás – aj zhora, aj zdola a my sme museli stáť a čakať, kým neprejdú, a to nás prinútilo vnímať. Vnímať ich krásu – majestátne, mystické, dôstojné, ale zlatučké zároveň. Ich srsť za nimi viala v chladnom vetre a usádzal sa na nej sneh. Niektoré sú hnedé, iné čierne, iné takmer biele, a daktoré majú cez chrbát také číro. Strašne by som chcela jaka ako domáce zvieratko. Namisto psíka. Tak si ho potuľkať počas chladných večerov. Ak sa mi podarí našetriť a kúpiť ten starý kamenný dom v Brage, mojej obľúbenej dedine v Himalájach, kúpim si aj jaka. Tento rok vraj stúpla cena zo 400 na 540 eur za kus. Otvorím si tam dobročinnú dielňu a miestne ženy budú pliesť jačie svetre a budeme to predávať von do Európy. A potom nebudú musieť mladí ľudia utekať do emirátov zarábať ako posledné handry, ktoré nik nerešpektuje. Ľudia z hôr stále utekajú a utekajú, alebo si otvoria hotel a stanú sa z nich jedinci, akí sem nepatria. Kúpia zdola tovar, nechajú ho vyniesť hore na chrbtoch tých najposlednejších chudákov, ktorí sa sem trepú v šľapkách a s opuchnutými kolenami, dajú im pár rupií a potom si od turistov vypýtajú 50-násobok ceny. V ubytovni v 4 540 metroch práve zaviedli wifi. Tak som vytiahla laptop a prinútila skrehnuté prsty, aby  si chvíľu zašportovali. Teraz sa to nedá poslať, lebo sneží. A keď sneží, tak to vraj nefunguje. Zajtra nás čaká vrchol nášho výletu a keď ho aj s klientmi v zdraví prežijeme, budeme v teple žúrovať. Ale teraz mi mrznú prsty a bolí ma hlava. Neviem, prečo takto žijem, ale keď som na Slovensku, tak sa mi sníva, že som v Nepále, iba na skok a pracovne, a potom som úplne dezorientovaná a neviem, kam patrím. Sníva sa mi o jakoch a kamenných domčekoch pod 8-kilometrovými ľadovcami. Toľko z himalájskeho denníka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite