Nuž, čo sa dá robiť, my úradníci prosto aj priberáme, nemáme dopriaty ten luxus štyri hodiny sa šplhať po viacposchodovej scéne a ešte pri tom vzletne veršovať. Mal som tú radosť s Robom pracovať. V divadle v Žiline sme urobili Dona Juana, Robo bol Juan ako vyšitý, napokon je taký aj ako Hamlet, Faust, Hollý či čojaviemkto, vždy mu verím to, čo práve hrá. Nevidel som ho odfláknuť nikdy žiadne predstavenie ani skúšku. Mám pocit, že niektorým jeho kolegom lezie to jeho nasadenie na nervy, podobne ako to, že divadlom žije naplno. Robo, ako taký hrdina zo starých čias, trčí mimo davu, čo je taký paradox, že teraz sa v divadle trčí z davu vďaka tomu, že hráte divadlo. Občas sa mu ten dav za to posmieva, ale on to vydrží. Tie odmietnuté roly v populárnych tisícdeväťstopäťstodielnych ságach ho nemrzia, veď ako sa minule vtipne vyjadril, v takej Ordinácii vlastne hrá vždy, keď ide na scénu v Hamletovi – má okolo seba samých gynekológov a iných lekárov a lekárky. Robo je taký ten hrdý člen národného, ako si ho predstavujeme my milovníci romantických predstáv o členoch prvej scény. Priznávam, že je pre mňa asi jediný argument na zachovanie tohto megatrustu na výrobu umeleckej závislosti od štátu, keď vidím jeho, tak mi pojem Národné divadlo dáva zmysel. A treba povedať, že sa nebojí na svojho chlebodarcu – myslím štát – aj pekne verejne ponadávať, keď treba. Robí to s nadhľadom a vtipom. Ten cítim aj v jeho vážnych polohách – keď sme nahrávali pesničky z Dona Juana na CD, zrazu začal so skupinou džemovať (dúfam, že slovo džemovať som v slovenskej verzii použil ako prvý, pomaly sa porušťujeme, zachvíľu nebudeme písať Beatles, ale Bítlz). A len tak vymysleli dôvetok, ktorý na nahrávke ostal. Robo improvizoval takýto text: Lúčim sa, dušička moja zlatá, nakopnem si trabantá, lúbi sa mi baba hantá, verím že s ňou bude srantá, moje ranné chrchláky, skrášlili mi tepláky ... Pekné, nie? Na záver prosím všetkých doktorov, doktorky a paneláky, aby mu tento článok odpustili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.