V sekcii Slovenský dokumentárny film 2009/2010 alebo Hrdinovia z našej štvrte bude uvedený slovensko-francúzsko-španielsky film režisérky Diany Fabiánovej Mesiac v nás, prepotrebné premýšľanie o téme, ktorá sprevádza (vlastne aj formuje a určuje) život lepšej polovice ľudstva, žien. Vo filme je reč o menštruácii, o problémoch s ňou spojených, o tom, ako sa k tomuto kolobehu prekračujúcemu biológiu stavala a stavia spoločnosť...
Austrálsko-slovenský film Divadlo bez domova (sekcia Bohatstvo chudobných alebo Hrdinovia z periférií) režiséra Benjamina Richardsa predstavuje projekt Patrika Krebsa a jeho manželky Uršuly Kovalyk, ktorá v jednom momente na otázku, prečo robia divadlo s bezdomovcami a mladými postihnutými ľuďmi, odpovedá: „Preto, lebo si myslím, že umenie vzniklo hlavne na to, aby sa človek vedel vyrovnať s realitou, aby sa vedel vyrovnať s láskou alebo smrťou... Myslím, že umenie vzniklo pôvodne preto, aby sa človek liečil.“ A keďže umenie k naplneniu privádzajú autori spolu s divákmi, liečime sa aj my. Vidíme malú, iskrivú Veve, ako sa češe, ako si jazykom navolí čísla, a potom telefonuje, ako hovorí anglicky, ako sa z očí do očí rozpráva s bábätkom a nechá ho, nech sa nežne čuduje a dotýka jej kýpťov... a môžeme precítiť, že hoci svet nie je ideálnym miestom na život, dá sa tu žiť.
V sekcii Zelené výzvy alebo Ekohrdinovia uvidíte aj český film Martina Marečka, dlhometrážnu dokumentárnu lahôdku Auto*Mat. Nápaditý film, neraz vtipný, doplnený mnohými animáciami, je o niekoľkoročnom (stále pokračujúcom) snažení narastajúcej skupiny angažovaných občanov Prahy, ktorí sa snažia nenásilne prispieť k riešeniu naozaj vážneho problému – katastrofickej dopravnej situácie v matičke stovežatej. Menej áut, viac bicyklistov, cyklodráhy, mesto berúce ohľad na človeka, na dieťa... Viditeľnejšiu líniu snímky tvorí mapovanie jednotlivých krokov kampane, pokúšajúcej sa dať autám mat, trochu menej viditeľnú (ale oveľa silnejšiu, lebo prenosnejšiu) líniu tvorí príbeh o možnostiach občana v zápase s politickou (demokratickou) mocou. A ešte sú tam osobné línie aktérov, tie veselšie – narodenie, i smutné – smrť. Režisér Martin Mareček sa pozerá zo svojho bytu na bohviekoľkú haváriu dole na rohu. Potom sa na bicykli prepletá skrumážou áut. „Centrum Prahy… Žiju tady od svého narození. Skoro třicet let, ale až teprve nedávno jsem zjistil, že nejrychlejší způsob dopravy po centru je na kole.“ Lenže to je životunebezpečná záležitosť. Autá vládnu, ich plechy sú silnejšie ako schránka ľudského tela. „Začalo mi postupně docházet, že natočit film nestačí.“ Treba sa pokúsiť prekročiť vlastný rubikon. Roztáča sa boj...
„Ve 12. století jsme je objevili jako malá bezvýznamná zemanská rodina... Zajímavější to začíná být teprve ve 14. století“a potom to už ide, jeden predok hrdinom v bitke pri Domažliciach, jeden pri porážke Napoleona, ďalší pražským arcibiskupom... potom ten, ktorý musel opustiť v štyridsiatom ôsmom rodnú zem a nikdy sa do nej nemohol vrátiť, hoci „byl myšlenkami vždycky doma“... a potom jeho syn Karol Jan Nepomucký Josef Norbert Bedřich Antonín Vratislav Menas. Schwarzenberg. Vo filme Břetislava Rychlíka s krásnym názvom Zle, matičko, zle, Schwarzenberci zde! (sekcia Pohľad späť alebo Retrohrdinovia) rozpráva súčasný minister českých zahraničných vecí príhodu z mladosti, ktorá o všeličom vypovedá. Keď Chruščov odhalil kult osobnosti, malý Karel o tom chcel debatovať s otcom. Ale ten ho napomenul, že bude užitočnejšie venovať sa latinčine. Z knižnice vybral tenkú knižočku a gymnazista musel prekladať: „A to byl Tacitus, když popisuje, jak Tiberius po smrti Oktaviana Augusta přijde do senátu a říká, že bude věrný senátu... že je rovný se všemi ostatními senátori... Prostě, když jsem tu kapitolu dočetl, tak jsem otce pochopil. Říkal mi: Nerozčiluj se, to se vždycky takové věci stávají a ono se to pak vrátí do starých kolejí...“
Austrálsko-slovenský film Divadlo bez domova (sekcia Bohatstvo chudobných alebo Hrdinovia z periférií) režiséra Benjamina Richardsa predstavuje projekt Patrika Krebsa a jeho manželky Uršuly Kovalyk, ktorá v jednom momente na otázku, prečo robia divadlo s bezdomovcami a mladými postihnutými ľuďmi, odpovedá: „Preto, lebo si myslím, že umenie vzniklo hlavne na to, aby sa človek vedel vyrovnať s realitou, aby sa vedel vyrovnať s láskou alebo smrťou... Myslím, že umenie vzniklo pôvodne preto, aby sa človek liečil.“ A keďže umenie k naplneniu privádzajú autori spolu s divákmi, liečime sa aj my. Vidíme malú, iskrivú Veve, ako sa češe, ako si jazykom navolí čísla, a potom telefonuje, ako hovorí anglicky, ako sa z očí do očí rozpráva s bábätkom a nechá ho, nech sa nežne čuduje a dotýka jej kýpťov... a môžeme precítiť, že hoci svet nie je ideálnym miestom na život, dá sa tu žiť.
V sekcii Zelené výzvy alebo Ekohrdinovia uvidíte aj český film Martina Marečka, dlhometrážnu dokumentárnu lahôdku Auto*Mat. Nápaditý film, neraz vtipný, doplnený mnohými animáciami, je o niekoľkoročnom (stále pokračujúcom) snažení narastajúcej skupiny angažovaných občanov Prahy, ktorí sa snažia nenásilne prispieť k riešeniu naozaj vážneho problému – katastrofickej dopravnej situácie v matičke stovežatej. Menej áut, viac bicyklistov, cyklodráhy, mesto berúce ohľad na človeka, na dieťa... Viditeľnejšiu líniu snímky tvorí mapovanie jednotlivých krokov kampane, pokúšajúcej sa dať autám mat, trochu menej viditeľnú (ale oveľa silnejšiu, lebo prenosnejšiu) líniu tvorí príbeh o možnostiach občana v zápase s politickou (demokratickou) mocou. A ešte sú tam osobné línie aktérov, tie veselšie – narodenie, i smutné – smrť. Režisér Martin Mareček sa pozerá zo svojho bytu na bohviekoľkú haváriu dole na rohu. Potom sa na bicykli prepletá skrumážou áut. „Centrum Prahy… Žiju tady od svého narození. Skoro třicet let, ale až teprve nedávno jsem zjistil, že nejrychlejší způsob dopravy po centru je na kole.“ Lenže to je životunebezpečná záležitosť. Autá vládnu, ich plechy sú silnejšie ako schránka ľudského tela. „Začalo mi postupně docházet, že natočit film nestačí.“ Treba sa pokúsiť prekročiť vlastný rubikon. Roztáča sa boj...
„Ve 12. století jsme je objevili jako malá bezvýznamná zemanská rodina... Zajímavější to začíná být teprve ve 14. století“a potom to už ide, jeden predok hrdinom v bitke pri Domažliciach, jeden pri porážke Napoleona, ďalší pražským arcibiskupom... potom ten, ktorý musel opustiť v štyridsiatom ôsmom rodnú zem a nikdy sa do nej nemohol vrátiť, hoci „byl myšlenkami vždycky doma“... a potom jeho syn Karol Jan Nepomucký Josef Norbert Bedřich Antonín Vratislav Menas. Schwarzenberg. Vo filme Břetislava Rychlíka s krásnym názvom Zle, matičko, zle, Schwarzenberci zde! (sekcia Pohľad späť alebo Retrohrdinovia) rozpráva súčasný minister českých zahraničných vecí príhodu z mladosti, ktorá o všeličom vypovedá. Keď Chruščov odhalil kult osobnosti, malý Karel o tom chcel debatovať s otcom. Ale ten ho napomenul, že bude užitočnejšie venovať sa latinčine. Z knižnice vybral tenkú knižočku a gymnazista musel prekladať: „A to byl Tacitus, když popisuje, jak Tiberius po smrti Oktaviana Augusta přijde do senátu a říká, že bude věrný senátu... že je rovný se všemi ostatními senátori... Prostě, když jsem tu kapitolu dočetl, tak jsem otce pochopil. Říkal mi: Nerozčiluj se, to se vždycky takové věci stávají a ono se to pak vrátí do starých kolejí...“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.